P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Úplne úvodom1
Pokiaľ hovoríme o stáří, sústreďuje sa naša pozornosť najviac na tú etapu ľudského života, ktorá je charakteristická veľmi vysokým vekom a spolu s ním značnými ťažkosťami zdravotnými a mentálnymi.
Ale stáří má i fázu predchádzajúcu, ktorá je – dalo by sa povedať – „pohodová“; taký novopečený dôchodca býva väčšinou celkom pri sile, a predsa už je vypreždený z rôznych záväzkov, tým zbavený určitého vplyvu, ktorý na svoje okolie dosiaľ mal; môže mať zrazu množstvo času, ale zároveň byť vystavený väčšej miere samoty, izolovanosti a podobne. I táto etapa je v živote dôležitá.
Obe fázy stáří by mali byť prežité plnohodnotne a zmysluplne, „plodne“!
Troška jazykozpytu
Hebrejské výrazy pre stáří sú odvodzované od slov „brada (tj. vousy)“ a „šediny“ (tj. šedé vlasy).2 Z nášho prostredia sa mi v tejto súvislosti hneď vybavilo krásne pohŕdavé české slovo „holobrádek“ a úspechy modernej vlasovej kozmetiky v boji proti šedinám...
Na češtine nás môže zaujať:
- slová starý a mladý neslúžili pôvodne na označenie veku (koreň slova starý mal snáď pôvodne význam „tučný“ alebo „neohybý“; mladý bolo označenie pre toho, kto je jemnej pleti, akú majú mláďatá)
- slovo starost bolo pôvodne protipólom slova mladost a znamenalo „pokročilý ľudský vek“ (P. Eisner, Čeština poklepem a poslechem); a vida: dnes jím označujeme čokoľvek, čo nám „robí vrásky“...
Životné okolnosti ľudí biblickej doby (zvlášť tie odlišné od dneška)
„Stáří v Izraeli začínalo u mužov asi okolo šedesátky,“ a „vek nad sedmdesát rokov sa pokladal za zvláštny Boží dar.“3
Pokrok civilizácie bol ďaleko pomalší než dnes. Starý človek nebol vtedy obklopený „dobou“ a vynálezmi, ktoré by z dávna nepoznal a ktorým by nerozumel. (Napríklad v priebehu celého tisícročia, kedy vznikala Biblia, sa stále jazdilo na osli alebo na koni, zatiaľ čo v našej dobe za posledných sto päťdesiat rokov sú tu železnice, autá, lietadlá.)
Starým ľuďom bola v staroveku všeobecne preukazovaná veľká úcta: celá spoločnosť to zachovávala, cielene si to strážila a viedla k tomu mladé. Vo starozákonném Izraeli boli najstarší členovia významných rodín priamo spoločenskou inštitúciou. „Starší“4 rozhodovali záležitosti jednotlivých kmeňov a později (kdy súžiteľstvo už nebolo dané pokrvním príbuznosťou, ale súžitím v jednom mieste) miest. Čoskoro však prislúchajúcnosť medzi starší určil nie ich vek, ale spoločenské postavenie (stali sa akousi šľachtou). Spolu s veľkňazmi a zákoníkmi patrili „starší“ aj k veľerade (Mat 27,41). V prvotnej cirkvi slovo „starší“ označuje predstaviteľov kresťanských obcí a vždy je v Novom zákone užité v množnom čísle, teda išlo o niekoľko osôb v tej istej obci, akési grémium. Zaujímavá je v tejto súvislosti tiež vízia knihy Zjavenie: 24 starcov pred Božím trónom.
I keď Písmo tiež spomína rôzne zdravotné ťažkosti starých ľudí, možno sa domnievať, že starý človek bol biblickej dobe v lepšej kondícii, než dnešní starí ľudia – proste z toho dôvodu, že úroveň lekárskej starostlivosti bola vtedy veľmi nízka. Takže akonáhle sa jeho zdravotné ťažkosti zväčšili, rýchlo zomrel.
