P. Etienne Richer, Spoločenstvo blahoslavenstva, Dolany
„Keď rozjímam o tvojom živote vo svätom evanjeliu, odvažuji sa hľadieť na teba a približovať sa k tebe.“
Tieto riadky napísala Terezie z Lisieux, naša duchovná sprievodkyňa. Vyjadrujú celý zámer nášho rozprávania: odvážiť sa pri rozjímání o evanjeliu hľadieť na Máriu a približovať sa k nej.
Pre Tereziu, práve tak ako pre pápeža Jána Pavla II., znamená Mária prežívanie a uskutočňovanie evanjelia. Ona prvá prijala radostnú zvesť a prvá ju aj hlásala. Ona je najúšľachtilším a najdokonalejším plodom krásneho milovania, lásky, ktorá činí duše krásnymi, teda radostnej zvesti. Pre Tereziu však táto osobná priazeň, úsmev Panny Márie, nikdy nebola tým dôvodom, prečo Máriu milovala.
Pre našu mariánsku meditáciu poslúži ako podklad príbeh z evanjelia. Ide o jedno z dvanástich podobenstiev o nebeskom kráľovstve – podobenstvo o desiatich pannách. Zdôrazňuje bdělou múdrosť inšpirovanou láskou:
Nebeské kráľovstvo je podobné desiatim pannám, ktoré vzali lampy a vyšly naproti ženichovi. Pätoro z nich bolo pošetilých a pätoro rozumných. Pošetilé vzali síce lampy, ale nevzali s sebou olej, rozumné si však vzali s lampami aj do nádobiek olej. Keď ženich dlho neprichádzal, začali všetky podriemavať a usnuli.
Uprostred noci sa strhol krik. „Ženich je tu! Choďte mu naproti!“
Tu všetky panny vstali a začali si upravovať lampy. Pošetilé prosili rozumné: „Dajte nám trochu oleja, lampy nám dohasínajú.“ Ale rozumné odpovedali: „Nemôžeme, nestačilo by potom ani nám, ani vám, dojdite si radšej k predavačom a kúpte si.“ Hneď ako však odišli nakúpiť, prišiel ženich a tie pripravené vošli s ním na svadbu a dvere sa zavreli. Neskôr prišli aj ostatné panny a volali: „Pane, pane, otvor nám!“ On však odpovedal: „Amen, hovorím vám: Neznám vás.“ Bdejte teda, lebo nepoznáte deň ani hodinu (Mt 25,1–13).
1. Tvoje slovo je svetlom pre moje nohy
(Ž 119,105)
Hovorí toto podobenstvo o Panne Márii? Áno i nie…! Nie preto, lebo sa o Panne Márii vôbec nezmiňuje. Áno preto, lebo v Písme svätom musíme čítať medzi riadkami, zvlášť potom v podobenstvách. „Mariánske“ lectio divina tohto podobenstva bude naozaj veľmi bohaté na poučenie o ovocí dôverného priateľstva s Máriou: o všetkom rozjímame s Máriou.
Uvedené podobenstvo si žiada aspoň minimum znalostí o židovskej tradícii, ktoré kritické poznámky vo väčšine prekladov biblie neposkytujú. Je teda dôležité poznať aspoň trochu židovský svadobný obrad.
Predovšetkým je potrebné vedieť, že svadba sa vo všeobecnosti oslavovala v noci, odtiaľ vychádza aj kontext podobenstva. Panny, o ktorých sa hovorí, sú prosto dvanásťročné dievčatá, družičky snúbenice, ktoré idú v ústrety ženichovi:
V plnej kráse vstupuje kráľovská dcéra,
jej šat je pretkávaný zlatom.
V farebnom rúchu ju vedú k kráľovi,
za ňou ti privádzajú panny, jej družky.
Provádzané radostným jásotom
vstupujú v kráľovský palác. (Ž 45,14–16)
Bdít nad olejom, ktorý živí svetlo lampy, patrí medzi povinnosti a privilégia ženy: žena uchováva svetlo v dome i v srdci muža.
Jako osvěcuje ranní slunce svět z výšin Hospodinových,
tak je pro dům světlem půvab dobré ženy (Sir 26,16),
alebo:
Jako slunce vycházející na výsostech Hospodinových, je krása dobré ženy ve spořádaném domě. (Sir 26,16 – ekumenický překlad).
