„Potrebujem srdce…“
(z básne)
Je niečo ako „prahlad“, s ktorým prichádzame na svet a ktorý nám zostáva celý život. Terezii ho vyjadrila slovami: „Potrebujem srdce, ktoré ku mne žhne nežnou láskou…“ Že tento hlad po láske musí byť neustále kojený, je vidieť najmä v takzvanej „dobe kojenia“, kedy medzi matkou a dieťaťom je ešte všetko takmer „v prúde“. Vtedy sme nielen pili materské mlieko, ale „prúdili“ do nás aj jej myšlienky, jej city, jej životné zameranie. Preto sme v duši, v duchu a v tele utváraní svojou matkou. Šťastný, kto mal matku, o ktorej môže spätne povedať: Bola tu vždy pre mňa a vždy stála pri mne! Mnohí musia k tomu dodať: Mnoho sa pre mňa naplakala, musela ma často pokarhať, bola prísna, často povedala „nie“. Ešte raz šťastný, kto napriek tomu môže povedať: Ale vždy som mal základný pocit, že ma miluje! A čo od nej vychádzalo, nebola túžba po moci, po uplatnení, po majetku, ale blahovolná láska.
Avšak aj v tom prípade, že som to tak vo svojom detstve nezažil – Boh ma môže predsa spasiť a ustáliť v tomto dôležitom základnom pocite, ktorý my ľudia tak potrebujeme. Tereziia je zo skúsenosti o tom presvedčená. V jednej z ôsmich sloh básne z r. 1895, zameranej na Srdce Ježišovo, vyznáva:
Potrebujem srdce, ktoré horí nežnosťou;
ktoré mi dáva oporu a nikdy neuhýba.
A ktoré moje slabosti miluje skoro viac než moje sily
a neopúšťa ma vo dne v noci.
Ale pretože som každého tvora videla smrteľného,
môže mi pomôcť len Boh, ktorý sa stáva človekom,
stáva sa mojím bratom a vie trpieť.
Tereziia dokázala povedať: „Potrebujem… !“ Tak našla Boha, o ktorom vedela: On je tu vždy pre mňa a môžem k nemu prísť v každom stave nešťastia. Dôležité je len, aby som prišla. A konečne len on – v tej miere, ktorú mu venujem – môže spasiť, čo musí byť v mojom živote vykúpené.
P. Theophan Beierle OCD
„Mária je viac matka než kráľovná“
(Posledné rozhovory, 21. 8. 1897)
Tereziin vzťah k Márii bol, z pohľadu náboženského prostredia jej doby, úžasne jasný a prostý. Čo vôbec nemôže potrebovať, je abstraktný, doktrinálny prístup bažiaci po zázrakoch. Ešte na lôžku nemocných, niekoľko mesiacov pred smrťou, objasňuje svojim sestrám (máme o tom záznamy viac svedkov), že by Mariin život chcela pozorovať „ako naozaj bol, nie život vymyslený“. Od kazateľov si praje, aby „predstavovali jej skutočný život, ako ho vidí evanjelium“.
A predsa – alebo práve preto? – je Terezin vzťah k Márii mimoriadne vrelý a živý. V jej očiach to nie je kráľovná, panovníčka a vládkyňa – mariánske tituly, ktoré boli v tom čase veľmi používané; Mária je, ako zdôrazňuje ešte raz pred svojou smrťou, „viac matka než kráľovná“, a to veľmi konkrétne aj pre Tereziu samu. Áno, nestydí sa priznať: „Pochopila som, že nado mnou bdela, že som bola jej dieťaťom. Preto som ju mohla nazývať len «Mama», «maminko», pretože sa mi to zdalo nežnejšie než «Matka».”
Ako dospela Tereziia k takému hlbokému vzťahu lásky k Márii? Za dôležité v tom ohľade – inak jej význam nemožno preceňovať – musíme považovať udalosť, ktorú zažila ako desiatročná pred sochou Matky Božej v dome ich rodiny. V ťažkej, roky trvajúcej detskej depresii sa Tereziia modlila pred týmto obrazom a nachádzala úľavu vo svojej psychickej núdzi: „Náhle sa sv. Panna zdala krásna, tak krásna, že som nikdy nič krajšieho nevidela. Jej tvár vyjadrovala nevysloviteľnú dobrotu a nežnosť. Čo ma však preniklo až na dno môjho srdca, bol úchvatný úsmev sv. Panny.“ Tereziia od tej doby vie, že je svojou «Maminkou Máriou» milovaná a až do konca života na tento „úsmev“ nezabudne, zostane hlboko v jej srdci vrytý.
