P. Salvador Villota, O.Carm.
P. Salvador Villota je karmelitán z komunity v španielskej Valencií. Následujúci text vznikol prepisom a skrátením jednej prednášky z exercícií, ktoré pre nás karmelitánov – rehoľníkov viedol v Kostelném Vydří v auguste roku 2016. Preto tento článok obsahuje rady, ako dobre prežiť exercície. Ale myšlienky, ktoré sú tu predkladané, sú prospešné vôbec pre úsilie o modlitbu a pre všetok duchovný život.
Budeme teraz rozjímať o veľkosti a svätosti Boha a budeme to robiť s pomocou našej Matky Márie a jej chválospevu Magnificat. Mária nám prináša a zprostredkováva milosti, ktoré sú pre náš duchovný život tie najdôležitejšie. Pretože ona je matkou našich duší. To je veľmi dôležité, že je matkou našich duší. Máme teda v Márii duchovnú matku, ale nenarodili sme sa ešte plne. Potrebujeme matku, ktorá nás bude „rodiť“ neustále.
Mária je matkou našich duší a jedine ona v nás môže formovať základné postoje duchovného života. Dala nám ako matka Ježiša. A vo svojom chválospeve Mária hovorí o Bohu a o jeho veľkosti. To preto, že je úplne naplnená jeho prítomnosťou, žije v prítomnosti Božej, je spojená s Bohom – neustále. Mária je žena modlitby.
A tak na Márii spoznávame, že je veľmi dôležité prosiť Boha Otca – s pokorou, ale vytrvalo – aby nás stále uvádzal do svojej prítomnosti a naplnil nás vierou vo svoju prítomnosť. Bez tohto osobného vzťahu k Bohu nemá modlitba príliš veľkú hodnotu. Rozjímanie sa potom stáva iba činnosťou, aktivitou našej mysle, ktorým ale chýba duchovný význam. Nie som-li v Božej prítomnosti, taká moja aktivita nemá cenu. (Rovnako je tomu s eucharistiou. Môžem sláviť eucharistiu ako niečo, o čom bezmyšlienkovite mám za to, že to robím ja sám. A ani mi na um nepríde, že som v prítomnosti Boha, Ježiša a celého neba, teda aj celej cirkvi… Ale to je omyl, slepota a veľmi sa tým ochudobňujem.)
I keby sme teda celý čas, ktorý je vyhradený našej modlitbe, využili len na to, aby sme sa stavali do Božej prítomnosti, a nevyvinuli by sme vôbec žiadnu úvahu (rozjímanie), bude to dobre strávený čas, prospešný pre náš duchovný rast. Je potrebné urobiť všetko, čo môžeme, aby sme boli v Božej prítomnosti. Som tvárou v tvár Bohu. Prítomnosť Božia je dôležitejšia než akákoľvek iná myšlienka. Uvedomte si i teraz: sme v prítomnosti Božej. Tým sa všetko mení! A taktiež inokedy: hoci niečo varíš v kuchyni, alebo niečo robíš sám vo svojej izbe, týmto sa všetko mení. Pretože v prítomnosti Božej nebudeš robiť veci, ktoré sa nesmú, ktoré sa Bohu nepáčia. Jeho prítomnosť ťa vedie k tomu, aby si robil to, čo je dobré.
Čiže prítomnosť Božia je veľmi dôležitá. Je dôležitejšia než akákoľvek iná myšlienka alebo aj originálny nápad, ktorý môžeme mať. My ľudia dnešnej doby často hľadáme niečo originálne. Mnohí čakáme, čo neobvyklého nám povie tento kazateľ, tento exercitátor. Nie, ja teraz pre vás nemám nič také. Ale vyzývam vás: Vstúpte do prítomnosti Božej! – A uvidíte, ako „originálne“ je práve toto.
Pri každom rozjímaní si musíme byť vedomí, aký dôležitý je náš hlboký vzťah k Bohu a kontakt s ním, s Otcom plným lásky, milosrdným a milosrdným. On nás všetkých premohol svojou láskou.1 Bez tohto vzťahu s Bohom sa totiž všetko ostatné stáva zbytočným, neužitočným. A ani cieľom duchovných cvičení nie je obrátiť svoj zrak k sebe samým, to je veľký omyl. Bolo by veľkou chybou, keby sme chceli exercície zamerať len na seba. Keby sme veľmi podrobne analyzovali svoje úspechy alebo svoje chyby, to, po čom túžime, alebo čoho sa bojíme, svoje schopnosti alebo svoje slabé stránky…
Ani nie je cieľom exercícií rozjímať o veľkých otázkach ľudskej existencie. Nie sme filozofi. Takže nám tu teraz nejde ani o to premýšľať o živote a smrti, o hmotných a duchovných bohatstvách, prehlbovať všetky tieto pravdy. Áno, i toto všetko je užitočné a nechceme tým pohrdať. Ale nie je to hlavný cieľ duchovných cvičení. Keby sme sa venovali tomuto, bude sa nám prehriavať myseľ, ale naše duše zostanú chladné.
