V nedeľu 25. apríla 2010 bude v rímskej bazilike sv. Jána na Lateráne vyhlásený za blahoslaveného taliansky karmelitánsky kňaz P. Angelo Paoli (1642 až 1720). Žil v období vrcholného baroka, bol súčasníkom bosého karmelitána P. Karla Felixa Slavaty (1640–1712), ktorý síce pochádzal z Telče, ale dlhé roky tiež žil a pôsobil v Ríme a na sklonku svojho života požehnal prvú kaplnku na pútnickom mieste v Kostelném Vydří. V tom istom období – v roku 1707 – zazneli v Ríme aj karmelitánske nešpory, zhudobnené G. F. Händlom, o ktorých sme písali v druhom čísle minuloročného ročníka nášho časopisu. Spoznajme sa teraz s životným príbehom tohto nášho brata v rodine Karmelu.
životopisJak vnímame odkaz bl. Angela?
Prvú odpoveď si po prečítaní jeho životopisu dajme každý sami za seba. Naozaj. Vnímajme svoju spontánnu reakciu na svedectvo jeho života, ako sme ho teraz pri čítaní týchto stránok spoznali. A potom po určitom časovom odstupe sa k tomu vracajme znovu – pokojne a uvážene. Nech sa nám to, čo sme sa o ňom dozvedeli, v našom vnútri pekne „rozleží“. Je zvláštne, že jeho blahorečenie, po ktorom túžili generácie karmelitánov pred nami, je nakoniec dopriate prežiť nám. Kiež teda tento Boží dar prijmeme s otvoreným srdcom.
K tomu pridajme niekoľko ďalších myšlienok. Je pozoruhodné, ako P. Angelo ztelesňuje príklad práve toho, čo dnes v Karmelu zaznieva ako ideál: z hlboké lásky k Bohu a z kontemplacie jeho tajomstiev by mala vyvierať bratská láska a obetavá služba voči druhým. P. Angelo toho istého Krista, ktorému sa klaňal pri svojich nočných modlitbách v tichu kostola, spatřoval v nemocných a potrebných, ktorým sa venoval. Jeho zjednotenie s Kristom viedlo k tomu, že s ním bol jedno myslenie a jedna vôľa. Viděl lidí a svět očima Božíma, miloval druhých s Bohom a v Bohu. Už viackrát v histórii dal Karmel cirkvi svätcov, ktorí boli veľkými učiteľmi duchovného života, modlitby, veľkými mystikmi. P. Angelo je karmelským apoštolom lásky k blížnym. V jeho živote sa mystika prejavila súcitom s trpiacimi, ba veľkou solidaritou s nimi a usilovnou službou v ich prospech.
Spomenuli sme rôzne rysy jeho zbožnosti: lásku k eucharistii, k Kristovmu utrpeniu a k krížu, vzťah k Panne Márii. Jeho život potvrdzuje pravdivosť slov Benedikta XVI.:
„Svätí, pomyslime napríklad na blahoslavenú Teréziu z Kalkaty, čerpali svoju schopnosť milovať blížneho stále novým spôsobom zo stretávania s eucharistickým Pánom. Z druhej strany potom toto stretávanie nadobúdalo svoju pravdivosť i svoju hĺbku práve v službe tým druhým.“5
Pre mnohých z nás bude veľkou výzvou jeho humor, radostnosť. Spomenuli sme, že takto tešil novice i trpiacich, že jím prekonával nepríjemné chvíle, ktoré mu pripravovali jeho „ctitelia“. Podobne podnetný je jeho zmysel pre krásu: pre krásu prírody (miloval hory a pešie výlety), pre krásu hudby. Váži si ľudí a usiluje o ich šťastný život. Nemal pritom na zreteli len telesné zdravie, ale ani len modlenie a „suchú“ zbožnosť. Jeho príklad nás pobáda k ochote slúžiť blížnym, ale tiež k vnímavosti pre najrôznejšie podoby ich chudoby a trápenia aj toho, čo im pomôže a urobí radosť.
Jestliže – z prozřetelnosti Božej – blahorečenie P. Angela prebehne v roku, zameranom Benediktom XVI. na posvätenie kňazov, môžeme v svetle životného príkladu P. Angela rozjímať tiež o kňazskom povolaní a službe, ale zároveň aj o náležitej spolupráci kňazov a laikov. To, o čom sa dnes niekedy veľa hovorí, žil P. Angelo veľmi spontánne a úspešne.
(Z dostupných zdrojov spracoval P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.)