Na druhej strane si uvedomme: jediným miestom, kde bola starému človeku dopriavaná starostlivosť, bola vtedy rodina. Ak boli vzťahy v nej pekné, poskytovala mu starostlivosť po zdravotníckej stránke sice primitívny, ale ľudsky bezpochyby veľmi utešný...
Čo hovorí Písmo o stáří (všetko)
„Už samotný fakt dlhého veku bol nielen v Izraeli, ale vo všetkých staroorientálnych civilizáciách považovaný za mimoriadny prejav božskej priazne.“5 O veľkých postavách z doby patriarchov a exodu hovorí Písmo, že sa dožili veľmi vysokého veku (Abrahám, Sára, Mojžiš, Áron, Jozue). Tak vysoký vek je svedectvom o ich obľube v Hospodinových očiach a o ich význame pre dejiny spásy.
Knihy Mojžišove obsahujú niekoľkokrát správu o úmrtí patriarchov. Všimnime si tri podrobnosti, s ktorými sa pri tom opakovane stretávame:
- Písmo používa zvláštneho výrazu a hovorí, že dotyčný zomrel „stár a sýtý dní“. Čo si môžeme vyložiť: bez bolesti z nenaplnenosti či nedokončenosti života. V pokoji (Tob 14,2). Pozemské dni sú tak prirovnané k výdatnému (a chutnému) pokrmu, ktorého sa dotyčnému dostalo do sytosti. S takýmto pocitom on umiera. V kultúre, ktorá dobre poznala hlad, mal tento obraz iste veľkú výmluvnosť.
- Slová „pripojil sa k svojmu ľudu“ vyjadrujú, že duša zomrelého je so zomrelými predkami.6 (Víru vo vzkriesenie nájdeme až v najmladších knihách Starého zákona.) Teda hoci zomierame každý jednotlivo,7 po smrti – podobne ako za života – sme stále súčasťou spoločenstva s tými, k nimž patríme.
- U otcova úmrtného lože sú – bez zmienky o akýchkoľvek napätiach – prítomní inak vzájomne znepriatelení synovia (Izák a Izmael, Jakub a Ezau, v istej miere aj Jozef a jeho bratia).
Ako príklad uveďme záver biblického cyklu o Abrahámovi (nezabudnime na prísľub utešeného stáří, ktorý mu Hospodin dal v Gen 15,15):
„Toto sú roky Abrahámovho života, ktorých sa dožil: sto sedemdesiat päť rokov. I zomrel Abrahám a zemrel v utešenom stáří, stár a sýtý dní a bol pripojený k svojmu ľudu. Jeho synovia Izák a Izmael ho pochovali do makpelskej jaskyne na poli Efróna, syna Chetejca Sóchara, naproti Mamre.“ (Gen 25,8–9.)
Celkom všeobecne platí: dar utešeného stáří je v Bibli chápaný ako odmena od Boha. Kto je verný v zbožnosti voči Hospodinu a usiluje o morálne bezúhonný život, ten v nej môže dúfať.
„Šediny sú ozdobnou korunou,
lze ich nájsť na ceste spravodlivosti.“ (Přísl 16,31.)
A podobne:
„Tí, ktorí v dome Hospodinovom sú zasadení,
kto rastú v nádvorí našich Boha,
ešte v šedinách ponesú plody,
zostanú šťavnatí a svieži,
aby hlásali, že Hospodin je priamy,
skala má, podlosti v ňom nie je.“ (Ž 92,14–16.)
