P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
12. Terezčina inšpirácia znakom čestnej stráže Božského Srdca
Ešte raz napísala Terezka slovo milosrdenstvo. Pripísala ho k obrázku, ktorý pre abbé Belliera namalovala v mesiaci máji alebo júni roku 1897. Nejde v tomto prípade teda o list v pravom slova zmysle. Ale aj tento text býva medzi Terezkinými listami zaraďovaný (ako DT 266), a to s dátumom 25. augusta 1897, ktoré je napísané na rubovej strane obrázku. Pravdepodobne toho dňa Terezka ceruzkou na rubovú stranu obrázku napísala venovanie: Posledná spomienka duše, ktorá je sestrou Vašej duše – T. od D. J.
Na prednej strane lístka je obrázok, na ktorom vidíme obe ruky kňaza, pozdvihujúce hostiu. V nej je zobrazené Ježiško ako na slame ležiace nahé dieťa, iba s plienkou prehodenou cez bedrá. Rozpína náruč smerom k tomu, kto sa na obrázok pozerá.1 K tomuto motívu, poukazujúcemu na tajomstvo Vtelenia a na tajomstvo eucharistie, sa potom viažu slová, ktoré Terezka pod obrázok pripísala:
Nemôžem sa báť Boha, ktorý sa pre mňa stal tak maličkým… milujem ho!… veď On je len láska a milosrdenstvo!
Otec biskup Gaucher o týchto slovách kedysi povedal: „«Boh nie je než láska a milosrdenstvo.» Toto je skutočná záväť, Terezkin odkaz.“2
Keď som si prezeral fotografiu tohto obrázku v knihe Terezie a Lisieux,3 s prekvapením som zistil, že tieto slová nie sú Terezkinými vlastnými slovami, ale Terezka ich prevzala od niekoho iného a iba ich cituje. Na tej istej strane zmienenej knihy je totiž tiež fotografia lístka, ktorý Terezke poslal abbé Belliere o necelé dva roky skôr, v októbri roku 1895. Na lístku vidíme znak čestnej stráže Božského Srdca.
Na prednej strane lístka sú vytlačené slová:
Nech žije † Ježiš
Zastav! Ježišovo srdce je tu
Nie je než láska a milosrdenstvo!
Čestná stráž Nejsvätejšieho Srdca
Na rubovej strane lístka napísal abbé Belliere: Pečať spojenia apoštolskej a bratskej lásky v presvätých Srdciach Ježišovom a Máriinou
Pod jeho menom stojí doplnený druhý vlastnoručný podpis: Terezie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, bosá karmelitka.
Niekolko informácií o čestnej stráži Božského Srdca
Slová citované Terezkou: On nie je než láska a milosrdenstvo, by sme našli aj na iných vyobrazeniach znaku čestnej stráže Božského Srdca (garde d’honnéur du Sacré Coeur). Asi šlo o – mohli by sme povedať – heslo, ktoré bolo medzi členmi tohto združenia veľmi obľúbené a ktorým sa často povzbudzovali.
Čestná stráž je združenie veriacich, ktorých členovia si rozdelili deň na jednotlivé hodiny a v danú hodinu koná každý z nich „čestnú stráž“ u Ježišovho Srdca. Kto to nemôže splniť v kostole pred svätostánkom, ten v danú hodinu tam, kde môže, v duchu prebýva u Ježiša. Základnou myšlienkou je nahradiť Kristovi chlad a nevdaku, ktorých sa mu od ľudstva dostáva.
Myšlienka na čestnú stráž Božského Srdca nepriamo pochádza od svätej Markéty Márie Alacoque.5 K skutočnému založeniu čestnej stráže došlo až v roku 1863 v kláštore sestier Navštívenia v Bourg. Najprv toto združenie tvorili iba rehoľnice, ale veľmi rýchlo sa spolok rozšíril aj medzi kňazov a laikov. O tom, akej úcte a obľube sa vtedy táto spiritualita tešila, svedčí aj fakt, že v roku 1872 požiadal o to, aby bol zapísaný medzi členmi spolku, dokonca pápež Pius IX.
