Svätá Terézia od Ježiša a Samaritánka z Jánovho evanjelia (Jn 4,1–42)
P. Vojtěch od sv. Hedviky, OCD
Takmer každý z nás má svoju „obľúbenú“ scénu z evanjelií, ktorá je pre neho významnejšia než ostatné, viac k nemu prehovára, oslovuje ho, skrátka: je „jeho“.
Ne inak tomu bolo v živote svätých: aj oni mali „svoje“ biblické úryvky, ktoré ich do hĺbky duše oslovovali. Nezáležalo na tom, že by pre nich prehliadali ostatné perikopy a celok posolstva Písma, ale len práve tie nemnohé texty boli pre nich tak dôležité, že rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili celý ich život: dali mu úplne nové, zásadné a významné zameranie.
Typickým príkladom nám tu môže byť príbeh zo života svätého Antona Pustovníka, ako nám ho rozpráva svätý biskup Atanáš: mladý Antonín, rozjímajúci už nejakú dobu o živote v chudobe, vstupuje jedného dňa do kostola, kde sa práve číta evanjelium, v ktorom Pán hovorí boháčovi: „Chceš-li byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok a rozdaj chudobným...“ (Mt 19,21). Antonín je týmto textom tak zaujatý, že bez meškania odchádza z chrámu a rozdáva všetok majetok, ktorý zdedil po predkoch...1 Tak začína jeho pustovnícky život, ktorý z neho jedného dňa urobí „otca všetkých mníchov“.
V živote svätej Terézie od Ježiša by sme bezpochyby našli viac takých scén z evanjelia či všeobecne biblických úryvkov, ktoré mali zásadný význam pre jej nasledujúci život. My si tu však povšimneme len jedno: scénu z Jánovho evanjelia, v ktorej Ježiš rozpráva so Samaritánkou. Pokúsme sa rozjímaním nad ozvenami tohto novozákonného textu v spisoch svätej preniknúť do tajomstva, čo pre Teréziu tento príbeh v skutočnosti znamenal.
Obraz v Teréziinom pokojíku
V prvom rade je potrebné začať tým, že spomínaná scéna má pre budúcu reformátorku Karmelu taký význam jednoducho už preto, že ju Terézia mala pred očami od svojho raného detstva. Sama to spomína v Knihe života:
„Koľkokrát len som si spomenula na živú vodu, o ktorej hovoril Pán samaritánke! Veľmi si vážim tú evanjelnú udalosť, a to už od detstva, takže aniž by som chápala, čo žiadam, prosila som často Pána, aby mi dal živú vodu: Vo svojom pokojíku som mala obraz, ktorý predstavoval Ježiša blízko studne, a pod ním bolo napísané: Domine, da mihi aquam!“ (Ž 30,19).2
Terézia mala teda tento obraz pred očami od detstva a to je iste veľmi dôležité: veď dieťa býva často charakterizované skôr nevedomým prežívaním skutočností, zato však citovo oveľa silnejším a predstavivo hlbším. Už tu, v detstve, sa pritom prejavuje to, čo bude pre sväticu z Avily typické po celý jej život: necháva sa totiž vtiahnuť do evanjelijnej scény, nad ktorou uvažuje, a stotožňuje sa s postavou, ktorá rozpráva s Ježišom. Písmo je totiž pre Teréziu vždy živé, nie je to len historické rozprávanie, ale stále platný model, ktorý sa znovu prítomňuje v živote jednotlivých veriacich práve vtedy, keď o ňom rozjímajú. Preto je pre ňu tiež veľmi dôležité ono stotožnenie sa s postavou, o ktorej premýšľa, veď práve to umožňuje, že Terézia nezostáva stranou ako pasívny divák, ale prenáša svoju prvú veľmi hlbokú modlitbu: „Pane, daj mi vodu.“
Nie je pritom tiež iste bezvýznamné, že sa tu Terézia môže stotožniť s ženskou postavou. Keď prechádzame spismi svätej, zistíme, že aj iné biblické postavy, ktoré sú jej veľmi blízke, sú z veľkej časti ženy: pomyslime len na Máriu a Martu, Magdalénu či kananejskú ženu.3
Je to pôsobivý dôkaz toho, s akým realizmom svätica číta Písmo sväté, keď sa podvedome stotožňuje s tými, ktorí sú jej najbližší.