Veľká úcta ke stáří je zrejmá aj z toho, že jedným z obrazov, ktoré používajú proroci k vykresleniu sľubovanej spásy, je doba pokoja a hojnosti, kedy ľudia budú mať možnosť dožiť sa stáří a nezahynú predčasne vo vojne alebo hladom (pozri Zach 8,4–5 a celú kapitolu; Iz 65,19–23). Vysoký vek je pritom nahlížený idealizovane, nepremýšľa sa tu o ťažkostiach, ktoré zvyčajne stáří sprevádzajú. Je zjavné, že starozákonní Izraeliti pohlížali na stáří ako na „žiaducu fázu životnej zrelosti.“8
V Písmě veľmi cenenou stránkou stáří je možnosť prežívať radosť z početného a zdarného potomstva. „Korunou starcov sú vnuci“ (Přísl 17,6). Je veľkým požehnaním vidieť „svoje syny i syny svojich synov do štvrtého pokolenia“ (Job 42,16). Keď sa umierajúci starzec Jákob lúči so životom, žehná svojim potomkom (Gen 48 a 49). Oproti tomu bezdetné stáří prináša údel veľmi ťažký. Nielen pre osamelosť ako takú, ale v tehdejšom pohľade potomstvo predstavovalo jediné pokračovanie života, trvanie pamiatky, „mena“.9 A naviac bezdetnosť znamenala nemít vo stáří žiadne sociálne zabezpečenie, skončiť ako žobrák.
Všeobecne býva za príznak stáří považovaná múdrosť. Tu je treba sa do Písma ponoriť pozornejšie. V Dan 7,9 je sám Hospodin nazvaný „Věkovitý“, doslovne „Starý dní“. V biblickom prostredí sa kladie zásadný dôraz na tradíciu. S veľkou úctou sa vzhlíží k tomu, čo je staré, totiž osvedčené (Job 8,8–10; 15,10).10 A práve starý človek je nositeľom tradície – jednak svojou dlhou osobnou skúsenosťou a takisto tým, čo prijal od ľudí ešte starších než on, s nimiž sa vo svojom živote stretol. „Nestraň sa rozhovorov starcov, ktorí sa tiež učili od svojich otcov, lebo u nich sa naučíš rozumnosti a tomu, ako odpovedať, keď je treba“ (Sir 8,9). Pomenovanie „Hospodin, Boh vašich otcov,“ (Deut 1,11 a pod.) mimo iné ukazuje, že dôležitým úlohou starších a skúsených ľudí je predávať nasledujúcim generáciám správny obraz Boha!
Preto Písmo vyzýva: „Pred šedinami povstaň a starcom vzdaj poctu!“ (Lev 19,32). Odborníci pri výklade tohto verša poukazujú na to, že tu nemáme pred sebou len radu, ale skôr záväzný príkaz, ktorého porušenie bolo v týchto spoločenstvách Izraela trestané vyobcovaním.11
Nevysloveným predpokladom je, že človek sám má záujem rásť v múdrosti zároveň s tým, ako mu pribúdajú roky. Teda že sa snaží vnímať deje okolo seba, premýšľať o nich, porovnávať, že v priebehu svojho života pilne zhromažďuje cenné poznatky a skúsenosti. „Kto chodí s múdrymi, stane sa múdrym, kdežto tomu, kto sa priatelí s hlupákmi, sa povede zle“ (Přísl 13,20). „Cos v mládeži nenashromáždil, ako by si v stáří mohol nájsť?“ (Sir 25,3.) Písmo priamo pobáda pýtať sa otcov a starších (Deut 32,7). A nakoniec najdôležitejšie je konkrétne Božie skutky „uchovávať v srdci“, nezabudnúť na ne do budúcnosti.
A múdrosť prináša veľký úžitok. Samotnému starému človeku je bohatstvom aj pomocou, ale je zdrojom, z nehož môže čerpať aj jeho okolie. Tak napríklad sa skúsený a múdry človek nenechá oslnit chvilkovým pozlátkom ani vystrašiť náporom ťažkostí. Vie sa na veci pozerať s odstupom, vie, že k životu patrí obdobia radostné aj bolestné (srov. Kaz 3,1–8). Starý človek tiež nepotrebuje svoju autoritu presadzovať tvrdosťou alebo nespravodlivosťou. Kým medzi obrazmi rozvratu, ktorými Hospodin burcuje neverný ľud, zaznieva aj hrozba, že moc v spoločnosti sa dostane do rúk ľudí príliš mladých: „Za veliteľa im dám chlapca, vládnuť im budú výrostkové. (...) chlapec zaútočí na starého, bezectný na váženého“ (Iz 3,4–5; srov. i v. 12).