Žena je teda prirodzene schopná predvídať, čo potrebuje k udržaniu svetla v lampe, nech by bola noc akokoľvek dlhá: to patrí k múdrosti židovskej ženy. „Jediným liturgickým úkonom, ktorý sa vyžaduje od židovskej ženy, je zapáliť lampy na šabat, aby muž mohol oslavovať rodinnú liturgiu. Žena prináša svetlo, keď sa zotmie. V chráme, na nádvorí, ktoré bolo vyhradené ženám, mali ženy za úlohu udržovať večné svetlo. A od nich sa vždy žiadalo, že budú lampami, ktoré žiaria do noci tohto sveta.“
2. Verit s Máriou, matkou svetla
Prvým posolstvom podobenstva je samozrejme to, že láska Boha k ľuďom je láskou snúbeneckou, ohnivým objatím, obsahujúcim skúsenosť noci, kedy je potrebné setrvávať v očakávaní, zostať vo viere, lebo Pánove prikázania sú jasné, osvetľujú oči (Ž 19,9).
Text hovorí o nebeskom kráľovstve ako o svadbe, ďalej o kráľovi, ženichovi a o dievčatách… Vôbec nič sa však nehovorí o nevestě, ba ani o tom, že panny sú jej družičky! Práve tak je to aj v spore o pôst (srov. Mt 9,14–17) a v podobenstve o svadobnej hostine (srov. Mt 22). Pričom to natolik chýbalo, že Vulgáta a iné verzie to jednoducho doplnili.
Dnes mnohí exegeti pripúšťajú, že nevesta – to je týchto desať panien, alebo dokonca len tie múdre panny. My síce nemáme žiadne výhrady voči takémuto výkladu, avšak predsa sa pokúsime o voľnejšiu interpretáciu.
Pretože ide o podobenstvo o nebeskom kráľovstve, kladieme otázku: nemôže byť nevěstou Kráľovna, priateľská a mlčanlivá Panna Mária, ktorá našla svoju milosť u Boha a ktorá „kráča s nami po cestách k večnému životu“, ako povedala Marta Robinová, ak prijmeme, že naše duše sú jej družičky?
Ján Pavel II. vo svojej encyklike Redemptoris mater hovorí: „Keď sa cirkev pri tomto putovaní uberá priestorom a časom, a ešte viac dejinami ľudských duší, je Mária prítomná ako tá, ktorá je ‚blahoslavená, pretože uverila‘, ako tá, ktorá ‚kráčala napred cestou viery‘, na ktorej má ako každý iný človek účasť na Kristovom tajomstve“ (čl. 25).
Keď sa zamýšľame nad týmto mariánskym výkladom podobenstva, vidíme, že každý z nás môže byť ako tie panny z evanjelia nerozumný alebo rozumný – podľa toho, aký vnútorný vzťah máme k Panne Márii, lebo „Mária nie je nerozumná panna, v jej lampe nechýba olej, ona týmto olejom oplýva“, to povedal svätý Bernard v presvedčení, že Panna Mária je „uzamknutou záhradou, zapečateným prameňom, chrámom Pánovým, svätyňou Ducha svätého“ a prostredníčkou všetkých milostí.
Svätý Ľudovít Mária Grignon z Montfortu povedal, že Mária je „rozsvícená lampa, ktorá má osvetľovať celé vnútro a zapalovať Božiu lásku, posvätný oltár, na ktorom môžeme vidieť Boha v nej a s ňou.“
Pretože dievčatá sú nevestine družičky, určite ju poznajú, vídali ju, hovorili s ňou…, a predsa nie všetky sú schopné udržať spojenie, vlastne rásť vo svetle lásky.
Z tohto dôvodu môžeme vyvodiť prvé poučenie: Ježiš nechce, aby sme boli blízko Márii (veď ona je v každom prípade blízko nás, lebo miluje každého rovnakou láskou ako Ježiš), ale aby sme boli s Máriou vnútorné spojení.
Od koho by sme sa mohli naučiť lepšie rásť vo svetle Ducha svätého, ak nie od Panny Márie, najviac požehnanej medzi židovskými ženami, tej, ktorá je „viac matkou než kráľovnou“, ako rada hovorila Terezia, a ktorá je výsostne strážkyňou svetla v cirkvi i v našich srdciach?
„Keď ju Duch svätý, jej ženích, objaví v duši, priletí tam, vstúpi do nej, spojí sa s tou dušou v takej miere, aké miesto poskytne jeho neveste. A jedným z dôvodov, prečo Duch svätý teraz nekoná v dušiach zjavné zázraky, je, že tam nenachádza dosť silné spojenie s jeho verným a nerozlučným nevestou.“
3. Dúfať skrze Máriu, „predsieň tajomstva druhej cnosti“
Keď ženich neprichádzal… (Mt 25,5)
Nádej desiatich panien je podrobená skúške. Boh Izraela sa vie nechať hľadať, ale aj dať sa nájsť: Nevideli ste tu toho, ktorého toľko milujem? (Pies 3,3.)
