Dôvera, že niečo z našej izby a ticha prúdi navonok do okolitۇho sveta a pomáha tým, ktorí ešte putujú, ma zmieruje s tým, že som bola do tohto podivuhodného ústrania povolaná prednostne – pred toľkými ľuďmi, ktorí by toho boli viac hodní. Nechcete si ani len predstaviť, ako hlboko ma zakaždým zahanbí, hovorí-li niekto o našom „živote obete“. Život obete som viedla, keď som ešte žila vo svete…
(Edith Stein /1891–1942/, list Gertrude von le Fort, 31. januára 1935)
