Edith Stein a jej prímluva za mier vo Svätej zemi
P. Vojtěch od sv. Hedviky, OCD
V loni v auguste sme si pripomenuli šesťdesiate výročie mučeníckej smrti sv. Terezie Benedikty od Kríža (Edith Stein). Pri tejto príležitosti vyzval generálny predstavený bosých karmelitánov, otec Camillo Maccise, všetky komunity svojho rádu, aby sa spojili v modlitbe za mier vo Svätej zemi. Nasledujúci príspevok vznikol písomnou úpravou prednášky, ktorá bola autorom prednesená pri bohoslužbe, slávenej dňa 9. augusta 2002 v chráme sv. Benedikta (kostole bosých karmelitiek) v Prahe na Hradčanoch.
„Nech ti Hospodin žehná a chráni ťa,
nech Hospodin rozjasní svoju tvár pred tebou a je ti milostiv,
nech Hospodin obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj.“
Slová tohto biblického kňazského požehnania (srov. Num 6,24–26) sú veľmi vhodným úvodom k nasledujúcemu zamysleniu, a to hneď z niekoľkých dôvodov:
Jednak preto, že ide o text, používaný ako v kresťanskej, tak aj v židovskej liturgii, a svätá Terezie Benedikta od Kríža (Edith Stein) je zároveň „veľkou dcérou Izraela a vernou dcérou cirkvi“, ako to vyjadril pápež Ján Pavol II. pri jej svatořečení dňa 11. októbra 1998.
Ďalej preto, že ide o požehnanie, ktoré zjavuje základný Boží postoj k jednotlivému človeku i celému ľudstvu, ako ho poznávame v celom Zjavení. Starozákonný Hospodin, Boh milosrdenstva, dobroty a štedrosti voči Izraelu je totožný s Ježišovým Otcom, ktorý dáva svojmu slnku svietiť na zlých i na dobrých (srov. Mt 5,45). Požehnanie (beraká) je navyše v židovskom poňatí účinnou modlitbou, to je takou, ktorá pôsobí to, čo vyjadruje, a tým sa blíži katolíckemu poňatiu sviatostí ako účinných znamení.
A v neposlednom rade je vhodné vychádzať od tohto požehnania tiež preto, že ide o modlitbu za pokoj, mier (šálóm). A práve o ten nám ide; konkrétnejšie: o trvalý a spravodlivý mier vo Svätej zemi...
Biblický pokoj však nie je ledajakým mierom; nie je len protikladom vojny (tak napr. Kaz 3,8), ba podstatným prvkom zmluvy Hospodina s jeho ľudom, základným obsahom ustavičného Božieho požehnania. Je to najväčší dar, ktorý môže Boh udeliť človeku; šálóm, ako nás upozorňujú biblisti, má širokú škálu významov: od pokoja a blahobytu až po zdravie a spásu (tak napr. G. von Rad).
Práve tento dar pokoja pre Svätu zem, skúšanú dlhodobým násilím, chceme zveriť prímluvnej modlitbe sv. Terezie Benedikty od Kríža. Prečo práve jej? Videné pohľadom tohto sveta sa totiž vtiera skeptická otázka: kým je Edith Stein, aby čokoľvek zmohla proti spirále násilia, atentátov a následných represí? Z pohľadu cirkvi a karmelitánskeho spoločenstva je možné tutéž otázku formulovať ešte inak: prečo bychom mali práve ju spájať s týmto úmyslom?
Snáď nám práve nasledujúca úvaha pomôže nájsť uspokojivú odpoveď na tieto otázky.
Žena hlbokej prímluvnej modlitby
Svätá Terezie Benedikta bola totiž predovšetkým ženou hlbokej prímluvnej modlitby. Toto tvrdenie by sa mohlo zdať trochu zvláštne tomu, kto vie, že Edith sa vo svojich pätnástich rokoch celkom vedome a úmyselne rozhodla s modlitbou skoncovať.
