Sr. Milada od Spasitele světa, OCD
Manželia Martinovi
Aj po svadbe sa Zelie s Ludvíkom snažili žiť celkom pre Boha. „Naši rodičia platili za mimoriadne zbožných“, svedčila neskôr Mária v kanonizačnom procese. „Každý deň chodili o pol šiestej na prvú svätú omšu, ktorej sa hovorilo omša chudobných.“1 K svätému prijímaniu pristupovali štyrikrát aj päťkrát týždenne, čo bolo v dobe jansenistickej zbožnosti (ktorá úctu k sviatostiam prehnala natolik, až boli prijímané len zriedka) veľmi často. Nedeľa sa u nich svetila s puritánskou prísnosťou. Okrem toho Mária spomínala, že by si rodičia v ten deň nedovolili žiadnu cestu, „ani užitočnú“. Taktiež dodržiavali všetky predpísané pôsty. „Naša matka, svojim telesným založením slabá a útla, dodržiavala pôst újmy rovnako ako otec. Zásadne neužívala žiadne dispinencie, ktoré sa už povolovali. To nie je pre dobrých kresťanov.“2 Ranná a večerná modlitba bola pre rodičov niečím samozrejmým. Zvlášť veľká bola ich úcta k Panne Márii a k sv. Jozefovi. Často pomáhali chudobným ľuďom a učili tomu aj svoje deti (srov. AS 32; AS 40).
Je samozrejmé, že aj Martinovci boli poznačení dobou, v ktorej žili: katolíci boli vtedy vytlačení z politického a spoločenského života a cirkev zahnaná do obranného postoja. Z toho pramenilo v rodine Martinových pohrdanie „svetom“, všetko svetské bolo u nich zakázané. Za vzor a vrchol kresťanského života bol považovaný klášter – preto aj oni toľko napodobňovali klášternú zbožnosť. I keď tento štýl poznamenal navonok v mnohom náboženský život rodiny, nezakalil prameň ich autentickej viery.
Život intenzívne zameraný na nasledovanie Krista však neznamenal, že by medzi manželmi Martinovými neexistoval hlboký a nežný vzťah. Terezka síce raz sestre Anežke prirovnala ich rodinu k rodine ľalií, v ktorej každý člen žije úplne pre Ježiša – „Akú radosť cíti naše srdce pri pomyslení, že naša rodina tak nežne miluje Ježiša. To je moja stála útecha. Či nie je naša rodina panenská, rodina ľalií...?“ (DT 104)3 – ale láska k Bohu dávala manželom Martinovým silu milovať sa navzájom manželskou láskou tým väčšou a čistejšou. „Ako som šťastná so svojím manželom,... (...) Áno, môj muž je svätý muž. Každej žene by som takého priala,“ – tak sa raz sverila Zelie svojmu bratovi.4
Sila duchovného spojenia medzi manželmi sa najviac prejavila v čase, keď od seba boli telesne vzdialení. Z návštevy u príbuzných v Lisieux písala pani Martinová svojmu mužovi: „Môj milý Ludvíku, včera o pol piatej sme sem prišli. Môj brat ma už očakával na stanici a bol veľmi potešený, že nás opäť vidí. On aj jeho žena sa snažia, aby sa nám tu páčilo. Dnes v nedeľu večer bolo na našu počesť veľké privítanie. Zajtra pôjdeme do Trouville, v utorok je zas veľká hostina u pani Maudelondovej a asi (nás čaká) aj cesta povozom