Cieľom exercícií je, aby sme vyšli zo seba samých, zo svojho egoizmu. Sme totiž „pohané, ktorí sa klaňajú sami sebe“. A cieľom exercícií je vstúpiť do prítomnosti Božej a znova nadviazať čo najhlbší možný kontakt s ním. Boh je prítomný v mojom živote a miluje ma. To je to najdôležitejšie. Cieľom exercícií teda je: nájsť Pána. On nás sem zhromaždil preto, aby sa nami nechal nájsť. Svätý Benedikt napísal, že keď má byť prijatý novice, je treba „bedlivo skúmať, či naozaj hľadá Boha“.2 A o to ide teraz nám, preto sme tu v exercíciách. Kdežto ak hľadáš seba, asi sa nenájdeš. Ak hľadáš iba riešenia svojich životných problémov, tiež to nenájdeš. Pretože Boh túži, aby si to našiel v ňom. A potom – keď budeš naplnený jeho prítomnosťou – všetko ostatné budeš schopný žiť iným spôsobom. Teda chceme hľadať Boha, stretnúť sa s Bohom, prehlbovať svoj vzťah s ním, nechať sa ním pritiahnuť a nechať sa zmeniť jeho láskou.
Takže: nechajte sa zvádzať Bohom. Dovoľ, aby sa i tvoja duša zamilovala. Mária sa zamerala na Boha a učí tomu aj nás. Mária vyjadruje údiv, naplňujúci jej dušu, keď kontempluje vo svojom vnútri nevysloviteľnú Božiu veľkosť. A tento údiv vyjadruje slovami: „Moja duša velebí Hospodina.“ Mária nám tým hovorí, že je nevyhnutné kontemplovať veľkosť Pána. Ale ako ju môžem kontemplovať? V láske, ktorú mi Boh ukazuje. Iba ak si uvedomujem, koľko lásky mi Boh prejavuje, môžem velebiť jeho meno. Keď vidíš málo lásky, málo ho velebíš. Vlastne ani nemáš, čo by si mu povedal. Budeš potom hovoriť veľa o sebe, ale len málo o ňom. Musíme teda Božiu veľkosť kontemplovať na láske, ktorú nám on zjavuje, aby sme uznali lásku, ktorú od neho prijímame, a vo svojom vnútri za ňu naozaj ďakovali. Boh ťa miluje! Práve teba!
Ja mnohí nie som schopný milovať sám seba – a Boh ma miluje! Stvoril ma! Kvôli mne poslal svojho Syna! Učinil mi veľké veci, pretože ja som naozaj prach a on ma učinil telom. Boh je veľký, je veľký voči mne, preto moja duša veleí Pána.
Velebenie Pána nech sa rodí v duši za všetkých okolností. Mala by to byť vždy naša prvá reakcia. Spomeňte si na Terezku. Keď vyvrhovala krv, chválila Pána a velebila ho. Áno, Pane, už si tu, príď ku mne!3 Kdežto my si prajeme, aby sa nám hlavne nič zlého nestalo… Pretože nie sme v prítomnosti Božej.
Velebiť Pána je tiež znamením vďačnosti za jeho lásku. Za jeho milosrdnú a mocnú lásku, ktorá nás mení, dáva nám spásu a prebúdza v nás život. Všimnite si: aby sme mohli žiť, závisíme na živote. To hovorím o materiálnej stránke života. Jíme to, čo predtým bolo živé. Iba to môžeme jesť. Kamením sa nenasytíme. Jíme to, čo predtým bolo živé. To je znamením, že závisíme – naprosto – na Bohu. Čo platí o materiálnych veciach, to platí aj v oblasti duchovnej. Ak závisíš na vode, rastlinách a živočíchoch, aby si mohol žiť na zemi, tak potrebuješ sytit sa Bohom a napájať sa Bohom, aby si mohol žiť v duši. Teda závisíme na živote – ako v rovine materiálnej, tak v rovine duchovnej.
Velebiť Pána. Duchovné cvičenia nám majú pomôcť, aby sme dosiahli tento postoj. Tu už nie je rozdiel medzi tým, kto je inteligentnejší a kto menej. Niekto môže mať menej inteligencie, ale môže chváliť Boha celou svojou dušou a byť Bohu bližšie než ja s celou mojou vzdelanosťou. Ja slúžim omšu a pritom nejaká obyčajná, prostá starena je Bohu bližšie než ja. Pretože ona celým svojím životom ďakuje Bohu a velebiť jeho meno. Velebiť znamená hlásať jeho veľkosť. Magnificat… Magnus latinsky znamená: veľký. Taký je Boh.
(Pokračovanie v príštom čísle.)
pokračovanie