Znak čestnej stráže
Členovia čestnej stráže Nejsvätejšieho Srdca kladú dôraz aj na verejné umiestňovanie vyobrazení Ježišovho Srdca. Podľa slov Pána Ježiša k Márii Markéte je to bohatým zdrojom požehnania. Symbolom čestnej stráže je hodinový ciferník (znázorňujúci jednotlivé hodiny dňa i noci), uprostred ktorého je vyobrazený znak čestnej stráže: Ježišovo Srdce, do ktorého preniká kopije.
Toto vyobrazenie je vyrazené aj na lícovej strane medailónu členov čestnej stráže.6 Na rubovej strane je vypodobnený Kristus na kríži a u päty kríža prvá „čestná stráž“: Ježišova matka Mária, Mária Magdaléna a apoštol Ján.
Na znaku čestnej stráže je vyobrazené Ježišovo Srdce, do ktorého preniká kopije. Srdce je ovinuté trnovou korunou a nápisom: „Nech žije Ježiš! Čestná stráž Svätého Srdca. Zastav! Ježišovo Srdce je so mnou.7 Ono je láska a milosrdenstvo.“ Členovia čestnej stráže sa snažia, aby medailón alebo odznak nosili pri sebe a naplňovali tak slová Piesne piesní: „Polož si ma na srdce ako pečať“ (Pies 8,6). (To môžeme pekne vzťahovať aj na náš škapulír Panny Márie Karmelskej!)
História nadviazania kontaktu medzi Bellierom a Terezkou
Maurice Belliere sa narodil 10. júna 1874. Pretože jeho matka zomrela osem dní po jeho narodení, vychovávala ho teta, pani Barthelémy (a on potom jej priezvisko predošiel pred svoje priezvisko). V októbri roku 1894 vstúpil ako seminarista diecézy Bayeux do diecézneho seminára v Sommervieu. Keď 15. októbra 1895 napísal list na Karmel v Lisieux, predstavuje sa v ňom ako seminarista druhého ročníka a žiadateľ o prijatie do misionárskeho rehoľného spoločenstva. Pretože mal za mesiac nastúpiť do kasární, aby vykonal vojenskú službu v dĺžke jedného roka, a pretože si bol vedomý svojej psychickej krehkosti, napísal karmelitkám do Lisieux list, v ňomž matku prevorku prosíl o sestru, ktorá by sa osobitným spôsobom obetovala za spásu jeho duše (RkC 31v), a on tak s jej duchovnou pomocou bezpečnejšie vytrval v povolaní kňaza a misionára.
Matka Anežka tento úkol zverila Terezke. Táto udalosť, ktorá jej spôsobila veľkú radosť, podrobne popisuje v Rukopise C. A dodáva:
Má matko, nie som s to vylíčiť vám svoje šťastie: neočakávané splnenie mojej túžby vyvolalo v mojom srdci radosť, ktorú nazvem detskou: musím sa totiž vrátiť až do svojho detstva, aby som našla spomienku na radosti, ktoré sú tak živé, že duša je príliš malá na to, aby ich mohla pojmúť, a od tej doby som nikdy nezakúsila šťastie tohto druhu. Cítila som, že v tomto ohľade je moja duša nová: bolo to, ako by sa niekto prvýkrát dotkol hudobných strún, ktoré doteraz zostávali v zabudnutí.8
Terezka sama abbé Bellierovi vtedy nenapísala, to by bolo proti pravidlám, ktorými sa sestry riadili. Odpovedala mu matka Anežka (učinila tak najneskôr 22. októbra). Ale matka prevorka k svojmu písaniu pripojila modlitbu, ktorú pre neho Terezka napísala a v nejž vyjadrila svoje myšlienky a city, súvisiace s týmto jej novým úlohou. Abbé Belliere lístok s modlitbou po tom, čo ho obdržal, podpísal. A k svojmu podpisu pripojil: „(člen) čestnej stráže Božského Srdca“. Takto sa podpísal aj na záver listu, ktorý poslal do Liseux matke prevorce (a Terezke) 23. októbra 1895. Je teda zjavné, že vtedy svoje členstvo v čestnej stráži Božského Srdca prežíval horlivo.