k pani Fournetovej.5 Deti sú veľmi nadšené. Bude-li pekné počasie, bude to iste krásne. Mrzí ma ale, že sa tu tak mrhá peniazmi. Nič ma z toho neteší. Vedie sa mi presne tak, ako tvojim rybám, ktoré ťaháš z vody. Sú vytrhnuté zo svojho živlu a hynú. I ja by som tu zahynula, keby som tu musela ostať dlhší čas. Necítim sa dobre, skrátka nie som tam, kam patrím. A to má vplyv aj na moje telesné blaho. Cítim sa skoro chorá. A predsa sa snažím byť rozumná a preniesť sa nad tým všetkým. V duchu som celý deň u teba a stále si hovorím: teraz robí to, teraz zas toto! Veľmi po tebe túžim, môj milý Ludvíku. Z hĺbky srdca ťa mám rada a cítim, ako sa moja láska týmto odlúčením zdvojnásobila. (...) Ak to bude možné, napíšem ti zajtra zas. (...) Domov prídeme v stredu o pol šiestej. Ach, ako dlho je ešte do tej doby! S láskou ťa objímam. Deti ti vzkazujú, že sú rady, že mohli cestovať so mnou, a posielajú ti mnoho bozkáv.“6
Pán Martin bol v písaní striedmejší; predsa z jeho listov vyžaruje tá istá nežnosť: „Drahá priateľka, nemôžem prísť do Alençonu skôr ako v pondelok; čas sa mi zdá byť dlhý a nemôžem sa dočkať, až ti budem blízko. Nemusím ti hovoriť, ako ma tvoj list potešil. Len mi je ľúto, že sa musíš toľko namáhať. Prosím ťa, dopraj si odpočinku. (...) Mal som šťastie, že som mohol ísť k svätému prijímaniu vo svätyni Panny Márie Víťaznej v Paríži. Cítil som sa tam ako v malom pozemskom raji. Menom celej našej rodiny som tam obetoval sviečku. Celým srdcom vás objímam a očakávam, že opäť budeme čoskoro spolu. Dúfam, že Mária a Pavlína sú rozumné. Tvoj manžel a pravý priateľ, ktorý ťa miluje celým svojím srdcom.“7
História rodiny
Pán Martin sa na začiatku po svadbe domnieval, že Boh chce, aby so svojou manželkou žili ako brat a sestra podľa vzoru manželstva sv. Jozefa s Pannou Máriou. Až po domluve zo strany jedného rozumného kňaza svoj názor zmenil. A Pán im požehnal deviatimi deťmi. Ako prvá sa 22. 2. 1860 narodila Marie Luisa, neskoršia sestra Marie od Najsvätejšieho Srdca, Terezkina kmotra. Všetky deti boli od narodenia zasvätené Panne Márii. 8. decembra sa Zelie Martinová modlila k Nepoškvrnenej Panne Márii o druhé dieťa. Bola vypočutá a 7. 9. 1861 sa im narodila druhá dcéra Marie Pavlína, neskoršia matka Anežka od Ježiša, Terezkina „druhá matka“. Pavlína najviac zo všetkých dcér podedila telesný vzhľad aj duševné vlastnosti matky. Ako tretie dieťa prišla na svet 3. 6. 1863 Marie Leonie, neskôr sestra Františka Terezie z rádu Navštívenia Panny Márie v Caen. Táto dcéra od počiatku zaostávala fyzicky aj psychicky za svojimi sestrami.8 Matka na ňu musela brať osobitný ohľad. Pri narodení štvrtého dieťaťa, Marie Heleny, 13. 10. 1864 bola Zelie už tak slabá, že nemohla svoje dieťa sama kojiť. Dcérka bola preto zverená kojným na vidiek.
