P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Čo zvestuje Písmo starým ľuďom?
Písmo predovšetkým zvestuje dôstojnosť staroby. I životná etapa pokročilého veku je Božím zámerom, má svoju cenu v Božom pláne s konkrétnym človekom.
Zároveň Písmo naznačuje náležitý obsah staroby. Čím má byť vyplnené. Starý človek má vydávať svedectvo o Hospodinovej vernosti:
„... zostanú šťavnatí a svieži,
aby hlásali, že Hospodin je priamy,
skala má, podlosti v ňom niet“ (Ž 92,16).
Oslavovať Boha, chváliť ho je však úlohou človeka vôbec, zmyslom ľudského života (por. napr. Ž 30). Príchodom spásy v Kristovi – Božom Synovi je tento náš úkol ešte zreteľnejší.1
Veľmi zrozumiteľne Písmo ukazuje krásne vzory starých ľudí. Zmienime len tri z nich:
Osemdesiatročný Barzilaj (2 Sam 19,32–40) sa dobrovoľne zriekol ponúkaného postavenia a blahobytu. Je príkladom starého človeka, ktorý je skromný a priznáva si svojich obmedzení, úzko spätý so svojím prostredím chce mu ostať verný a pokojne prijať blížiaci sa koniec svojho života. Lákať ho k poctám a výhodám sa nezdá byť správne.
Deväťdesiatročný Eleazar (2 Mak 6,18–31) podstupuje mučeníckú smrť pre vernosť židovským predpisom, odmieta dať zlý príklad mladším a varuje sa „na svojej starobe privodiť potupnú škvrnu.“
Prorokyňa Anna (Luk 2,36–38) je tiež úžasným vzorom:
„Žila tu i prorokyňa Anna, dcéra Fanuelova z pokolenia Ašerova.
Bola už pokročilého veku; keď sa ako dievča vydala, žila so svojím mužom sedem rokov a potom bola vdovou až do svojho osemdesiat štvrtého roku.
Nevychádzala z chrámu, ale dňom i nocou slúžila Bohu postami a modlitbami.
A v tú chvíľu k nim pristúpila, chválila Boha a hovorila o tom dieťaťu všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzaléma.“
Anna (podobne ako Šimon, zmienky v evanjeliu krátko predtým) predstavuje vzorovo postoj Izraela na konci časov, očakávanie príchodu Mesiáša. O tom svedčí aj jej vdovstvo (neprovdala sa znovu) a jej ustavičné prebývanie v chráme. Jej vek 84 rokov, teda 7 x 12 (obe tieto čísla sú Biblii drahé), ukazuje, že stretnutím s Mesiášom jej život vrcholí. Pri podrobnejšom rozjímaní pozorujeme:
- Anna prežila krásne manželstvo; i ako vdova setrváva vo vernosti svojmu manželovi, to malo v židovstve veľkú váhu;
- jej manželstvo je pre ňu predsa kapitola dávno uzavretá, po nej nasleduje životná etapa iná, a to veľmi dlhá,
- tá sa vyznačuje intenzívnou zbožnosťou (ustavičné prebývanie v chráme), bezprostrednejším zameraním sa na Boha; Anna stále viac a zreteľnejšie je tu pre Neho, patrí Mu...
- zároveň má Anna živú účasť na živote druhých ľudí (postrehne príchod svätej Rodiny), žije vierou Božieho ľudu, očakáva Mesiáša (len preto bude potom schopná „hovoriť o tom dieťati všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzaléma“),
- dočkala sa!
Tu stojí za zmienku: neskoré židovstvo a s ním i kresťanstvo majú osobitný vzťah k dejinám a k behu času. Veria, že dejiny nakoniec vyvrcholia veľkým Božím zásahom, érou Mesiáša, Božím kráľovstvom.