Lenže toto jej rozhodnutie bolo vedené vášnivým hľadaním pravdy, a ak jej toto hľadanie zpočiatku od zdedeného, avšak nepríliš osobne prijatého viery v Boha odvedlo, neskôr jej k nej zase privedie, hoci pritom Edith bude musieť urobiť nesmierne závažný krok prechodu od židovstva ku kresťanstvu, a to práve oklikou ateizmu. Keď neskôr uvažuje o tomto období svojho hľadania, napíše: „Túžba po pravde bola mojou jedinou modlitbou.“ A v súvislosti so svojím učiteľom, zakladateľom fenomenológie, Edmundom Husserlom, to ďalej vysvetlí: „Boh je pravda, a kto hľadá pravdu, hľadá i Boha, ač si to nemusí bezprostredne uvedomovať.“ Na inom mieste potom túto myšlienku ešte ďalej ozrejmí: „Kto hľadá pravdu, žije výsostne v samom strede rozumových skúmaní; ak mu ide skutočne o pravdu (a nie len o hromadenie vedomostí), potom je určite bližšie – aniž si to sám uvedomuje – Bohu, ktorý je pravda, a tým bližšie aj svojmu vlastnému nitru.“
U Edith teda nachádzame od samého počiatku niečo, čo nie je samozrejmosťou u ostatných a čo ju preto odlišuje od tolika pochybujúcich veriacich či tých, kto svoju vieru už stratili. Je v nej akási vnútorná jiskra, zápal pre pravdu, ktorá v okamihu obracania dostane svoje konkrétne meno a konkrétnu tvár: Ježiš z Nazareta, Pán a Boh. Nie je náhodou, že potom, čo sa jej Boh dotkne svojou milosťou počas čítania autobiografie svätej Terezie od Ježiša, ktorú prečíta jedným dychom oné auguste noci roku 1921, zvolá: „Toto je pravda!“
V tomto kontexte je teda snáze pochopiteľná jej následná premena, ktorá je tak hlboká, že zasiahne i jej vlastnú matku, ktorá pritom ako židovka nesmierne trpí Editiným rozhodnutím stať sa katoličkou. Keď pozoruje svoju dcéru, ako sa s ňou modlí v synagóge, musí Augusta Stein priznať: „Nikoho som ešte nevidela modliť sa tak ako Edith.“
Takisto benediktín, otec Damas Zähringer, svedčí v tejto veci veľmi výmluvne: „Keď som sa s ňou prvýkrát stretol pri vstupnej bráne beuronského opátstva, zapôsobila na mňa jej zjav tak, že to môžem porovnať len s dojmom, aký vyvoláva starokresťanské umenie v katakombách, keď znázorňuje cirkev prosícu (ecclesia orans).“
Edith Stein sa od začiatku svojho kresťanského života nachádza vo dvoch vynikajúcich školách spirituality, ktoré ju, každá po svojom, učia modlitbe: v prostredí benediktínskej liturgie beuronského opátstva a v dôvernom priateľstve premýšľavej meditácie duchovných dcér sv. Terezie, bosých karmelitiek.
Ona sama nám do tajomstva svojej modlitby, a to zvlášť od vstupu na Karmel v Kolíne nad Rýnom roku 1933, nedáva príliš nahliadnuť, avšak verím, že jej nasledujúci text, napísaný v obgenerálnej rovine, v skutočnosti odráža jej vlastnú duchovnú skúsenosť: „Každá ozajstná modlitba je modlitbou celej cirkvi. Každou modlitbou sa v cirkvi niečo deje. Každou modlitbou sa modlí sama cirkev, veď je to sám Duch svätý, ktorý v každej jednotlivé duši za nás prosí vzdychaním, ktoré sa nedá vyjadriť (Rím 8,26). Práve takáto je pravá modlitba, veď nikto nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán!‘, leč pod vplyvom Ducha svätého (1Kor 12,3). Čím iným môže byť modlitba cirkvi než oddanosťou tých, kto nad všetko milujú Boha, ktorý je láska? Naprostá oddanosť Bohu a na oplátku božský dar, plné a trvalé zjednotenie – to je najvyššie pozdvihnutie srdca. To je najvyšší stupeň modlitby, ktorý je nám dostupný. Duše, ktoré dospeli až tam, sú srdcom cirkvi.“
Je teda isté, že Edith Stein, neskôr sestra Terezie Benedikta od Kríža, žila životom veľmi hlbokej modlitby. Práve preto je tu bezpochyby dôvod, prečo ju žiadať o prímluvu za mier, za pokoj vo Svätej zemi.