|
|
|
|
Zeliine ťažkosti
Čoskoro sa zdravotný stav pani Martinovej začal zhoršovať, a preto prosila svojho brata o radu: „Ako vieš, uhodila som sa raz ako mladé dievča do pŕs o roh stola. Vtedy som na to nedbala, ale teraz pozorujem na prse akýsi opuch či nádor, ktorý ma znepokojuje odvtedy, čo začína bolieť. Čo sa s tým dá robiť? Dovedieš si predstaviť, aká som z toho vystrašená. Nie, že by som sa bála operácie, som odhodlaná ju podstúpiť, len nemám dôveru k miestnym lekárom. Bola by som veľmi rada, keby operácia mohla byť v Paríži a síce vtedy, až tam budeš ty, lebo by si mi mohol byť veľkou oporou. Len jedno ma od toho teraz zdržiava: čo by si tu počal môj muž?“9
K tejto operácii však nedošlo. Nevieme, čo toho bolo príčinou. O dva mesiace neskôr Zelie pod vplyvom inej udalosti vážne rozjíma nad smrťou: „Včera o jednej hodine zomrel môj svokor. Minulý štvrtok prijal sviatosti nemocných a skonal ako svätec. Nikdy som nemyslela, že ma to tak dojme. Ešte sa celá chvejem... Priznám sa ti, že mi smrť naháňa strach. Pozorovala som svokora na úmrtnom loži, a keď si predstavím, že jedného dňa ten samý údiel stihne mňa alebo moje milé...“10 Zmienka o nádore, objavenom v roku 1865, sa potom intenzívne prejavila o jedenásť rokov neskôr, v októbri 1876. Vtedy však už lekári považovali Zeliin stav za beznádejný.
Pani Martinovú vyčerpávala nielen starosť o domácnosť a rastúci počet detí, ale aj jej živnosť, jej obchod. Vo svojej korešpondencii si na to niekoľkokrát sťažovala svojmu bratovi: „Táto nočná práca mi znepríjemňuje život. Mám-li veľa objednávok, som politovaniahodnou otrokyňou, keď ale nemám čo robiť a leží tu hotové čipky v hodnote 20 000 frankov, som nútená posielať dievčatá, ktoré som s veľkou námahou vyučila,11 k iným továrnikom. Potom sa trápi a cítim, akoby na mne ležali celé Alpy. Čo na tom ale môžem zmeniť? Je treba sa do toho vložiť a odvážne na seba vziať svoj denný kríž.“12 A opäť: „S obchodom alençonskych čipiek mám dosť veľké ťažkosti a trápenia. Je to koruna môjho utrpenia. Sice si zarobím trochu peňazí, ale čo ma to všetko stojí! Je to na úkor môjho života, lebo cítim, že sa moje pozemské dni skracujú. Keď mi dobrotivý Pán Boh nepomôže, nebudem už dlho žiť. Keby som nemusela vychovávať svoje deti, robilo by mi to málo starostí a vítala by som smrť ako jitrenku nádherne vychádzajúceho dňa. Často myslím na svoju sestru v tichom a pokojnom kláštore. Nepracuje pre statky pozemské, ale zhromažďuje si bohatstvo pre nebo. A ja? Ja sa snažím prácou svojich rúk zarobiť peniaze, z ktorých si nemôžem so sebou vziať nič, a ani by som nechcela. Čo by som si s tým počala? Niekedy ľutujem, že som nenásledovala príkladu svojej sestry, ale potom si zase hovorím, nemala by si svoje štyri pekné dcéry a svojho milého muža. Nie, je to tak dobre, že stojím práve tam, kam som postavená.“13
Časom však našla vo svojom podnikaní správny spôsob a mieru: „Keď som začala svoj obchod s čipkami, ochorela som z toho. Medzitým som sa stala rozumnejšou. Som pripravená na seba vziať všetko nepríjemné, čo ma potká. Hovorím si: „Milý Pán Boh to tak dopúšťa,“ a viac nad tým nehlbám. On mi dáva tú milosť, že sa nebojím, a preto som celkom kľudná. On je vskutku dobrotivý Otec a nenaloží na plecia ľudí viac, než práve toľko, koľko môžu zniesť.“14