Typické je pre ňu ovšem predovšetkým to, že je zmienenou evanjelijnou scénou spontánne privádzaná k modlitbe. Ako uvidíme ešte ďalej, pre Teréziu je tento „tah na modlitbu“ úplne charakteristický: hoci je v tej dobe ešte malá a tiež skutočnosť, že nápis pod obrazom je latinsky, prispieva k tomu, že mu svätica tak celkom nerozumie, predsa akoby inštinktívne prevádza svoje premýšľanie nad obrazom hneď do modlitby, do prosby: Domine, da mihi aquam.
Samotné rozprávanie z detstva by bolo len sympatickým, avšak v podstate banálnym „kvietkom“ zo života svätice, keby Terézia po vstupe na Karmel neurobila niečo, čo dosvedčí pravý opak: nechala si totiž tento obraz preniesť do kláštora Vtelenia a umiestnila ho vo svojej cele! Tým dala zreteľne najavo, aký je pre ňu dôležitý. Veď nakoniec aj niektoré jej texty svedčia o tom, že pred ním často rozjímala.4
Symbolika vody a žízně
Význam evanjelného rozprávania o Kristovom stretnutí so Samaritánkou a modlitby s ním spojenej plne doceníme ovšem až vtedy, keď si uvedomíme, čo pre Teréziu znamená symbolika vody a žízně, ktoré sa tu zreteľne objavujú.
O vode totiž svätica hovorí, že jej „stačil pohľad na pole, vodu alebo kvety: tie veci mi pripomínali Stvoriteľa, burcovaly ma, pomáhali k usebranosti, slúžili mi ako kniha...“ (Ž 9,5). Ešte významnejší je v tomto ohľade text, ktorý nachádzame v Hradu v nitru: „Pretože som nevedomá a mám malé nadanie, nenachádzam nič vhodnejšie k vysvetleniu určitých duchovných vecí než vodu, ktorú mám veľmi rada; venovala som jej vždy viac pozornosti, než ktorémukoľvek inému živlu“ (4H 2,2).
Že je tomu skutočne tak a že voda patrí k Teréziiným veľmi obľúbeným symbolom svedčí aj jej „traktát o modlitbe“ (srov. Ž 11–22), kde „voda“ predstavuje Božiu milosť a „spôsob zavlažovania záhrady“ je spôsobom modlitby.5
O žízni potom Terézia píše síce krátko, zato však tým jadrnejšie: „Výrazom žízeň sa podľa mňa vyjadruje palčivá túžba po nejakej veci, ktorú niekto nutne potrebuje, lebo bez nej by umrel“ (C 19,8).
Žízeň ako „palčivá túžba“ po niečom, čo nutne potrebujeme k životu, a voda ako „milosť modlitby“ sa stávajú kľúčom k hlbšiemu pochopeniu Teréziinej interpretácie perikopy o Samaritánke.
Milost usebrania
V živote reformátorky Karmelu sa totiž stretáva jej vlastná žízeň, teda palčivá túžba po Bohu, s vodou milostí, ktoré jej Pán ponúka a dáva.
