úvaha
Prevzaté z knihy Ch. O’Donnella: Slavíme s Marií,
vydalo Karmelitánske nakladateľstvo v roku 1996.
Rôzne tituly Panny Márie v liturgii i ľudovej úcte väčšinou zdôrazňujú niektorý rys jej vzťahu k Bohu alebo k nám, alebo sa týkajú určitého miesta alebo rehoľného inštitútu. Názvy, ktoré súvisia s nejakým miestom či rehoľou, je treba trochu rozvinúť, máme-li skutočne pochopiť ich význam: Napríklad titul Panna Mária Lurdská sa myslí „Mária, ako sa zjavila a ako je uctievaná v Lurdoch“. Podobne „Panna Mária Karmelská“ znamená „Mária, ako ju uctieva karmelitánsky rád“. Karmelitánska úcta k Panne Márii prešla dlhým a zaujímavým vývojom. Môžeme ju prehľadne rozdeliť do troch období, ktoré sa navzájom prekryjú a spoločne tvoria určitý typ mariánskej zbožnosti.
Rád vzýva Máriu predovšetkým ako ochránkyňu. Jí bola, ako sme videli, zasvätená pôvodná kaplnka pustovníkov na Karmeli. Karmelitánska rehoľa upresňovala, že tento kostolík mal stáť uprostred medzi celami pustovníkov. Kaplnka slúžila ako miesto slávenia každodennej omše (čo bolo v tej dobe dosť neobvyklé). V mariánskych úvahách rádu zo 13.–14. storočia sa často tvrdí, že rád bol založený na cť Panny Márie. Jakkoliv je tento výrok historicky nepresný, vyjadruje istý duchovný postoj, ktorý viedol i pustovníkov k tomu, že zasvätili kaplnku na hore Karmel Panne Márii. Keď sa rád dostal do Európy, obľúbeným titulom jeho kostolov sa stalo Zvestovanie. Uvedomíme-li si, že kľúčový pojem rehoľa, „poslušnosť Ježišovi Kristovi“ (obsequium Jesu Christi), mal feudálny nádych, potom, ľahko pochopíme, ako vznikla myšlienka, že ochránkyňou rádu je Mária. Výročná (i týždenná) pamiatka Panny Márie oslavovala Mariinu činnosť „zhora nadol“ pre karmelitánov, totiž ochranu, a činnosť karmelitánov „zdola nahor“ k cti Márie, totiž vďaky a poslušnosť. Vedľa titulu Ochránkyňa karmelitánov vznikol v tej istej dobe aj titul Matka karmelitánov.
Druhé obdobie mariánskej zbožnosti Karmelu nastáva v 14.–15. storočí a vyznačuje sa úctou k Najčistejšej Panne. Hlavný dôraz sa nekladie na Mariinu neporušenosť, ale na čistotu srdca, ktoré bolo úplne prosté hriechu a naprosto oddané Bohu. (8) Teraz teda chápeme, prečo bolo tajomstvo zvestovania tak pritahujúce a prečo mu bolo zasvätené mnoho rehoľných kostolov.
O zvláštej úcte k Márii ako Panne svedčí skutočnosť, že keď karmelitáni roku 1584 preberali rímsky misál, nahradili každé Sancta Maria slovami Beata Virgo. V tej dobe karmelitáni tiež najviac vystupovali na obranu neposkvrneného počatia.
Úcta k Márii, Najčistejšej Panne, súznela i s kontemplatívnym ideálom rádu, vtedy už jasne stanoveným v pseudonymnom diele Pravidlá prvých mníchov, ktoré sa pripisovalo Janovi, štyridsiatemu biskupovi jeruzalemskému, avšak objavilo sa až r. 1370: Pokiaľ ide o tento život, môžeme rozlíšiť dva ciele, z ktorých jedného môžeme s pomocou Božej milosti dosiahnuť svojou vlastnou snahou a cnostným životom, totiž ponúknuť Bohu srdce sväté a čisté od všetkej skutočnej poskvrny hriechu… Druhý cieľ tohto života nám môže udeliť len Božia dobrota, totiž okúsiť srdcom a poznať mysľou nielen po smrti, ale už v tomto smrteľnom živote mocnú Božiu prítomnosť a blaženosť nebeskej slávy. Vedeni týmto textom a s ním spojenou spiritualitou nachádzali karmelitáni v Márii vždy vzor svojho kontemplatívneho života.