Písmo však neztotožňuje stáří s múdrosťou automaticky. Áno, spojenie obojího je ideálne:
„Soudnosť je ozdobou šedinám
a umenie poradiť vlastnosťou starších.
Ako ozdobí múdrosť starca,
a prozíravá rada vážené ľudí!
Korunou starcov sú bohaté skúsenosti
a ich chloubou bázeň pred Hospodinom.“ (Sir 25,4–6.)
Podobne Job 12,12. Ne vždy tomu však tak býva. „Nie sú vždy múdri tí, kto majú mnoho rokov“ (Job 32,9; srov. i Sir 6,34). „Lebo ctihodné stáří nezáleží v dlhom veku, ani sa nemeria počtom rokov. Ty pravé šediny pre človeka sú rozumnosť; a život bez poskvrny je ten pravý dlhý vek“ (Moudr 4,8–9).
Písmo opakovane zdôrazňuje, že múdrosť je dar Boží.
„Lebo múdrosť dáva Hospodin,
poznanie i rozumnosť pochádza z jeho úst“ (Přísl 2,6).
A indě: „Boh totiž človeku, ktorý je mu milý, dáva múdrosť a poznanie i radosť. Hriešnika však nechá lopotiť sa, sháňať a hromadiť veci, ktoré nakoniec musí odovzdať tomu, kto sa zalíbi Bohu“ (Kaz 2,26). „Všetka múdrosť je od Hospodina a je s ním naveky“ (Sir 1,1).
Obdarovanie múdrosťou býva ľuďom pridané k daru stáří, „pokud mu předchází život prožitý ve vernosti Hospodinu a v ochotnom naslouchaní jeho slovu.“12 Takýmto životom sa disponovať pre múdre stáří je teda úlohou každého človeka. A naopak s neochotou sa Písmo vyjadruje o starcovi hriešnom (konkrétne: chlípném – Sir 25,2), o prípade, že by človek „zestárl ve hříchu“ (Dan 13,52).
Pretože je teda múdrosť darom Božím, Písmo nás v posledku upozorňuje, že Boh ju môže dať aj človeku mladému, ktorý potom – práve pre svoje spojenie s Hospodinom – čo do múdrosti predčí starcov. „Rozvážnejší som nad starca, lebo zachovávam tvoje nariadenia“ (Ž 119,100). „Kto sa ukázal dokonalým v krátkosti, dosiahol plnosť dlhého veku“ (Moudr 4,13). Lidově známým příkladem toho je mladíček Daniel (srov. Dan 13,50).
Zhrnuté: „Múdrosť sa tak vzhľadom k stáří javí ako úloha a ako vznešené povolanie.“13
Ale ani ťažkosti stáří Písmo nezamlčuje...
Na druhej strane Písmo príležitostne spomína, že stáří je tiež obdobím chorôb a úbytku síl telesných (napr. oslabovanie zraku – Izák, Jákob) i duševných (kňaz Eli sa nepostaví proti zvrátenému jednaniu svojich synov – 1 Sam 2,22; 3,13). Starý človek môže byť vydaný všanc intrikám zo strany svojho okolia (Izák v Gen 27, snáď aj kráľ Dávid v 1 Král 1,11–37)14 atď.
