Poznámky k karmelitánskej reholi (10. časť)

(Podľa P. Keese Waaijmana, O.Carm.)

4. prvok: uchovanie kontemplácie (kapitoly 20–21)

Mohli by nás napadnúť otázky: O čom ešte zostáva hovoriť po tom, čo bola reč o kontemplácii? To, že nás prostúpí Božie slovo, je predsa vrchol. Nemala sa o práci a o mlčaní hovoriť už skôr, nie až po výklade o oblečení Božími vlastnosťami? Ako spolu práca a mlčanie súvisia? A prečo im Albert venuje toľko pozornosti?... (V tradícii zasväteného života naozaj nebola napísaná iná rehoľa, ktorá by hovorila tak obsiahlo o tichu.)
V reholi sa totiž odráža skúsenosť, že vďaka našej nestálosti a povrchnosti je kontemplácia vždy niečím krehkým a trvá krátko. Božia láska je síce neúnavná, večná a nevyčerpatelná. Ale my sme prelietaví. Preto po zmienke o kontemplácii vyvstane vždy otázka: Ako ale tento poklad uchovávať?
Rôzni autori dávajú rôznu odpoveď. Kassián sa spolieha na bázeň Božiu, ktorá sa bojí nie trestu (to je bázeň začiatočníkov), ale bojí sa akokoľvek v sebe utlmiť oheň Božej lásky. Kniha o založení prvých mnichov zase nabáda k naprostému pokore a k veľkej túžbe, sprevádzanej úpenlivou prosebnou modlitbou (za pokračovanie kontemplácie). Albertova rehoľa dáva svoju vlastnú odpoveď: pracovať v eschatologickom tichu, t.j. bez nádeje upnutej na pozemský čas, naopak smerujúcej nad vlastný horizont. Kapitoly 20 a 21 o práci a o mlčaní pritom patria k sebe, Albert ich spája aj literárne.

Práca (kap. 20)

Štylisticky je táto kapitola príbuzná s predchádzajúcou: aj tu nachádzame (v latinskom texte) gerundivum (v predchádzajúcej stálo šesťkrát), aj tu sú kľúčovými výrazmi slová, označujúce činnosť (robiť, práca). A rovnako ako Božia výzbroj, tak aj práca je zameraná k tomu, aby diabol nemohol škodiť duši. Avšak po stránke obsahovej sú rozdiely medzi oboma kapitolami oveľa väčšie:

„Robiť nejakú prácu“ (doslovne: niečo práca) nie je na tej istej rovine ako vlastnosti Božie alebo cnosti. Prácu si „neobliekame“, ako sa musíme „odieť“ napr. čistotou.
Pokyn o práci nadväzuje skôr na zostávanie v cele, meditácii Písma atď. To všetko sú určité zamestnania. Práca by teda patrila skôr k „telesným cvikom“. Tomu zodpovedajú aj pripojené časové údaje: neustále, vo dne v noci.
V porovnaní s kapitolou o Božej zbroji je táto kapitola rozvláčna a používa nabádavý tón.

Nakoniec nejakú prácu

Pouštní otcové videli v práci prvok, ktorý sprevádza, rytmizuje a podporuje život modlitby. Aký postoj zaujímalo k práci nové duchovné hnutia v 11. a 12. storočí, nie je celkom jasné. Napr. pustovníci a prví františkáni dávali prednosť práci vlastných rúk a žobrali len vtedy, keď to bolo nevyhnutne nutné. Až neskôr sa pre nich z žobrania stala práca.

Mikuláš Gallus, ktorý ešte žil na hore Karmel, rozumel pod pojmom práca duchovnú činnosť (čítanie, meditácia, modlitba) aj telesnú prácu (opisovanie kódexov, práca na poli). Po r. 1247 sa dôraz presunul na prácu apoštolátu. Rovnako ako ostatní mendikanti žili karmelitáni od tej doby z hlásania evanjelia, čo bolo chápané ako práca. Otázkou je, ako máme pojmu práca rozumieť pôvodne – v kontexte rehole. My dnes máme sklon výraz „nečo práca“ chápať v zmysle: trochu, nie príliš, nepracovať stále. Ale pohlížiac na príklad sv. Pavla, ktorý píše: „lopotili sme sa u vás vo dne v noci“, taký výklad sa ukazuje ako nesprávny. A rehoľa hovorí o tom, že máme byť shledáni „vždy“ zamestnaní.