Súčasne s úctou k Márii, Najčistejšej Panne, sa rozvíjala predstava Márie ako „sestry“. Možno tu hrala určitú úlohu stredoveká záľuba v titulovaní, ale označenie taktiež zodpovedalo plnému názvu rádu „Bratia blahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“, ktorý bol síce napádaný, ale za jeho zachovanie rád statočne bojoval. Titul „sestra“ sa objavuje už u Otcov. Pavol VI. ho použil v záverečnej reči na treťom zasadnutí 2. vatikánskeho koncilu:
Rovnako ako my, aj ona je dcérou Adamovou, a preto tiež našou sestrou vzhľadom na spoločnú ľudskú prirodzenosť.
Mária je dokonalé dieťa nebeského Otca, jeho „milovaná dcéra“ (LG 53), pretože sa viac než ktokoľvek iný dala viesť Duchom svätým (por. Rím 8,14). Karmelitáni, žijúci v duchu proroka Eliáša v celibáte, sa cítili spojení s Máriou, prvou pannou medzi ženami. Obraz Márii ako „sestry“ získava v karmelitánskej zbožnosti ďalšie významy: z Božej prozreteľnosti bol rád nazvaný Bratia blahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Márii je rád zasvätený, a preto sa stáva akoby jej domom, kde sa ľuďom dostáva daru Božej blízkosti. Eliáš bol prvým mužom žijúcim v celibáte, Mária je svojou dôstojných prvou medzi ženami. Karmelitánske kontemplatívne povolanie, „zachovávať v srdci zákon Páně“ (rehoľa 7), je podobné onomu povolaniu, ktorým žila po väčšinu svojho života Mária. Ako služobnica alebo dievča Pána sa stáva vzorom pravého učedníctva, poslušnosti (obsequium) Ježišovi Kristovi, ktorá je srdcom rehoľa. Tieto body majú význam nielen pre zasvätené členy karmelitánskeho rádu (prvého, druhého alebo tretieho), ale pre všetkých, ktorí majú k karmelitánskej mariánskej úcte zvláštny vzťah tým, že nosia škapulíř, o ktorom budeme teraz hovoriť.
Tretím prejavom úcty k Panne Márii v karmelitánskej rodine je škapulíř. Táto pobožnosť prevláda od 16. storočia, aj keď oba predchádzajúce spôsoby úcty (ochránkyňa a najčistejšia Panna) trvajú ďalej a dávajú karmelitánskej zbožnosti vyjadrenej škapulířom osobitný ráz. Pôvod škapulíře je sporný: dôkaz o mariánskom zjavení sv. Šimonovi (Stockovi?) je oneskorený, z doby takmer dvesto rokov po domneloj udalosti; po historickej stránke svedectvo nie je úplne uspokojivé. Podobné rozprávania nájdeme aj v iných rádach, niekde dokonca Mária dáva celý odev. Rozhodujúci je záver J. Smeta, podľa ktorého „nie je možné úplne vylúčiť možnosť, že príbeh sa opiera o skutočný základ“.
A však mariánsky škapulíř na pravosti onoho zjavenia nezávisí. Škapulíř symbolizuje predovšetkým ochranu Panny Márie. Odev ako symbol ochrany sa v kresťanskej tradícii vyskytuje často, predovšetkým vo východnej ikonografii, v podobe Madony s plášťom. Okrem ochrany znamená škapulíř, predstavujúci karmelitánsky hábit, zasvätenie Márii. Keďže zasvätenie koná vlastne Boh, hovoríme-li, že sa zasväcujeme Bohu a Márii, prehlasujeme tým, že slobodne chceme, aby sa v našom živote zjavila Božia vôľa, a aby Ježiš bol naším Pánom. Nosným škapulířom naznačujeme, že chceme svojimi činmi a postojmi uskutočňovať hodnoty, ktorými žila Mária.
Otázkou takzvaného „sobotného privilegia“ sa nemusíme príliš zaoberať. Jakkoliv je jeho pôvod pochybný, vyjadruje dôveru v mocnú Mariinu prímluvu v okamihu smrti a pri očisťovaní a uzdravovaní, ktorým je očistec. Nebolo by múdre hovoriť o vyslobodení z očistca prvú sobotu po smrti, ale s výnimkou toho možno bezpečne hlásať „podmienky“ spojené s týmto „privilegiom“ nie síce na základe videnia alebo „zasľúbenia“, ale podľa Nového zákona, ktorý všetky tri podmienky naliehavo odporúča: sú to modlitba, čistota zodpovedajúca životnému stavu a pokánie.