Nádherne o tom Terézia pojednáva v súvislosti s roztržitostiami, ktoré ju po roky trápili pri modlitbe: „Niektoré duše majú tak roztekané myslenie, asi ako kone bez uzdy, ktoré nikto nedokáže zastaviť (...) Mám s nimi súcit, lebo sa mi zdá, že sú to osoby trápené žízňou (...) Stáva sa, že (...) im dojdú sily, aj keď sú už len pár krokov od prameňa živej vody, o ktorej Pán povedal Samaritánke, že kto sa jej napije, nebude žiť na veky. Aké pravdivé sú tieto slová pronesené samou Pravdou! Duša, ktorá pije tú vodu, nebude žiť po žiadnej pozemskej veci, ale stále vroucněšie dychtí po veciach druhého života; nedá sa to ani srovnať s prirodzenou žízňou. Ako žízni po tejto žíznivosti, lebo chápe jej veľkú hodnotu. A hoci je to veľmi trýznivá a vyčerpávajúca, predsa prináša toľko sladkosti, že zmierňuje palčivosť tým, že ničí jej náklonnosť k pozemským veciam a sýti ju túžbou po nebeských. Je to jedna z veľkých milostí, ktoré Boh môže preukázať duši, keď ju nechá takto žíznit, aby tým viac znovu a znovu chcela piť túto vodu.“ (C 19,2).
Napíť sa vody a uhasiť tak svoju palčivú žízeň znamená teda pre Teréziu dojít usebrania, či vyjadrené inak: môcť intímne prebývať s tým, ktorý jediný je s to uhasit našu žízeň. Keď sa teda svätica modlí: Domine, da mihi aquam, prosí prvo rade o to, aby mohla žiť životom hlbokej modlitby, v usebraniu, a to nakoniec neznamená nič iné než žiť v Ježišovej blízkosti a tým v dôvernom spoločenstve s trojjediným Bohom.
Ideál života v klauzúre
Aby však mohla žiť týmto spôsobom, potrebuje k tomu Terézia vonkajšie podmienky, ktoré by jej to umožňovali. Nachádza ich po rokoch hľadania v kontemplatívnom povolaní mníšky žijúcej v klauzúre.
V závere Knihy o zakladaní to vyjadruje opäť s odvolaním na samaritánsku ženu: „Kto to neprežil, nemôže uveriť, že pri každom založení nás zaplaví úžasná radosť, keď už sme v klauzúre, kam nesmie svetský človek vstúpiť. I keď ľudí veľmi milujeme, býva nám však veľkou útiechou, keď zostaneme samy. Niekedy sa mi zdá, že je to s nami ako s rybami. Keď sa z rieky vylovia, nemôžu žiť, pokiaľ sa tam zase nevrátia. Tak je to aj s dušami, ktoré si zvykli žiť v bystrinách svojho Snúbenca. Sú-li odtiaľ vylovené sieťami tohto sveta, nemôžu žiť, pokiaľ sa tam zase nevrátia. To vidím na sestrách a viem to tiež z vlastnej skúsenosti. Sestry, ktoré túžia často vychádzať medzi svetských ľudí a baviť sa s nimi, ať sa boja. Neprenikli ešte k prameňu živej vody, o ktorej Pán hovoril so Samaritánkou. Tým sa Snúbenec ukryl – a právom – pretože im nestačilo byť len s ním. Mám strach, že to pramení zo dvoch príčin: buď sa pre ten stav nerozhodli jedině kvôli nemu, alebo že, i keď vstúpili, neuvedomujú si veľkú milosť, ktorú im Boh takým povolaním dal.“ (Z 31,46).
Práve preto Terézia zakladá reformované Karmely: chce, aby sestry mali vonkajšie podmienky, ktoré im uľahčia putovanie k prameňu živej vody, ku Kristovi. A kontemplatívny spôsob života v prísnej klauzúre pritom vníma ako ideálny k tomu, aby človek skutočne dospel až k tomuto vznešenému cieľu.