Iný výklad by bol: robiť cosi, čokoľvek – rutinne, bezmyšlienkovite. Ale rehoľa hovorí, že nás práca má učiniť „zamestnanými“ (occupatos), teda má nás zaujmúť. A práve toto má zadržať Pokušiteľa pred dverami!

Pracovať znamená zamestnávať sa niečím pozorne a sústredene. Nezáleží na tom, či ide o obrábanie pôdy, zhotovovanie nástrojov, stavebné práce, opisovanie kódexov, štúdium svätých textov alebo o apoštolát, vždy ide o prácu, ktorá vyžaduje sústredenosť. Nie je to to isté ako ono „čokoľvek máte konať“ zo záveru kapitoly o Božej zbroji. Pod to patrí aj rad iných činností: voliť predstaveného, poslúchať, prijímať hostí, modliť sa, stretávať sa k eucharistii atď. „Niečo práca“ je v rámci toho špecifická podmnožina činností, ktoré vyžadujú sústredenosť a ktorými sa zamestnáva každý z bratov (srov. kap. 10). Som preto presvedčený, že slovíčko „niečo“ nemá na výraze „práca“ nič oslabiť, ale naopak chce vyzdvihnúť: máme robiť niečo, čo je skutočne práca, čo si zaslúži taký názov. (Slovenský preklad: „Robte nejakú prácu,“ je pre taký význam veľmi vhodný.)

Pod slovom niečo možno rozumieť aj: niečo zo spoločného diela, časť práce komunity. V kapitole 12 bola reč o spoločenstve majetku. Teda iste aj potrebné práce boli záležitosťou všetkých. Je dôležité, že každý prijíma svoj podiel práce. Práca je totiž spojená s poriadkom stvorenia (Gen 3,17–19) a taktiež nás do tohto poriadku môže začleniť, sústrediť nás z našej rozptýlenosti do stredu – pravdy o nás samých.

Byť vždy zamestnaný

Aký duchovný význam má to, že robíme nejakú prácu? Rehoľa vyjadruje jeden dôvod dvojitou výpoveďou. Pozitívne: „aby vás diabol našiel vždy zamestnané,“ a negatívne: „aby si (diabol) nemohol z vašej nečinnosti nájsť prístup k vašej duši.“ Kontrastná paralela je tu pritom dokonalá: práca × nečinnosť; duša × diabol; vždy × žiadny prístup. Cieľ je teda jasný: bezpodmienečne držať diabla pred dverami duše.

Duchovnou funkciou práce je sústrediť ducha. Podobne ako setrvávanie v cele. Oboje napomáha skrze samotu dospieť k jednote v sebe; v tichu sa usebrať; duchovne sa „nepotulovať“, netečať; priblížiť sa dôverne „vnútri“ v nás. Cela a práca teda plnia rovnakú funkciu, ukazujú cestu do vnútra.

Príklad svätého Pavla

Duchovný význam práce však siaha ďalej ako len k zaháňaniu mocí Zla. Albert v tejto dosť rozsiahlej kapitole dáva za príklad svätého Pavla – ako Pavlovo vyučovanie („keď sme boli u vás, napomínali sme vás“), tak jeho životnú prax („aby sme vám dali sami seba za vzor, ktorý by ste mohli napodobňovať“). Najprv vyzdvihuje vôbec oprávnenosť Pavlovej autority. Mohli by sme sa snad pýtať: V akom vzťahu je nasledovanie Pavlovho príkladu vzhľadom na nasledovanie Krista? Pavlovo nabádanie, aby sme pracovali, prevzaté z druhého listu Solúnčanom (2 Sol 3,8–12), je Albertovými úvodnými slovami zasadené medzi svoj – mohli by sme povedať – prameň a cieľ života kresťana. Prameňom je Kristus, o Pavlovi sa pripomína: „jeho ústami prehováral Kristus“. A cieľ: prúd zvestovania evanjelia z tohto prameňa má zaplaviť všetky národy. Pavel je toho nástrojom: „on bol od Boha ustanovený a daný národom ako kazateľ a učiteľ viery a pravdy“. Preto: „Ak sa ho budete držať, nemôžete zblúdiť.“ Nabádavý tón je daný predovšetkým zdvojovaním (učiteľ a príklad, ustanovený a daný, kazateľ a učiteľ, viery a pravdy).