Zmysel podpísanej pečate
Terezkina modlitba, priložená k prevorčinmu listu, a v nej prehovárajúca jej zbožnosť a obetavosť veľmi abbé Belliera zasiahli. Terezka totiž vo svojej modlitbe sľubuje Bohu, že mu za posvätenie tohto budúceho kňaza s radosťou obetuje všetky modlitby a utrpenia, ktorých je schopná.9 A skutočne tento sľub potom horlivo napĺňala.10
Keď abbé Belliere list a modlitbu dostal, odpovedal obratom 23. októbra 1895. A k svojmu listu priložil lístok so znakom čestnej stráže Božského Srdca. Na rub lístka napísal slová: „Pečať spojenia apoštolskej a bratskej lásky v presvätých Srdciach Ježišovom a Máriinou,“ a prial si, aby lístok podpísali obaja: on i Terezka. V liste vyjadril svoje presvedčenie, že „pečať Božského Srdca“ ešte viac „upevní naše božské združenie“ (domnievam sa, že aj keď Belliere použil neobvyklé slovo association – združenie, má na mysli vzťah medzi ním a Terezkou). Citujme z jeho listu:11
„Rád by som tiež povedal svojej sestre Terezii od Dieťaťa Ježiša, ako veľmi ma zasiahla jej láska,12 jej oddanosť, čerpané z najčistejšieho zdroja božskej lásky. Pravidlá vašej kongregácie to (ale) pravdepodobne neumožňujú. A preto vás prosím, má matko, aby ste boli mojou tlmočnicou u mojej sestry, ako ste jej už tak úspešne a šťastne boli. Povedzte jej, milá matko, že som s dojatím poďakoval Božej dobrote, ktorá mi vybrala túto sestru, aby mi pomáhala pracovať na diele Ježiša Krista. A že som s hlbokým pohnutím čítal túto inšpirovanú modlitbu, ktorú zložila a ktorú sa za mňa každý deň modlí. A že vás prosím, aby ste jej odovzdali túto pečať Božského Srdca, ktorá upevní naše božské združenie; nechýba nič len jej podpis, pretože vy, matko, a Boh ste ju podpísali ako prví. Povedzte ešte mojej sestre, že môj sľub trvá – bude trvať naveky, lebo v nebi to bude, pre nás kňazov, jedna ustavičná omša; a tak (Terezka) bude mať stále (prednostné) miesto v mementu,13 aj vy, matko, a vaša komunita. (…)
V eucharistii jej budem ďakovať za tie modlitby a obete, ktoré konala ako sebezápory v môj prospech. Ale aj sa uskutoční jej veľká túžba: budem kňazom, apoštolom podľa Božieho Srdca, cítim to – a spoločne zachránime drahé duše Ježiša Krista. Ja nebudem než nástroj, a budete to vy, má sestra, kto (ich) bude obracať. (…)
S Bohom, má matko, s Bohom, má sestra, a na shledanou vždy vo svätých Srdciach.“
Teda v odpovedi na Terezkinu veľkú obetavosť jej on v liste vzkazoval, že na ňu bude pamätať pri omšiach, ktoré raz – až sa stane kňazom – bude slúžiť, a že jeho apoštolát bude jej dielom. Je pekné sledovať, ako si Terezka vážila jeho a jeho kňazstvo, a ako si on vážil jej modlitby a obete a im pripisoval celý úspech svojej budúcej apoštolskej práce. Terezka „pečať“ podpísala a uchovala si ju. A slová, na nej otištené, citovala o dva roky neskôr na svojom lístku – poslednom darčeku – Bellierovi.
O Terezkiných slovách podrobnejšie
Nepodarilo sa mi zatiaľ dohľadať, kto je autorom slov: „Ono je len láska a milosrdenstvo.“ Všimnime si ich bližšie. Ak slová „láska a milosrdenstvo“ nie sú Terezkinými vlastnými slovami, ale ide o citáciu, potom sa naša pozornosť zameriava viac aj na ostatné slová, ktoré Terezka na obrázok napísala.