Púšť vyprahlosti
Avšak ani vtedy, keď už človek naozaj žije usebene, jeho žízeň úplne nemizne. Naopak: ako duša rastie, musí prechádzať obdobiami vyprahlosti, kedy ju na jednej strane nepřitahuje svet, avšak na druhej strane nemôže byť plne uspokojená ani v modlitbe.6
Terézia to veľmi pôsobivo vyjadruje v šiestej komnate Hradu v nitru: „Prečo má (duša) ešte žiť odlúčená od svojho Dobra? Zakúša akúsi divnú osamelosť, a nebola by jej k ničomu spoločnosť všetkých pozemských tvorov, ba ani, ako si myslím, nebešťanov, keby neboli s Tým, ktorého miluje; skôr by ju to trápiło. Vidí sa akoby vo vzduchu, nemôže sa opierať o zem, ani stúpať k nebu. Žhne žíznou a nemôže dojí k vode: nesnesiteľná žízeň, ktorá dosahuje takých rozmerov, že ju nemôže utišiť, lež voda, o ktorej Pán hovoril Samaritánke. Inú ani nechce a túto nedostáva.“ (6H 11,5).7
Vodou, o ktorej je v evanjelnej úryvku reč, je pre Teréziu mystické zjednotenie s Bohom, ktoré je predchuťou plného zjednotenia s ním na večnosti v blaženom patrení. Dokud je človek byť len nepatrne neokusí, prežíva svoj život bolestne a na spôsob očisťovania.
Apoštolské zameranie
Ten, kto by si klauzurný život mníšok bosých karmelitek predstavoval ako do seba uzavretý a voči okoliu netečný, by sa veľmi mýlil. Niečo takého by i svätá Terézia vnímala ako samoúčelné a neplodné. Vo skutočnosti si bola vedomá, že kontemplatívny život na Karmelu sa nemôže premietnuť len do osobného rastu ľudskej osoby, ktorá sa v určitom okamžiku zeme stáva tesnou. Naopak, preniká i navonok, má potrebu sa zdieľať a predávať ďalej. Svätica si je dokonca vedomá, že i samotný rast v svätosti súvisí s apoštolátem.
Samaritánka je jej aj tu nemalým vzorom, ktorý inšpiruje, ba do istej miery priamo provokuje: „Spomínam si teraz na onu svätú Samaritánku, o ktorej som mnohokrát premýšľala (...): opúšťa samého Pána, aby sa jej krajané mohli s Ním stretnúť a mať z toho užitok. (...) A pre túto veľkú lásku si zaslúžila, že jej uverili, a videla, ako mnoho dobrého náš Pán vykonal v tej vsi.
Myslím, že jednou z najväčších útiech v tomto živote je, keď človek vidí, že vďaka nemu duše prospívajú (...) Šťastní sú tí, ktorým Pán udeľuje tieto milosti. Musia Mu potom tým viac slúžiť.
Ona svätá žena bežala v akomsi božskom opojení a vykřikovala na ulici (...) Měla veľkú pokoru, to áno, lebo keď jej Pán povedal o jej hriechách, neurazila sa, ako sa to robí dnes vo svete, ktorý tak ťažko znáša pravdu, ale odpovedala, že musí byť prorok. – Nakoniec jej uverili a na jej slovo mnohí z mestečka vyšli v ústrety Pánu.“ (M 7,6).
Láskyplná prosba
Videli sme, že keď Terézia rozjíma o Samaritánke, prebudí sa v nej žízeň po Bohu, po oné vode, ktorá jediná je schopná ukojit všetky ľudské túžby, a preto prosí Krista: Domine, da mihi aquam („Pane, daj mi vodu“). Túži pritom po živote v usebranosti, po živote klauzúry, kde sa človek plne oddáva Bohu, kde musí prechádzať i obdobiami vyprahlosti, kedy je „roztrhnutý“ medzi nebo a zem, a prece šťastnejší, než keď bol naplno ponorený do pozemských a svetských záležitostí. Voda, ktorú táto žízeň pritiahne, ho ovšem poháňa i k tomu, aby svedčil o Ježišovi, ktorý mu ju dáva.
I my sme Teréziiným príkladom vyzývaní k tomu, aby sme v sebe objavili túžbu po živom Bohu, a preto prosili Krista: „Pane, daj mi vodu.“ A on nám ju dá: vodu, ktorá nás povie do ticha a usebrania, vodu, ktorá nás napriek vyprahlostiam prevedie púšťou života, vodu, ktorá nás otvorí aj tomu, aby sme o Kristovi vydávali svedectvo: niekto životom, iný i svojimi slovami.
Domine, da mihi aquam.