Druhým dôvodom je zrejme charakteristická podobnosť oboch týchto žien. V Márii, ako ju líčia evanjelia, našla Tereziia svoj „praobraz“, v ktorom mohla poznať svoju vlastnú bytosť. Zameraná na Máriu nachádzala v priebehu svojho života postupne svoj spôsob, ako sa približovať k Bohu, „malú cestu“ bezprostrednosti a priamosti k Bohu a ono občerstvujúce a životné vo styku s ním a s ľuďmi. V jej poslednej a najdlhšej básni „Prečo ťa milujem, Mária“ (máj 1897) to vyjadruje zreteľne. Mária je tam popisovaná ako tá, ktorá žije nenápadne všedné cnosti. Zvlášť jej pokorou, ako stáť v pravde, sa cíti Tereziia oslovená.
Oba tu nastínene aspekty patria podstatne k Tereziinu obrazu Márie. Mária je jej matkou s najhlbším porozumením – a súčasne úplne ľudskou ženou z Nazareta, napodobiteľnou pre každého. Vnútornú veľkosť karmelitky z Lisieux na konci jej krátkeho života môžeme určite považovať aj za ovocie tejto mariánskej zbožnosti, zameranej na evanjelium a súčasne osobne vŕelej mariánskej zbožnosti.
Je potrebné ešte vyzdvihnúť, že Mária nebola nikdy u Terezii degradovaná na pouhú vykonávateľku jej prianí. Na svojom lôžku nemocných kladie svojim spolusestrám na srdce: „Keď sme sa k sv. Panne o niečo modlili a ona nás nevyslyší, je to známka, že nechce. Potom ju musíme nechať robiť, čo chce, a nesmieme ju trápiť ďalšími prosbami.“ Márii musíme nechať voľnosť, vie predsa lepšie, čo je pre nás dobré; na ničom jej toľko nezáleží, než aby sme vzrástli do spoločenstva s Kristom, ktoré je plnosťou života.
Fr. Michael Jakel OCD
„Dal mi silu a odvahu“
(Autobiografické spisy, 95)
Tvrdí sa iste právom, že väčšina ľudí nedokáže v priebehu svojho života úplne prijať samu seba. Preto tak mnohí žijú s veľkými alebo malými komplexami menejcennosti. A kto sa sám nenaučil prijať sa, ten sa tiež nestane žiadnym veľkým milujúcim, tým, ktorý sa pokúsi prijať svojho blížneho v každej situácii, nech si to „zaslúžil“ alebo nie; ako známe, budeme podľa Ježišovho horského kázania až v plnom slova zmysle deťmi Božími, keď aj my dáme svojmu „slnku lásky“ vychádzať každý deň znova na zlé i dobré (srv. Mt 5,45).
Aby sa odvážil prijať sa, potrebuje človek hlboké vedomie v srdci, že ho niekto úplne a z celého srdca miluje len pre neho samého. Aké šťastie, máme-li takých ľudí!
Posledné prijatie, takpovediac vyliečenie každého komplexu menejcennosti od koreňa, môže dať – to je skúsenosť Malej Terezie – len ten, ktorý je láskou v osobe. Tereziia zakúsila toto uzdravenie koreňa o Vianociach 1886. Píše pri pohľade späť: „Tereziia už nebola tá istá. Ježiš zmenil jej srdce.“ Prežíva to a opisuje skoro ako zázrak, že sa mohla vo svojich 14 rokoch, doslova cez noc, konečne úplne prijať. Malý zážitok jej dáva vyznať: Smím byť sebou a tak zůstat, som milovaná, tak ako som! Nemusím sa vôbec meniť! Ježiš sa o Vianociach stal slabým dieťaťom, aby som aj ja, práve pre svoju slabosť, sa cítila milovaná a v budúcnosti hľadala všetku moc a silu u neho. „V oné noci, keď sa milý Boh stal z lásky ku mne slabým a trpiacim, ma urobil silnou a odvážnou.“
Od týchto Vianoc je Tereziia oslobodená od svojho pohľadu na seba, razom je teraz uvoľnená z nekresťanskej školy sebezdokonaľovania a sebeposväcovania. Vie: Ježiš ma napraví. Môže mu povedať: Ty, Ježišu, musíš všetko vo mne pôsobiť a takisto spôsobíš!“ – A kto sa už nemusí starať sám o seba, je uvoľnený pre lásku: „Áno, cítila som, že do môjho srdca vkročila láska, nutnosť zabudnúť sama na seba, aby som iným robila radosť, a od tej doby som bola šťastná!…“
Jej otec a štyria súrodenci nedokázali predtým desať rokov milovať ju úplne.