Moć a múdrosť kríža
Existujú však i ďalšie dôvody, prečo práve ona je tou vhodnou prímluvkyňou za mier vo Svätej zemi. Edith Stein totiž od začiatku svojej viery tiež poznala moc a múdrosť Kristovho kríža.
Poprvé, ako o tom sama svedčí, sa s ním stretla v novembri 1917, teda ešte pred svojím obrátením, keď bola u vdovy po Adolfovi Reinachovi pripravovať jeho písomnú pozostalosť. Obávala sa stretnutia so zoufalou, do vlastného žalu ponorenou ženou, a zatiaľ objavila síce nesmierne trpiacu, avšak nečakané vyrovnanú a pokojnú osobu: „Bolo to moje prvé stretnutie s krížom a božskou silou, ktorú kríž dáva tým, kto ho nesú,“ napísala. „Prvýkrát som pred sebou na vlastné oči videla cirkev zrodenú z utrpenia Vykupiteľa v jej víťazstve nad ostnom smrti. Bol to okamih, v ňomž sa zhroutila má nevera a zazářil Kristus, Kristus v tajomstve kríža.“
Práve tu začína skrytý proces jej obrátenia a Kristov kríž ju už v ďalšom priebehu jej života nikdy neopustí. Ba ona sama si ho neskôr zvolí za svoj rehoľný pridomek („od Kríža“) a celé svoje nové meno chápe takto: Terezie požehnaná (= benedicta) krížom. Ako uvidíme ďalej, ide vskutku o dokonale uskutočnený program!
Edith Stein od začiatku vníma kríž ne snad jednostranne ako zdroj utrpenia a smrti, ale ako moc, ktorá nad smrťou víťazí. Dalo by sa to vyjadriť ešte inak: kríž paradoxne nesie tých, kto nesú ho! Píše: „Kto ho objíme s vierou, láskou a nádejou, toho vynesie až do lona Trojjediného (...) V sile kríža môžeš byť na všetkých frontoch, na všetkých miestach biedy, všade ťa ponesie jeho slitovná láska...“
V době noviciátu (roku 1933) tiež Terezie Benedikta pochopila, a to zrejme na základe zvláštnej mystickej milosti, že na židovský národ dopadne tieň kríža, a bola vyzvaná, aby častičku tohto kríža prijala na seba, za spásu Izraela. Neskôr k tomu uvedie: „V čom však nesenie toho kríža bude záležať, to som dosiaľ nevedela.“
Až v dobe, keď už v Nemecku naplno propuklo prenasledovanie a ona sa chystala odcestovať do holandského Echtu, jej bolo dané tomu plne porozumieť: „Pod krížom som pochopila kríž Božieho ľudu, ktorý sa vtedy (tj. roku 1933) začal ohlašovať. Myslela som si, že tí, kto pochopí, že je to Kristov kríž, ho musia vziať na seba menom všetkých. Dnes viem určite viac o tom, čo znamená byť zasnúbená s Pánom v znamení kríža. Človek to ovšem nikdy nemôže pochopiť plne, veď je to tajomstvo.“
Svätá Terezie Benedikta sa však nenabídla k neseniu kríža výhradne za svoj národ. Tesne pred vypuknutím Druhej svetovej vojny napísala svojmu predstavenému: „Milá matko, dovoľte mi, prosím, ponúknuť sa Srdcu Ježišovmu ako zmierna obet za opravdivý mier: aby sa panstvo Antikrista, ak je to možné, zrútilo bez novej svetovej vojny a aby mohol byť nastolený nový poriadok. Chcela by som to ešte dnes, lebo už odbíja dvanásta hodina. Viem, že ja nie som nič, ale tak to chce Ježiš a on k tomu v týchto dňoch určite povolá mnoho dalších.“
A vo svojej závete uviedla: „Už teraz s radosťou prijímam smrť, akú mi určil Boh, v naprostom podrobení sa jeho najsvätejšej vôli. Prosím Pána, aby ráčil prijať môj život a smrť k svojej cti a sláve, prosím za všetky naliehavé prosby Srdca Ježišovho a Máriina a cirkvi svätej, najmä za Karmel v Kolíne a Echtu, za zmierenie, za neveru židovského národa a za to, aby Pána prijali tí, kto sú jeho, a aby jeho kráľovstvo prišlo vo sláve; prosím za záchranu Nemecka a pokoj vo svete...“
Edith Stein, narodená na sviatok Jóm Kippur („Deň zmierenia“) – kedy sa Izrael očisťuje zo svojich hriechov, aby sa zmieril s Hospodinom – sa obetovala za mier. Jej obeta bola zdánlivo neúčinná, veď novej vojne nezabránila; a predsa je potrebné uznať, že bola prijatá. Navzdory všetkým „bezpečnostným opatreniam“, vrátane jej presunu na holandský Karmel v Echtu, bola totiž nacistami nakoniec predsa len vyvezená do Osvetimi-Březinky, kde bola, zrejme hneď po príjazde 9. augusta 1942, usmrtená. Bola-li však jej obeta prijatá, mala tiež svoj hlboký zmysel...