Rast v odovzdanosti
Aj keď sa Zelie naučila znášať utrpenie spojené s prácou, čakali ju bolesti oveľa väčšie a hlbšie, spôsobené odchodom bytostí pre ňu najdrahších. Pred Martinovými stálo životné obdobie, keď chvíle radostného očakávania sa často striedali s bolesťou snesiteľnou len v odovzdanosti do vôle Božej. Zelie a Ludvík dlho túžili po synovi, ktorého by Pán Boh povolal ku kňazstvu. Modlili sa k sv. Jozefovi a 20. 9. 1866 sa im narodilo piate dieťa, syn Maria Josef Ludvík. I on musel však byť zverený kojnej na vidiek a po pol roku, 14. 2. 1867, zomrel na ťažké nachladenie. Rodičia sa svojich túžob však nevzdali. Preto opäť vykonali novénu k sv. Jozefovi, ktorá končila 19. 3. 1867. Za deväť mesiacov (19. 12. 1867) sa im narodil syn Maria Josef Jan Krstiteľ. I toto šiesté dieťa však za trištvrte roku (24. 8. 1868) umrelo. Martinovci to prijali s odovzdanosťou do Božej vôle a už o syna neprosil. Ale utrpenie nepominulo. Ani nie po mesiaci, 3. 9. 1868, zomrel otec pani Martinovej, ktorý sa k nim na starosť presťahoval. Zelii všetky tieto rany citelne zasahovali. Jej pohľad bol ale neustále obrátený k Bohu. „Zdá sa mi samozrejmé, že trpím,“15 napísala svojej švagrine.
Ale už o dva mesiace neskôr sa pani Martinová zverovala bratovi so svojím novým materským šťastím: „Čo tomu hovoríš, dostaneme zase dieťa. Je to pravda, len aby ma pred tým nestihlo nejaké nešťastie. Keby ma milý Pán Boh chcel vziať aj s týmto dieťaťom, mám len jedno prianie: aby nezomrelo bez krstu.“16 Pred pôrodom sa ale znova stupňovali úzkosti: „Nemôžeš si vôbec predstaviť, aký strach mám z budúcnosti, očakávajúc túto malú bytost. Zdá sa mi, že aj toto dieťa bude nasledovať predchádzajúcich (chlapcov) a pôjde za nimi na večnosť. Leží na mne ťarcha veľká ako Alpy. Domnievam sa ale, že skutočnosť nebude horšia, než má predtucha. Prídu-li opäť nejaké rany, povstanem znova dosť rýchlo. Ale strach, to je už pravé mučedníctvo. Dnes ráno pri svätej omši na mňa tieto chmurné myšlienky doľahli, že som skoro stratila rovnováhu. Najlepšie je vždy všetko vložiť do rúk Božích a všetko budúce očakávať s odovzdanosťou do jeho svätej vôle. Snažím sa to robiť...“17 Siedme dieťa sa narodilo 28. 4. 1869. Bola to opäť dcéra, Marie Celina, neskoršia sestra Jenovéfa od sv. Terezie a Sv. Tváre. Taktiež ona musela byť zverená kojnej, ale dievčatko rástlo a bolo zdrávé. Preto Zelie plná radosti oznámila do Lisieux: „Teraz práve si nemám nač sťažovať...“18
O pár mesiacov však prišla ďalšia rana. Malá Helenka (malo jej päť a pol roka) náhle ťažko ochorela, a aniž by sa lekárom podarilo zistiť príčinu choroby, dieťa zomrelo 22. 2. 1870. Táto smrť sa rodičov veľmi bolestne dotkla: „Ani ja, ani môj muž sme nepočítali s tak náhlym koncom. Keď prišiel domov a uvidel mŕtve dieťa, rozplakal sa a volal: ‚Moja Helenko! Moja Helenko!‘ Potom sme obaja obetovali aj toto utrpenie Bohu...