Pohanskí myslitelia vzhlížajú túžobne k minulosti (platónske poňatie chápe pravdu ako „spomienku“ na svet ideí), helénistické mystéria usilujú vytrhnúť človeka z behu času niekam „mimo“ (extáziou, mýtom), iným za také vytrhnutie a chvilkové zabudnutie slúži pôžitok. Tí všetci vnímajú tok času ako niečo neblahého, nepriateľského. Ale židia a my kresťania sme presvedčení, že čas pracuje v náš prospech! Blíži sa budúcnosť, ktorú nám Boh prisľúbil a ktorú pripravuje, a tá ďaleko predčí všetko, čo sme kedy mohli prežiť. (Druhý vatikánsky koncil k tomu zdôraznil: to neznamená, že tu na zemi váhame priložiť ruku k dobrému dielu!)
Písmo tiež starým ľuďom dáva konkrétne rady, napr. na hostine nemlčať dlho a nekaziť ostatným zábavu (Sir 32,3n.).2 Veľmi poučný je úryvok listu Titovi:
„Starší muži majú byť striedmi, vážni, vedieť sa ovládať, zdraví vo viere, láske a trpezlivosti.
To isté platí o starších ženách, že majú byť v správaní dôstojné:
nie pomlouvačné, v pití vína umiernené, učiteľky v dobrom;
majú viesť mladé ženy k tomu, aby mali rady svojho muža i svoje deti,
aby sa ovládali, boli čisté, o domácnosť starostlivé,
dobrotivé a svojmu mužovi podriadené,
pretože inak by sa o Božom slove hovorilo zle.“ (Tit 2,2–5.)
To sa určite týka predovšetkým oné prvej fázy staroby, ako sme sa o nej zmienili v úvode článku. Je zreteľné, že – hoci to býva všeobecne prehliadané – i staroba má svoje pokušenia, ktoré nie sú tak príznačné ako u mladých ľudí, ale nie sú o nič menej nebezpečné a protivné.
Písmo poskytuje starému človeku tiež povzbudenie. Líči spásu ako Hospodinovu starostlivosť o jeho ľud do vysokého veku (Iz 46,4). Sv. Pavol sa v ťažkostiach apoštolskej služby utešuje tým, že navonok hynieme, ale vnútorný človek v nás sa deň po dni obnovuje, a tak zrejeme pre večný život (2 Kor 4,16–18). Pokročilý vek podnecuje starého človeka, aby túto Písmo osobne vzťahoval na seba, a sú mu potom útiechou. Ale aj tu platí: len tam, kde je slovo Písma prijímané s vierou, len tam vlieva život, nádej, silu a zbavuje strachu.
J. Hřebík na konci svojej štúdie ukazuje, že negatívne stránky staroby sú – podobne ako Abrahámova neplodnosť a Ježišova smrť na kríži – prázdny priestor pre konanie Božie: „Víťazstvo života nad smrťou nie je schopný dosiahnuť človek, vedený snahou po vlastnej sebestačnosti usilujúci preniknúť do sféry božského a získať prostriedok k predĺženiu veku; život, ktorý nekončí smrťou, život presahujúci všetky sny a túžby je mu však darovaný slobodnou iniciatívou Božej lásky vtedy, keď sa jej vo svojej totálnej slabosti bezvýhradne odovzdá.“3 A práve tak kladné stránky staroby pozdvihujú myseľ toho, kto verí, k Bohu ako k pôvodcovi každého obdarovania (por. Jak 1,17).
A na koniec tohto odstavca pridám myšlienku mierne provokatívnu, ktorou celé naše zaoberanie sa otázkou staroby trochu „shodím“: ale veď Písmo zvestuje spásu, pri ktorej staroba nehrá vôbec rolu! Kristus prišiel pre všetkých bez rozdielu, takže medzi tými, kto v neho uverili, platí: „už nie je Žid alebo Grék, už nie je otrok ani človek slobodný, už nie je muž ani žena (môžeme doplniť: už nie je starý alebo mladík); ale všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi...“ (Gal 3,28–29). Rozhodne verme: staroba nijako výrazne nezvýhodňuje, ani nediskvalifikuje. Nie je dôvod brať ju na ceste do Božieho kráľovstva príliš vážne.
Čo zvestuje Písmo tým, ktorí starým ľuďom pomáhajú?
I pre tých, kto o starších osobách pečujú, je kľúčové prijať predovšetkým základnú zvesť Písma a veriť v dôstojnosť staroby v očiach Božích. Takto na starobu sami pohlížať – rovnako ako Boh.
