Bože, pociťujeme celú ťarchu desaťročí, stáročí a tisícročí našej kresťanskej západnej civilizácie. Sme unavení a starí, plazíme sa unavení a starí medzi troskami tejto kresťanskej západnej civilizácie a pociťujeme tieň pominuteľnosti, tieň smrti a temnoty okolo nás. A chceli by sme zaniknúť vo svojej horkosti, chceli by sme si vo svojej horkosti unavení zúfať nad Tvojím svetlom, nad Tvojou láskou, nad Tvojím večným životom!
Bože, máme strach z budúcnosti, ktorý nás trápi a prenasleduje, strach z vír, ktoré nás ohrozujú, ktoré by nás chceli vláčiť medzi nebom a zemou!
Bože, prosíme Ťa, nech stále intenzívnejšie rozbíjaš všetky naše pohľady do minulosti, nech stále viac zahaluješ všetky naše pohľady do budúcnosti. Bože, nech ponoríš hlbšie a hlbšie do pravdivého kúpeľa svojho krstu všetku našu dospelosť. Utvor z nás deti, ktoré nepoznajú ani minulosť ani budúcnosť. Áno, odními nás všetkému nášmu pyšnému ľudstvu, aby sme žili zo dňa na deň ako burina a ako motýle, čo si povedal Ty sám!
Odními nám všetku pýchu minulosti a všetku domýšľavosť z budúcnosti a nechaj nás pokojne žiť pre okamih, ktorý nám daruješ. Piť z Tvojho svetla, ktoré nám daruješ v okamihu, zažívať Tvoju lásku, ktorú nám daruješ v okamihu – a inak nič. A teda opravdivo a úplne v Tebe, ktorý si sám oným Okamihom – žiariacim, žhnúcim, prúdiacim – svätým Okamihom večnosti.
(Erich Przywara SJ /1889–1972/,
Modlitby tohto veku, 21; v dobách 2. svetovej vojny)