“19 „Niekedy si predstavujem, že presne tak ako moja malá Helenka odídem aj ja tichučko z tohto života. Ujišťujem ťa, že na živote už nelpím. Od smrti tohto dieťaťa mám horúce prianie opäť ich uvidieť, ale ostatné deti, ktoré tu ešte sú, ma potrebujú a kvôli nim prosím Pána Boha, aby ma tu nechal ešte niekoľko rokov.“20 Sestra z kláštora ju v tých dňoch veľmi povzbudzovala: „Ako som šťastná, keď pozorujem tvoju hlbokú vieru a veľkú odovzdanosť do vôle Božej. Ty, ktoré teraz oplakávaš, uzrieš jedného dňa na večnosti. Tvoje srdce je teraz naplnené bolesťou, ale tvoja odovzdanosť k všetkému, čo ti Pán posiela, Jeho teší. Tvoja viera a tvoja neochvejná dôvera budú jedného dňa nádherne odmenené. Buď si istá, Pán Boh ti bude žehnať a zahrnie ťa milosťami.“21
V tejto bolestnej dobe už ovšem pod srdcom pani Martinovej opäť rástol nový život. Osme dieťa, malá Marie Melanie Terezie, sa narodila 16. 8. 1870. Už za necelé dva mesiace (8. 10. 1870) však zomrela – kvôli zlej kojnej.22 Ešte téhož dňa vzlykala Zelie do listu svojej švagrine: „Čo som vytrpela, si nikto nemôže predstaviť. Som zarmútená a k neútechu, pretože som svoje dieťa mala nevyslovene rada. Pri každom novom úmrtí sa mi zdá, že práve toto dieťa som mala najradšej... Ó, keby som aj ja mohla umrieť! Som už tak unavená, už dva dni som skoro nič nejedla a celú noc som bola v smrteľnej úzkosti.“23
Ako spracovala Zelie Martinová všetky tieto skúšky, je dobre patrné z útšného listu, ktorý napísala svojej švagrine, ktorej 16. 10. 1871 zomrelo pri pôrode jej tretie dieťa, syn Pavel: „To veľké nešťastie, ktoré ťa postihlo, sa dotklo aj môjho srdca. Navštívila ťa ozaj ťažká skúška... Kéž by ti Pán Boh dal milosť odovzdanosti do vôle Božej. Dieťa je u Pána Boha, vidí a miluje ťa a jedného dňa ho opäť nájdeš. To je veľká útecha. Sama som to zažila, a ešte zažijem. Keď som svojim vlastným deťom zatláčala oči a doprovádzala ich na hřbitov, zakúšala som opravdivú bolesť, ale vždy bola zmierňovaná odovzdanosťou do vôle Božej. Nelutujem nijako bolestí pre deti vytrpených a starostí, ktoré som s nimi mala. Niekedy počujem ľudí hovoriť (o ich zomrelých deťoch): Bolo by lepšie, keby vôbec neboli! Takú reč ale nemôžem zniesť. Bolesť a starosti s deťmi nesmú prísť v úvahu, keď pomyslíme na ich blaženosť v nebi. Vlastne sme ich stratili len prechodne. Aký krátky je predseda život! A v nebi ich zas nájdem... Vidíš teda, aké je to požehnanie, mať malého anjelíčka v nebi. A predsa stratiť dieťa je pre našu prirodzenosť niečo veľmi bolestné. Práve v tom spočívajú tá veľká utrpenia nášho pozemského života.“24
Časom sa množstvo povinností stalo pre rodičov neúnosným. Preto v roku 1871 pán Martin predal svoj obchod s hodinami a šperkami svojmu synovcovi Adolfovi Lericheovi a začal pracovať v podniku svojej ženy. Prebral obchodné cestovanie, časť nákupu a účtovníctvo. Chceli si pre svoju rodinu tiež kúpiť priestrannejší dom, ale žiadny vhodný nenašli. Preto sa nakoniec presťahovali do domu zosnulého pána Guérina na ulici sv. Blažeja č. 42, ktorý pani Martinová zdedila. Tu sa tiež 2. 1. 1873 narodilo ich deviate dieťa, Marie Františka Terezie, teda Terezka.