Keď Pán chce, aby duše rástli v dôvere, nájde si prostriedok, ako im to uľahčiť a zjednodušiť. I olej z podobenstva je takouto jednoduchosťou v Duchu svätom: je-li tvoje oko čisté, celé tvoje telo je vo svetle. „Jednoduchosť spočíva v tom, že človek je vo viere a nádeji spojený s eschatologickým víťazstvom lásky.“ Ak je láska okom viery, nádej sa postará, aby toto oko neztěžklo spánkom.
Viera Panny Márie a jej priateľov nie je pasívna ani kŕčovitá. V skutočnosti celý jej život je spojením s Bohom, ktorý sám je prostý. Svätí majú „tekuté“ srdce, povedal farár arský. Pasivita a netrpezlivosť sú dve najväčšie pokušenia (formy zatvrdenosti srdca) proti vŕtavému očakávaniu ženicha.
Máriina viera je trpezlivá, udržuje „rozsvícenú lampu“ hlbokú do noci. Panna Mária je verná, po celú dlhú Bielu sobotu nepochybuje o vzkriesení. „Predsieň tajomstva druhej cnosti,“ ako ju nazval Charles Péguy, nás učí vytrvať v nádeji, neupadnúť do odbojnej netrpezlivosti, ktorá sa usilovne domáha, aby Boh konal, ale trpezlivo čaká na Božiu hodinu.
Naša spása je (zatiaľ iba) predmetom nádeje. Ak je však predmet nádeje vidieť, už to nie je nádej. Čo už niekto vidí, ako by v to mohol dúfať? Ale dúfame-li v niečo, čo ešte nevidíme, čakáme na to s vytrvalosťou. (Rím 8,24–25.)
Netrpezlivosť je nedostatok dôvery v nekonečne milosrdného Otca, zatiaľ čo „trpezlivosť všetko získa“, ako povedala Terezia z Avily.
Mária zároveň učí, že odovzdanosť vôbec neznamená vzdať sa, ale dôverčivú bdelosť, oživovanú túžbou každý deň stále hlbšie spoznávať Božie zámery. Pozor na pasivitu srdca! Svoju nádej musíme vkladať do Boha, a nie do nás samých: opravdová nádej hľadá kráľovstvo.
4. Milovať v Márii, prostredníčku odovzdanosti
Tvoje meno je olej, ktorý sa rozlieva, preto ťa dievčatá milujú.
(Příjemně voní tvé oleje, nejčistší olej – tvé jméno. Proto tě dívky milují. Ekumenický preklad.)
Tento spev nevesty z Piesne piesní (srov. Pies 1,3b) objasní zmysel podobenstva: nie je olej, o ktorom je reč, biblickým symbolom pomazania Ducha svätého?
Ako hovorí Serafim zo Sarova:
„Olej nesymbolizuje naše skutky, ale milosť, jejž prostredníctvom Duch svätý naplňuje našu bytosť a premieňa jedno na druhé: porušiteľné na neporušiteľné, duševnú smrť na duchovný život, tmu na svetlo, maštaľ, kde sú naše vášne priviazané ako dobytok, v Boží chrám, vo svadobnú sieň, kde sa stretne s naším Pánom, stvoriteľom a spasiteľom, Ženichom našich duší.“
Zmyslom Máriinho panenstva nie je len byť pannou, ale tiež byť chrámom a nevestou Ducha svätého, aby sa stala Božou matkou!
