V každom svätcovi sa naplňuje iná stránka nevyčerpateľného bohatstva Krista. S tým súvisí fakt, že jednotliví svätci bývajú vzývaní v rôznych potrebách. Výnimočné miesto medzi svätcami patrí sv. Jozefovi. Jeho spojenie s Kristom bolo totiž po Márii to nejužšie možné. Ježiš stál doslova uprostred všetkého jeho života a úsilia. Preto majú jeho prímluvy takú moc a taký rozsah. Ako bol za života ochrancom Svätej rodiny, je vo sláve ochrancom celej cirkvi.
Skrytost
Jozef je svätcom, ktorý je úplne dobrovoľne mužom v tieni Ježiša a Márie. Jediné správy, ktoré o ňom máme, sú nepříliš podrobné miesta v evanjeliách. Ale pre Jozefa je práve to „mlčanie“ a mlčanie typické.
V čom je teda tajomstvo Jozefovej svätosti?
Predovšetkým v úplnom obetovaní akýchkoľvek vlastných plánov vôli Božej. Pre zrelého muža, ktorý iste mal nejaké predstavy o svojom živote, nemohlo byť jednoduché úplne sa vzdať vlastných plánov. Celý Jozefov život je neustálym vyvádzaním zo zaužívaných koľají. Stále byť otvorený Božiemu vnuknutiu, nikde nebývať, nehľadať žiadny svoj plán.
Jozef je postavou starozákonne (srv. rodokmeň u sv. Lukáša a Matúša). Pre Židov bola dôkazom Božieho požehnania veľká rodina, jej materiálne zabezpečenie, istý blahobyt (srv. napr. Ž 126, 127). Na tomto pozadí musíme chápať veľkosť Jozefovej obete. Musel pristúpiť na úplne iné chápanie života. Istým spôsobom vlastne „vyšiel, odpútal sa“ zo svojho ľudu, ač plne nadväzuje na všetky tradície. Je predobrazom naplnenia a prekročenia Starého zákona. Zachováva všetky predpisy a prikázania (srv. Lk 2), zároveň však na svojej vlastnej existenciálnej rovine je neustále konfrontovaný s tým, že v udalostiach, ktorých je svedkom, sú prekračované. Nie inak revolučne, zrušením, ale v skrytosti, v živote Ježiša Krista. Jozef je vyzvaný, aby cele žil prítomnosťou, bez nároku skryť sa do zažitého zvyku a bez nároku porozumieť nejako tomu, čo prinesie budúcnosť. Jozefovým časom je Ježiš Kristus. Jozef veľmi pravdepodobne nebol svedkom žiadneho z Ježišových zázrakov. K plneniu Božej vôle ho viedla len a len úplná dôvera.
Zodpovednosť
Jozef ale nie je len tým, kto stále niečo stráca a niečoho sa vzdáva. Potom by nebol svätcom, ale rezignujúcim fňukalom. Jozef bytostne vníma, že za to všetko dostáva oveľa viac – lásku k Márii a Ježišovi. Jeho život má zmysel len vzhľadom k nim.
Neznamená to však, že by Jozef bol nejakým slabým, poddajným človekom v ústraní. Naopak, on predsa v rámci tohto sveta zastupuje Ježišovho Otca. Slúži mu aj svojou otcovskou autoritou. Opraviť, niterné tajomstvo ľudskej spásy, tajomstvo, na ktorom Mária mala vnútorný podiel, je zverené do ochrany človeku – Jozefovi. Božie slovo je zvláštnym spôsobom schopné pretransformovať svet a zároveň byť úplne tichým a závislým na nás. Jozef ukazuje, že za spásu, ktorá sa nám dostáva ako dar, sme osobne zodpovední. I my máme Ježiša – Božie slovo v nás, chrániť pred útokmi seba samých i nášho okolia. I my sme zodpovední za Ježišov rast v nás. I my mu najlepšie slúžime pokornou, tj. pravdivou každodennou službou. Všetko dostávame – a zároveň sme za všetko zodpovední. Kresťanstvo totiž skutočne nie je záležitosťou nerealistických snílkárov! Jozef uplatňoval voči Ježišovi svoju autoritu. Bola to ale dokonale služobná autorita – slúžila rastu Ježiša Krista. Podobne by mali svoju autoritu chápať všetci otcovia. Nie sa jej vzdať, ako sa dnes často deje, ale s plnou zodpovednosťou ju prevziať z Božích rúk.
Kristus – zmysel života
Jozef nás učí tomu, že jediným naplnením nášho života je Ježiš Kristus. Učí nás urobiť z Ježiša stred všetkých našich aktivít, cieľ všetkého nášho snaženia. Ani tá najobyčajnejšia každodenná činnosť nemá zmysel bez zakotvenia v Kristovi. Jozef je tak učiteľom skutočnej jednoty kontemplacie a aktivity. Ako taký býva vzývaný zasvätenými osobami. I tak žiadaný aspekt Jozefa – robotníka, ktorý je takmer jediným aspektom pobožnosti k sv. Jozefovi, ktorá prežíva, nie je iba oslavou ľudskej práce, ale je oslavou toho, že táto práca dostáva zmysel len, ak je zapojená do Kristovho diela.
Jozef bol vlastne celý svoj život adorátorom Ježiša Krista, chránil ho a je preto veľkým prímluvcom kňazov, ctiteľov a ochráncov sviatostného Krista. Eucharistia, v ktorej prijímame Kristovo telo a krv, je pokropená potom Jozefových rúk a jeho slzami, pretože z nich rástlo a silnelo Ježišovo telo. Ako strážca eucharistického Ježiša Krista je Jozef vzývaný aj ako mocný ochránca pred démonmi.