Veľmi známym biblickým textom o stáří je Kaz 12,1–7. Výraznými (a ťažko zrozumiteľnými) obrazmi načrtáva autor textu sprievodné javy stáří: zoslabnutý zrak, triasenie tela, rastúcu izoláciu od okolitých svetov, nespavosť, stratu odvahy, drvivú istotu úmrtia. A tento silný básnický popis hneď na úvod zosilňuje zmienka o neprijatí tohto stavu, o výslovnom odpore starého človeka k takéto jeho situácii. Kazateľ doslova hovorí (12,1), že sú to: „zlé dni“ a „roky, o ktorých povieš: ‚Nemám v nich zalíbení.“
Vrátim sa tu k zaujímavému komentáru ku knihe Kazateľ,15 ktorý napísal Ludger Schwienhorst-Schönberger a ktorý sme v roce 2008 použili ako vodítka pre niektoré kurzy našich duchovných cvičení. Zmienovaný nemecký biblista považuje knihu Kazateľ za výzvu k prežívaniu radosti, k právemu šťastiu. Povestrné pesimistické pasáže knihy majú za cieľ len varovať pred spolíhaním na nepravé šťastie (čo je podivuhodně aktuálne aj dnes).
Pokiaľ sa podívame pozorne a takto na text Kaz 12,1–7, zistíme, že pochmúrne básni predchádza pobídka:
„Aj keď sa človek dožije mnohých rokov,
nech sa z nich raduje zo všetkých“ (11,8).
A až potom Kazateľ varuje mladých ľudí a poukazuje na čas stáří. Celá kniha pojednáva o tom, že radosť a šťastie majú byť trvalým bohatstvom človeka, jeho postojom k životu, nie prchavým pocitom (srov. 3,22; 8,15 a pod.). A kým Kazateľ pritom mnohé veci cejchuje naozaj ako márnosť (tj. vánek, pomíjivost),16 určite to nevztahuje na radosť, k níž tu pobáda! Tá má človeku pri všetkom tom pomíjaní naopak trvale zostávať.
Ak Kazateľ vyzýva mladých ľudí žiť v pravej radosti a v zodpovednosti voči Hospodinu, nabáda k niečomu, čo sa jemu samému v mládeži nepodarilo. O tejto svojej skúsenosti hovorí v prvých dvoch kapitolách knihy. Márne sa vtedy pokúšal postaviť svoje šťastie na (pouze týchto) ľudskej múdrosti, na bohatstve a na požitku. Skončil vo frustrácii a zoufalství. Až potom mu bolo dopriadané poznať, že pravé šťastie a radosť môže len prijať od Boha ako jeho dar (2,24–26). V mnohých ľudských osudoch tomu býva tak, že po zle žitom živote (mládež od začiatku) jednoducho prichádza smrť ako určitá forma Božieho súdu. A čo bolo premárnené, zostáva premárnené... Preto Kazateľovo varovanie mladému človeku.
Hoci je Hospodin v knihe Kazateľ (ako snáď v žiadnej inej knihe Starého zákona) Boh tajomný a nepochopiteľný (a také je ostatne už aj jeho dielo), práve v úryvku Kaz 12,1–7 čítame, že nie je Bohom vzdialeným a voči človeku odťažitým. Túto báseň o stáří totiž rámuje dvojí zmienka o tom, že on nás učinil: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa...“ (12,1) a „duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (12,7). Hospodinu záleží na našom šťastí.
Ale vráťme sa k Písmu ako celku. Pretože stáří je životnou etapou, spojenou s ťažkosťami, preto si žalmista vyprošuje pre čas stáří od Hospodina pomoc:
„Nezavrhuj ma v čas stáří,
neopúšťaj ma, až ochabnú sily!
Veď moji nepriatelia o mne hovoria,
tí, ktorí na mňa číhajú, spolu sa umlúvajú...“ (Ž 71,9.)