Drama pošetilých panien spočíva v tom, že nedokázali setrvať vo svojom pomazaní družičiek, odtiaľ ich závist v rozhodujúcej chvíli: nie sú panny panenstva Ducha, nie sú pripravené, prebudené pre príchod ženicha. Dôkaz: pokúšajú sa získať Ducha svätého ako tovar, zatiaľ čo on je božská osoba. Strašne im chýbalo to, čo svätý Augustín nazval „čistou bázňą“. Ich „láska“ bola len žiadostivou láskou, ako sa vyjadril svätý Tomáš Akvinský. Nemali v sebe onu „krásnu lásku“. Lenže: Keby za lásku chcel niekto dávať všetko jmění svojho domu, sklidil by len pohrdanie. (Pies 8,7b)
Všetky panny – pošetilé i múdre – usnuli. Lenže ako vieme, kvalita nášho spánku sa posudzuje podľa kvality nášho prebudenia. Dokážeme si predstaviť kontrast medzi spánkom nerozumných paní a spánkom múdrych. Pošetilé panny zchvátil nielen spánok tela, ale i srdca: spali, ale ich srdce nebdelo. Ich spánok je opustením, vzdaním sa Boha a nezáujmom o jeho kráľovstvo. Nehľadali Božie kráľovstvo, a preto nedostali nič naviac (srov. Mt 6,33). Každá z múdrych panien však môže povedať ako nevesta z Piesne piesní, že „usedla žiadostivo v jeho tieni“ (srov. Pies 2,3b) a ďalej: Spím, ale srdce moje bdí. Slyším svého milého, jak klepe. (Pies 5,2)
Panny prežívajú veľmi osobný vzťah k Duchu lásky, ich život je duchovnou bohoslužbou, odovzdanosťou Bohu, a nie vzdaním sa Boha. Ich nádejou je viera v lásku, lebo vedia, že iba láska je hodná viery a že „láska nemôže umrieť“, ako hovoril Marcel Van. Ich láska je láskou priateľskou, nie žiadostivou, a ich odovzdanosť je „lahodným ovocím“ tohto krásneho milovania, ako to pekne vyjadrila známa báseň Terezie z Lisieux. V inej básni Terezie zase napísala:
„Úplná odovzdanosť, to je môj jediný zákon.“
Ženich môže spievať:
„Otvor mi, sestra moja, priateľka moja, holubička moja, moja odovzdaná.“ (Pies 5,2)
5. „Panna Mária je ovzdušie“
Prítomnosť Ducha, jednoty lásky Otca a Syna, je v Márii ako pomazanie, preto je dôležité, aby sme boli jej blízkymi priateľmi. „Panna Mária je ovzdušie“: tajomne nás istým spôsobom disponuje, ako tvrdí otec Molinié, a preto pravá úcta Panny Márie nie je len „prostriedok ponúkaný našej slabosti, to je už nebo“.
Udržiavať svoju lampu zapálenú znamená udržiavať svoje srdce v bdelosti, uchovávať v pamäti lásku, ktorú mi Boh preukazuje v živote. „Vyznajte teda hriech, ďakujte za prítomnosť a prosťe za budúcnosť.“ Nejde len o to, aby sme pamätali na svoju ubohosť, ale i na zázraky Boha, ktorý môže ľahko urobiť to, čo je nám ťažko uveriť.
A nezabúdajme mať na pamäti Boží zázrak, ktorým je sama osoba Panny Márie: otec Guy Gilbert, apoštol väzňov, zločincov a prostitútok, ktorí sú obeťami krutosti našej spoločnosti a nedostatku našej lásky, mal vždy na mysli: „Mariánsku úctu som si zachoval od malička. A potom, toto každodenné stretávanie s Máriou, to je najkrajší úsmev Boží.“
Guy Gilbert prežíval toto stretnutie konkrétne vo vernej modlitbe ruženca, žaltára chudobných, o ktorom Monika Timarová poskytla toto prirovnanie:
„Svätý ruženec sa predo mnou tyčí ako obrovská románska katedrála, jej hlavnou lodí je Verím, obklopené vencom kaplí tajomstiev… Z predsiene vedú dovnútra troje dverí: viera, nádej a láska, ktorých tajomstvá sú skryté v prvých troch zdravasoch. Vstúpiť môžeme len cez ne… Skutočnosť, že každý desiatok začína Otčenášom, prináša úžasné ponaučenie. Ony sú dverami do kaplí tajomstiev. A tie sú vybudované zo Zdrávasov obsahujúcich tajomstvá, v ktorých sa prelínajú životy Ježiša a panenskej Matky, lebo Mária porodila Ježiša. Každý desiatok končí Sláva Otcu, aby sme sa sklonili pred Nejsvätejšou Trojicou, ktorá je v každej kapli oltárom.“
Mária, Matka krásneho milovania, nás vedie k účasti na radostných, bolestných a slávnych tajomstvách svojho príbehu s Bohom. Disponuje nás k účasti na radostných tajomstvách, lebo Ježiš je kráľ radosti; na slávnych tajomstvách, lebo Ježiš je prorok nebeského kráľovstva; ale musíme prejsť tiež bolestnými tajomstvami, lebo Ježiš je kňaz a Panna Mária má plnú účasť na jeho kňazskej láske.
Pretože krstom sme sa stali kňazmi, prorokmi a kráľmi, mal by nám ruženec veľmi pomôcť prežívať milosť nášho krstu.
(Vo slovenčine vyšiel tento text v knihe „Mária, úsmev Boží“
vydané nakladateľstvom Serafim, Bratislava 1994.)