Terezie Benedikta svojím umieraním dokonale nabyla to, čo považovala za stred nauky svojho duchovného učiteľa, svätého Jána od Kríža, a čo tiež zvolila za titul svojej nedokončenej knihy o ňom: Veda kríža.
Terezie Benedikta vie, že môže prosiť, že má zmysel sa prímluvne modliť, ba i obetovať sa – a to navzdory skutočnosti, že je len „nepatrné nič“ – pretože Kristov kríž je Božia moc a Božia múdrosť (srov. 1Kor 1,18–24). A to je tiež dôvod, prečo je dobré ju vzývať o pomoc, keď prosíme za mier vo Svätej zemi, sužovanej zdánlivo bezvýchodnou situáciou dlhodobého konfliktu.
Malá Estera a mier pre Svätu zemi
Keď v Edith dozrelo vedomie tohto vlastného jedinečného povolania, napísala: „Pevne verím, že Pán prijme môj život za všetkých. Musím neustále myslieť na kráľovnú Ester, ktorá bola preto vzatá zo svojho národa, aby sa zaň prímila pred kráľom. Som veľmi ubohá, malá Estera, ale kráľ, ktorý si ma vyvolil, je nekonečne mocný a milosrdný.“
Svätá Terezie Benedikta však nebola touto „malou Ester“ len za svojho pozemského života. Mnoho viac je ňou teraz, neboť sa nepřestáva prímluvať a jej prímluva má moc. Prosí za svoj národ, za cirkev, za svet a za mier v ňom...
Vrátíme-li sa na záver k onomu kňazskému požehnaniu, ktorým táto úvaha začala, zistíme, že pravý biblický pokoj sa dá získať, či presnejšie prijať, iba „pred Božou tvárou“, teda v Božej prítomnosti, v niternom vzťahu s ním. Vzorom nám v tom môže byť Mojžiš, s ktorým Hospodin rozprával tvárou v tvár, ako keď niekto hovorí s priateľom (srov. Ex 33,11), či svatá Terezie z Avily, ktorá „definuje“ rozjímavú modlitbu ako „vzťah priateľstva, častý styk v samotnom s tým, od koho vieme, že nás miluje“ (Kniha Života 8,5).
Terezie Benedikta od Kríža je „pred Božou tvárou“. Vyžaduje aj nás, aby sme usilovali o to, a aby sme prosili spolu s ňou... Čím viac dôvery pritom do tejto prímluvnej modlitby vložíme, tým viac budeme schopní od Boha obdržať ako dar.
Rád by som preto tieto riadky ukončil modlitbou, a to modlitbou židovskou, totiž jedným z požehnaní modlitby Amidáh, zvané tiež Šemone esre („Osemnásť“, rozumej: Osemnásť požehnaní). Ide o modlitbu, ktorá vyprosuje mier Izraelu, ale pre svoj úplne osobitný charakter by mala byť chápaná ako všeobecná modlitba za mier pre všetky ľudské srdcia:
„Roztiahni svoj pokoj, dobro a požehnanie, shovívavosť, milosť a milosrdenstvo nad nami a nad celým Izraelom, tvojím ľudom. Požehnaj, náš Otče, nám všetkým ako jednému jedinému svetlom svojej tváre, aleboť vo svetle svojej tváre si nám dal, Pane, náš Bože, Zákon života a vernej lásky, spravodlivosti a požehnania, milosrdenstva, života a pokoja. Je dobré v tvojich očiach žehnať svojmu ľudu Izraelu v každom čase a každú hodinu, svojim pokojom. Požehnaný si ty, Pane, ktorý žehnáš svojmu ľudu Izraelu pokojom.“