„Nová“ Tereziia, ktorá sa teraz rozvíja, sa stane, zdanlivo zvonku, najoslobodenejším človekom, akého si možno predstaviť, na ktorom už nemožno nájsť nič kŕčovitého. Na jej novom štýle života bolo možné pozorovať: je pokojná v sebe. V každej situácii sa zakotvuje v Kristovi a tým môže odvážne vyjsť zo seba a každého hlboko objímať: „Čím viac som spojená s Ježišom, tým vroucnejšie milujem svoje sestry.“ Žiť má zmysel, keď som milujúca a som ňou stále viac. Tam chce viesť pravá zbožnosť. Čo robí proces tak bolestivým – pristupovať aj k obtiažnym ľuďom, nechať sa preniknúť krížom, požičať si život – to bolí. Tereziia to „dokázala“ pri pohľade na Ježiša, ktorý smel byť od rána do večera jej Vykupiteľom a Spasiteľom.
Autobiografia Tereziinej sa v duchovnej literatúre nášho storočia stala preto „veľkým pretekárom“ a už nikdy nedosiahnuteľným bestsellerom, pretože v nej môžu všetci, od najjednoduchších veriacich až k najuváženejším teológom, spoluprožiť, ako človek pôvodne neuroticko-egocentrický a zlou náboženskou výchovou ešte raz neurotický, je premenený Bohom na najväčšieho milujúceho a najväčšieho „misionára“ nášho storočia.
Tázaná na slovo rozlúčky, Tereziia odpovedá: „Všetko som povedala: Len láska sa počíta!“ A jedno z jej najposlednejších slov, krátko pred smrťou udušením: „Nelutujem toho, že som sa upsala láske, nie, nelutujem toho!“
P. Theophan Beierle OCD
Tereziia od Dieťaťa Ježiša sa podobá človeku, ktorý s vypätím všetkých síl bojuje proti niečomu, z čoho nevidíme ani presnú podobu ani zvláštne nepriateľstvo. Teprve v posledných rokoch, keď sama vyrozumela, že zvitala, sa odhaľuje tvár protivníka: je to lož. Lož vo všetkých jej podobách, ktoré môže na seba vziať v kresťanstve, maskovaná faloš, polovičatá pravdovravnosť, prechody, kde svätosť a bigotnosť, umenie a kýč, pravá mdloba a slabosť hodné pohŕdania, tvoria nerozmotatelné klbko. Tereziiným osudom je žiť na tejto hranici, byť nielen stále – v živote i po smrti – nepochopená, ale dosť často byť i nepochopiteľná, bojovať zbraňami doby proti tej dobe, musieť zápasiť slovami a obrazmi kýčov na život a na smrť proti lži kýča, vysvlékať sa so všetkou silou, ktorú mala, z falošnej kože, aniž smela opustiť svoje prikázané prostredie, aniž mohla, aniž chcela… Proniká všetkými líbeznostami a padelky k prostému, nahému pravde evanjelia…
A čo napáchal kýč v mariológii! Čo Tereziia tu bezočivo nohou odstrčí, trochu ako by práskala bičem pri vymetaní chrámu, je okolo Matky Božej navršená zbožná, dobre mienená nepravda, ktorá nakoniec necháva duše odísť s prázdnou a bráni im, aby pili z prameňa pravdy.
Hans Urs von Balthasar
(Sestry v Duchu, Einsiedeln 1979)
Kernworte der hl. Terezie z Lisieux (2),
Karmelimpulse II/1993.
Preložil Dr. Vojtěch Pola.