Prečo je tu Pavel dávaný za vzor tak dôrazne? Pre to, ako prácu chápe. V Písme je práca nahlížaná rôzne (ako trest – v Gen 3, alebo márnosť – u Kazateľa, či podiel na Božom stvoriteľskom diele – v Ž 104, aj.). Pavel vidí prácu v perspektíve príchodu Mesiáša. U Pavla je všetko, tiež práca, zamerané na koniec (čias). To neznamená prestať pracovať, ale pracovať inak. A toto Albert od Pavla do rehole preberá. Veľká práca má byť zameraná eschatologicky.

Najprv ide o Pavlov príklad. Pavlové slová: „Pracovali a lopotili sme sa u vás vo dne v noci, aby sme nikomu z vás neboli na obtiaž,“ neznamenajú, že by Pavel svoje remeslo, ktorým si zarábal na obživu (aby nežil z darov Solúnčanov), vykonával ako jedinú činnosť. Venoval sa predsa na prvom mieste hlásaniu evanjelia a až potom, vo zvyšnom čase, „dňom i nocou“ takto pracoval. Rovnako tak v reholi ide o zvyšný čas: potom, čo boli vykonané všetky nevyhnutné veci. Ako Pavel sa aj karmelitáni venujú zvestovaniu evanjelia i práci. Aj oni musia uniesť napätie medzi činnosťami, ktoré patria k ich povolaniu (setrvávanie v cele, čítanie Písma, modlitba), a prácou, ktorú si zabezpečujú obživu.

Ďalej je spomenuté Pavlov učenie. Albertov naliehavý tón, ktorého sme si všimli, pramení iste aj z Pavlovho „napomínali sme vás“. O čo Pavlovi išlo? Niektorí soluňskí kresťania z toho, že žijeme v posledných časoch (očakávame opätovný príchod Pána a koniec tohto veku) vyvodili ten dôsledok, že nepracovali („... počuli sme totiž, že niektorí z vás nepracujú...“). Tým však nie sú verní tomu, čo im odkázal Pavel, a porušujú poriadok, uložený pre život na tejto zemi Stvoriteľom: „V pote tváre budeš jesť chlieb“ (Gen 3,19). Práca a obživa totiž v tomto poriadku patria k sebe. Tak aj Pavlovo učenie je zhrnuté do vety: „Kto nechce pracovať, ať nejí“ (2 Sol 3,10). Správne očakávanie konca časov neznamená nechať všetku prácu, ale pracovať inak – s výhľadom k Pánovmu príchodu. Tým má práca v sebe prorocký rozmer. León Blum v zajatí v nacistickom tábore napísal: „Pracujeme v prítomnosti, ale nie pre prítomnosť.“ Pravá odanost vydáva samu seba v (ťažkej!) dôvere v časy, ktoré sú za hranicou našich časov. Moja práca je súčasťou väčšieho celku, ktorý teraz nedokážem svojím pohľadom obsiahnuť. Pracujem: tým vychádzam zo seba a nenárokujem si, že výsledok práce je hneď tu a celý. Skutočné tvorenie presahuje mimo rámec svojej vlastnej doby. Znamená prácu pre svet, ktorý prichádza, znamená prejsť „okolo“ vlastnej doby, „okolo“ seba samého niekam ešte ďalej. A v ňom je ukrytá túžba po Božom zjavení sa (po epifánii). Preto nás rehoľa toľko nabáda držať sa svätého Pavla: aby naša práca mala tento eschatologický a prorocký ráz.

Práca ako cesta

Ide teda o viac, než navenek urobiť kus práce. Pri práci sa niečo odohráva v nás, práca je cesta. Preto pripája Innocencova úprava rehole k tejto kapitole záverečnú vetu: „Toto je svätá a dobrá cesta: tou jdite!“

Tým sa rehoľa odvoláva na tradíciu prorockých kníh Písma, skrze ktorú Pavlovo (a Albertovo) eschatologicko-prorocké poňatie práce vnímame v ešte hlbšom zmysle. Ide predovšetkým o tri miesta Písma:

Iz 30 – V tejto kapitole Hospodin obžalováva Izrael, že si chodí po svojich vlastných cestách: „Uskutočňujete zámery, ale nie moje.“ Tým sa Izrael uzatvára pravému múdrostiu a poznaniu, opravdivému proroctvu, ničí sám seba. Jediné, čo môže pomôcť, je obrátiť sa k Hospodinovi. Ale napriek tomu, že Boží ľud takto jedná, Boh sa zľutúva a svojmu ľudu ukáže: „Toto je cesta,jdite po nej“ (Iz 30,21). I pre nás pri vštej práci je dôležité, či sa neuzatvárame do svojich vlastných plánov a tým ničíme sami seba, ale či sme ochotní prijať vedenie Božie.
Iz 35 – „Bude tam stezka a cesta, bude sa nazývať cestou svätou“ (Iz 35,8). Tu prorok hovorí o šťastnom a radostnom návrate z vyhnanstva. Vyhnanci sa nemusia báť, bez námahy prežijú putovanie cez púšť. Tá vtedy rozkvitne a rozveselí sa, povedie cez ňu spevnená a vyzdobená cesta, akú znali ako prístupovú cestu k svätyni. Tam odtiaľ tá cesta vychádza a tam ich spoľahlivo dovedie. Ešte viac než v predchádzajúcej citácii je tu zrejmé: to všetko je dielo Božie. „Boh sám príde a spasí vás“ (35,4). To on zbudoval cestu, úlohou Izraelitov je len po nej ísť.
Tak aj naše pracovanie je len dielčia účasť na diele, ktoré vychádza od Svätého a ktoré koná sám On.
Tretí zdroj z Písma nemožno vymedziť jedinou citáciou. V mudroslovných textoch Starého zákona sa viac razy spomína dobra cesta. Dobrá cesta vedie k životu, kým zlá cesta do záhuby (Prísl 2; Prísl 16; aj.). V reholi tak vzniká zaujímavé napätie, lebo mudroslovné knihy Písma pojímajú múdrosť len v rozsahu pozemského života. Prorocko-eschatologická túžba po konci, nad horizont zakúšatelnej prítomnosti, je im cudzia. Ale spojením Izaiášových textov s mudroslovnými dospeje k pavlovskej spiritualite, len s opačným poriadkom: v tichu pracovať a uchovávať si výhľad k tomu, ktorý prichádza... To je dobrá cesta – cesta k životu.

Robiť nejakú prácu je duchovná cesta, ktorá čo do podstaty vychádza od Boha, a my po nej ideme. Videné z našej perspektívy je to cesta postrádajúca na význame, pretože je nám odopretý výhľad na koniec (to sa netýka len telesnej práce!). Zostávajú nám len tichá nádej, trpezlivosť, ponorenie sa do skrytosti. Nevnímajúc význam svojej práce karmelitán túži po Čakajúcom. Robiť nejakú prácu znamená vstúpiť do noci „bez iného svetla a bez iného vodcu, než toho, ktoré horí v srdci.“¹ Zatiaľ je všetko naše poznanie – robí nejakú prácu – kusé, ale potom budeme poznaní tak, ako sme. Robiť nejakú prácu znamená: ísť cestou, ktorá vedie do niečoho iného (než sú naše plány). Táto cesta je svätá, pretože nám ju poskytuje ten, ktorý je Iný. Táto cesta je dobrá, pretože vedie do života.

Robiť nejakú prácu sa kryje so štruktúrou celej karmelitánskej rehole:

„Niečo práca“ patrí rovnako ako cela, Písmo, kaplnka atď. – k základnému vybaveniu (o ktorom pojednávajú kapitoly 4–9). Je v tom zahrnuté niekoľké hľadisko:

komunitné: pretože v cenobitskej komunite zjednáva niečo práce prístup k práci spoločenstva;
osobné: nakolko je niečo práca pridelené každému jednotlivcovi;
miestne: nakolko práca pôsobí hmotné usporiadanie miesta (v cele alebo vo spoločnej pracovni).

Konať prácu je základné cvičenie (ako je ním zůstávanie v cele, čítanie Písma atď., o tom v kapitolách 10–11). Pracovným cieľom je vytvoriť okolo duše pevnú štruktúru, pomocou ktorej sa duša stane schopnou prijímať Slovo.
Tým je duša zamestnaná. Diabol tak k nej nemá prístup. (To je ako oblečenie Božími vlastnosťami, o ktorom píšu kapitoly 18–19.) Povedané pozitívne: práca je pozvanie, aby Boh prišiel do duše a učinil si v nej trvalý príbytok.
Uchovávanie kontemplácie vnútri natrvalo: tým, že sa duša riadi podľa učenia a príkladu svätého Pavla, vychádza sama zo seba a zameriava sa k cieľu. Môže prijímať Božie vlastnosti, nechať sa zaplaviť Božím Slovom. Trvalo, v eschatologickom rozmere. Vlievajúce sa Božie Slovo sa robí nejakou prácou stáva pre človeka cestou.