Takto sme na tieto verše zvyknutí z liturgického (Bognerova) prekladu žalmov. Slová „až ochabnú (mé) sily“ vyvolávajú dojem, že žalmista prosí za ochranu vo stáří, ktoré je pre neho zatiaľ len budúcnosťou. Iné preklady ale hovoria inak. Tak ekumenický preklad má:
„Nezamietaj ma v čas stáří,
neopúšťaj ma, keď pozbývam síl.“
Čo znamená, že žalmistova situácia je oveľa naliehavejšia. On už je starý! A ony ďalej v texte zmienené úklady nepriateľov a ich posmešok: „Boh ho opustil,“ samozrejme ešte hrozivě a bolestne zosilňujú tísnivost žalmistova stáří. Verš 18 toho istého žalmu, v podstate opakujúci žalmistovu prosbu k Hospodinu, som vo voľnejšom talianskom preklade17 našiel v tomto znení:
„Od mládí, ó Bože, si ma učil
a dodnes oznamujem tvoje divy.
Teraz som starček, vlasy mám biele,
ó Bože, neopúšťaj ma!” (Ž 71,17–18.)
Tak žalm hľadá v Hospodinu oporu pre stáří, ktoré už je tu. Interpretácia žalmisty ako už starého muža naozaj lepšie vyhovuje zneniu celého žalmu.
Ďalšie poučenie načerpáme z toho, čo žalmista sľubuje Hospodinu v oplátku za vyslyšenie:
„Ani v stáří a šedinách ma, Bože, neopúšťaj,
kým neoznámim tvoju moc tomuto pokoleniu,
všetkým, ktorí prídu, tvoju silu“ (v. 18).
Ono Hospodinom provázené stáří bude potom naplnené Božou chválou. Modlitbou a svedectvom o Božej sile, vernosti a „spravedlnosti“ (v. 24).
Nezamlčím, že v pestrej zmesi biblického mudroslovia nájdeme aj verš, ktorý chváli smrť ako koniec dlhého stáří (kdežto pre človeka úspešného a zdravého je smrť údelom hořkým):
„Ó smrti, aký dobrý je tvoj rozsudok
pre človeka nuzného a toho, ktorého sily ochabujú,
pre človeka vysokého stáří,
pre neho je všetko obtížne, všetkému sa bráni a stráca trpezlivosť“ (Sir 41,2).
Zúfalstvo nad životom sa v Písmě objavuje viackrát: Job sa pozastavuje nad tým, že sú ľudia, ktorí veľmi túžia po úniku z tohto sveta, a predsa je Boh tu ponecháva (Job 3,20–22). Zoufají si okrem Joba (Job 6,9 a pod.) i Eliáš (1 Král 19,4), Jonáš (4,3) a Tobiáš (Tob 3,6). Ale tu u Sirachovca (a v oném odmietaní vlastného života v Kaz 12,1) je dôvodom malomyslnosti práve ťažké stáří!
Nepreceňujme tento verš a snažme sa mu dobre porozumieť. Priradením celého Písma k tisícročnému „rozhovoru“, v ňomž sa mieša mnoho rozmanitých myšlienok, vieme bezpečne, že ústredný hlas Písma vyznieva v prospech daru života. Smrť je považovaná za niečo zlého, následok prvého hriechu, a prichádza vtedy, keď dopustí Boh, nie z vôle človeka. „Veď Boh smrť neučinil, ani sa neteší zo zahynutia živých“ (Moudr 1,13).
Jadro Sirachovcovho posolstva je vo verši 3: „Neboj sa rozsudku smrti...“ Ostatné slová majú čitateľa od toho strachu odpomôcť. Preto autor poukazuje aj na to, že pre niekoho je smrť ukončením trápenia, že niektorí ľudia ju priamo vyhlížajú. Nie je dôvod vidieť v tom pokyn, aby sme my smýšľali ako oni. Pokladám navyše za zaujímavé, ako presne náš verš vystihuje psychické obtiaže stáří. Takéto potemnenie mysle starého človeka nemožno podceňovať. Predstavuje totiž vnútorný duchovný boj, ktorý Boh starému človeku môže uložiť a ktorý môže byť veľmi ťažký.
pokračovanie