Keď je v desatore uložené mať správny vzťah k rodičom (a teda k starším ľuďom všeobecne), je použitý imperatív: „Cti...“ (Ex 20,12). Podobne prehovára i už zmienené miesto Lev 19,32 a tiež Sir 3,1–11. Ctiť ich znamená viac než len slúžiť im. Úcta vylučuje, aby sa človek v prístupe k starým ľuďom – odkázaným teraz na jeho pomoc – spokojil len s „technickou“ precíznosťou, alebo dokonca aby sa poddával nízkym hnutím živočíšnosti: agresivite, lenosti, pomste (niekedy ako plodu dlho potlačovanej závisti) atď.
Mnohostranně nás zaväzuje slovo Písma:
„Korunou starcov sú vnuci, ozdobou synov otcovia“ (Prísl 17,6).
Rôznymi slovami Písmo tiež pobáda zaujmúť praktický postoj: „Cti svojho otca skutkom i slovom“ (Sir 3,8). „Ujmi sa..., nezarmucuj ho..., ber na neho ohľad“ (tamtéž, v. 12–13). Teda neopustiť starých rodičov, starať sa o nich, mať s nimi súcit, netrápiť ich, neponižovať, nehnevati sa na nich atď.
I vo vzťahu k starším ľuďom sa dotýka všeobecnejšia rada, ktorú dáva sv. Pavol Timotejovi, keď ho vyzýva, aby sa pri svojom pôsobení v cirkevnej obci správal k druhým ako k príbuzným: „Proti staršiemu človeku nevystupuj tvrdo, nýbrž domlouvej mu ako otcovi, (...) starším ženám ako matkám...“ (1 Tim 5,1–2.)
K inému poučeniu dospejeme krátkym zamyslením, keď obrátime naruby už zmienené napomenutie mladým ľuďom (Kaz 12,1), aby sa nenechali svojím mládím omámiť a pamätali, že i ich život sa zmení a čaká ich staroba. Podobne prospeje snažiť sa i pri kontakte so starými ľuďmi nevidieť len súčasnosť, ale pripomínať si, čo v minulosti vykonali dobrého, čo prežili ťažkého. Vrylo sa mi: personál príslušnej pražskej nemocnice bol veľmi udivený, s akou úctou a záujmom toľko ľudí osobne či po telefóne sledovalo zdravotný stav jedného radového pacienta, tak nenápadného starčeka, akým bol na sklonku svojho života P. Jan Machač. Nám, ktorí sme ho poznali (a aspoň zčasti sme nahliadli, koľko vykonal pre mnoho rodín, ľudí hľadajúcich vieru, chorých, starých, mladých a takisto kňazov a koľko pre nich znamenal), naopak, nedlho potom urobilo veľkú radosť a pripadalo nám to úplne náležité, keď sa pri pohrebe tohto deväťdesiatročného dôchodcu úplne zaplnila pražská katedrála...
Už list Efesanom (Ef 6,2) poukazuje na to, že s príkazom ctiť rodičov Písmo zároveň hneď sľubuje odmenu: „aby si bol dlho živ na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh.“ (Ex 20,12 a iné) Izraelitom je to povedané do budúceho usídlenia sa v Zasľúbenej zemi, nám do budúcnosti nášho pozemského života. Taký sľub nás nenecháva chladnými: „veď i z nás budú starci“ (por. Sir 8,6b). A aj keby sa toto zasľúbenie odmeny nevyplnilo v živote jednotlivého človeka (a Boh dopustil, že niekomu, kto si vážil starých ľudí a slúžil im, sa vo svojom starobe žiadny ku pomoci nenájde), predsa sa tento sľub naplní na spoločnosti ako celku. Neúctou, nevděkom a bezcitnosťou voči starým a slabým vždy sama sebe podrezáva vetvu.
A na úplný záver nechajme už prehovoriť len hlas Boží skrze jeho slovo:
„Počujte ma, dome Izraelov, (...):predchádzajúci
Ja sám až do vášho stária, až do šedín vás budem nosiť.
Ja som vás učinil a ja vás ponesiem, budem vás nosiť a zachránim“
(Iz 46,3–4).