Mlčanlivosť
Jozef je pre nás veľkým príkladom mlčanlivosti a vnútornej usebranosti – všetky tie veľké veci, ktoré sa diali pred narodením Ježiša, si nechal pre seba, svedčia o tom jasne to, že Ježišovi spolubčania v Nazarete nemali na počiatku Ježišovho verejného pôsobenia ani potuchu o Ježišovom počatí. Teda: Jozef tak veľké veci, ktoré by mohli v očiach sveta možno aj obhájiť jeho zvláštne konanie, uchováva vo svojom vnútri. Nezneužil Božie slovo k vyvýšeniu seba, k tomu, aby sa urobil zaujímavejším. Nechal to všetko uzrieť v sebe v úplnej dôvere v Boha. Roztrubujeme-li do sveta citlivé znamenia, ktoré Boh dáva každému z nás, činíme z nich tovar a svoju odmenu sme už dostali.
Strážca cirkvi
Ako starostlivá hlava Svätej rodiny umožnil Jozef pokojný a skrytý rast a vývoj Ježiša Krista. To, čo mu bolo zverené, spravodlivo chránil. Je teda logické, že v rámci milosti chráni celú Ježišovu rodinu – cirkev. Tá si to vo svojej histórii mnohokrát uvedomila a úcta k sv. Jozefovi bola veľmi podstatnou složkou západného kresťanstva.
Výraznejšie ju začali šíriť na začiatku veľkého ohrozenia cirkvi v neskorom stredoveku františkánski a dominikaní kazatelia. Na kostnickom koncile, ktorý sa zasadil o ukončenie západného schizmu, navrhol kancléř Parížskej univerzity Jan Gerson zavedenie sviatku sv. Jozefa ako predzvesť zmierenia. Veľkou ctiteľkou sv. Jozefa bola sv. Terézia od Ježiša, ktorá jeho ochrane zverila seba samú i svoje dielo obnovy Karmelu.
Píše o tom vo svojom Živote: „Ja som si zvolila za svojho prímluvcu a patróna slávneho sv. Jozefa a zverila som sa mu s nadšením. Tento môj otec a ochránca mi pomohol v nesnázi, do ktorej som sa dostala, a v mnoha iných omnoho ťažších, v nichž šlo o moju česť a o spásu mojej duše.
Videla som jasne, že jeho pomoc bola vždy väčšia, než som mohla dúfať. Nevzpomínam si, že by som ho niekedy prosila o nejakú milosť, aniž by som ju hneď dostala. A je to úchvatné spomínať na veľkú priazeň, ktorou ma Pán zahrnul, a na nebezpečenstvo pre dušu i telo, z ktorého ma vysvobodil na prímluvu tohto požehnaného svätca. Iným svätcom, zdá sa, že Boh dovolil, aby nám prispievali v tej či onej potrebe, zatiaľ čo ja zakusila, že prímluva sv. Jozefa sa vzťahuje na všetko. Tým nám Pán dáva pochopiť, že ako mu bol na zemi poddán, kde mu ako pestún mohol rozkazovať, tak i teraz v nebi urobí všetko, o čo ho požiadate. ... Nepoznala som človeka, ktorý by ho naozaj ctil a prokazoval mu nejakú službu, aniž by rástol vo cnosti. On totiž nesmierne pomáha tomu, kto sa mu zveruje. Už po niekoľko rokov ho vždy prosím na jeho sviatok o nejakú milosť a vždy som vyslyšaná. A ak má prosba nie je úplne správna, on ju zameria k môjmu väčšiemu dobru.“
Pápež Urban VIII. (17. stol.) zaraďuje slávnosť sv. Jozefa medzi sviatky zasvätené pre celú cirkev. 8. 12. 1870 vyhlasuje Pius IX. sv. Jozefa za ochráncu celej cirkvi.
V dnešnej dobe však úcta k sv. Jozefovi, tak ako i k ostatným svätcom, upadá. Nezdá sa však, že by sme sa tým viac približovali ku Kristovi. Skôr opak je pravdou. Svätý je nádherným dielom Božím, je aktualizáciou Ježišovho života, sprítomnením jednej časti jeho nevyčerpateľného tajomstva.
Průvodce na cestě za Kristom
Na niektorých vyobrazeniach Svätej rodiny je už trochu väčší Ježiš vedený za ruky svojimi rodičmi. Nechajme Jozefa, aby uviedol Ježiša i k nám. Aby v nás mohol žiť i svoj skrytý život, tichý, nenápadný, odevzdaný, ale predsa absolútne nutný k tomu, aby mohol neskôr vystúpiť, vyučovať, trpieť a byť oslávený. Jozef vychoval Ježiša pre jeho veľké dielo, odovzdal ho ľuďom v okamžiku svojej smrti, nie náhodou býva uvádzané, že umiera v čase, keď Ježiš začína svoje verejné pôsobenie. (A je nepodstatné, či je to fakticky pravdou. V legendách ide ďaleko viac o pravdu vnútornú.) I v nás musí Božie slovo rásť, aby mohlo prinášať plody, aby sa podieľalo na stavbe cirkvi. Stane sa to vtedy, až zomrieme sami sebe a necháme Ježiša vystúpiť z našich tieňov.
Petr Beneš
Převzato z časopisu Amen 3/1998
s laskavým svolením vydavatele