Nemôžem sa báť Boha, ktorý sa pre mňa stal tak maličkým… milujem ho!… veď On14 je len láska a milosrdenstvo! Terezkina vlastná slová sú v prvej časti tohto súvetia. Stretneme sa v nich s navzájom protikladnými pojmami: báť sa a milovať. A nie je ťažké si spomenúť, že sme ich v Terezkiných zápisoch a listoch už našli viackrát. Pripomeňme si tie miesta.
Vráťme sa späť k listu LT 226 otcovi Roulandovi. Už skôr sme z neho citovali Terezkiné slová o tom, že pre ňu pomyslenie na to, že Boh je spravodlivý, je neoddeliteľne spojené s dôverou v Božie milosrdenstvo. O niečo ďalej v tom istom liste píše: Toto si, Bratříčku, myslím o Božej spravodlivosti. Má cesta pozostáva z dôvery a lásky, nechápem duše, ktoré sa boja tak nežného Priateľa.
V liste LT 258 sme čítali Terezkine vyznanie abbé Bellierovi, že podľa jej súdu jeho duša je povolaná vystupovať k Bohu ZDVIŽÍ lásky a nie sa šplhať po strmých schodoch strachu… A keď v tom istom liste líčila svoje podobenstvo o dvoch neposlušných deťoch, tak nesprávnu reakciu toho prvého dieťaťa voči tatinkovi opísala slovami: tŕpne a so strachom od neho uteká. Kdežto jeho brat sa naopak vrhne otcovi do náručia a povie, že ľutuje, že ho zarmútil, ale že ho predsa má rád a na dôkaz toho že už bude hodný. Terezka jeho postoj lásky spomína potom ešte raz, keď píše, že chovanie druhého syna otca chytí za srdce, lebo tatko pozná úprimnosť a lásku svojho dieťaťa. Tu všade sa opakuje protiklad: láska namiesto strachu.
A dovoľujem si ešte malú odbočku. Napadla mi pri pohľade na čestnou strážou užívaný tradičný obrázok Srdca Ježišovo, ktorý sa snaží zapôsobiť na nás anatomickou vernosťou. Vynorila sa mi otázka: Ako sa asi na tento obrázok pozerá kardiológ, ktorý veľmi dobre vie, ako ľudské srdce skutočne vyzerá? A odpovedal som si: pohlíži naň s láskyplnou blahosklonnosťou, ktorá na jednej strane oceňuje maliarovu snahu a um, ale na druhej strane dobre vie, ako málo verne tento obrázok ľudské srdce znázorňuje. A podobne si v oblasti duchovnej kladiem otázku: Ako pohlíži Pán Ježiš na to, keď sa my snažíme predstaviť si jeho Srdce? Či nezostáva a nezostane naše rozjímanie o jeho Srdci vždy podobne naivné a nedokonalé ako toto „verné“ výtvarné znázornenie srdca človeka? Áno, je tomu tak. Ale nezmieňujem sa to preto, aby som naše úsilie o porozumenie Ježišovu Srdcu zľahčil, vôbec nie. Len chcem, aby sme si boli vedomí, že naše poznanie nikdy nevystihne propasti lásky a milosrdenstva Ježišova Srdca (LT 247).
Ďalšie životné osudy abbé Belliera
Vyplnilo sa to, oč prosil a za čo sa Terezka obetovala? Tento seminarista potom, čo si s karmelitkami v Lisieux vymenil v októbri 1895 listy, o ktorých sme hovorili, nastúpil 12. novembra 1895 do kasární v Caen a odmlčal sa. Až 21. júla 1896 odtiaľ poslal prevorce zúfalý list s prosbou, aby sa naň Terezka usilovne modlila. V októbri potom napísal ďalší list, že už je v poriadku. Na ceste ku kňazstvu teda vytrval.
Na jeseň roku 1896 bola však prevorkou už matka Mária Gonzága a tá, pretože bola chorá, poverila Terezku, aby Bellierovi odpísala sama. A tá vtedy na konci svojho listu z 21. 10. 1896 (DT 198) urobila narážku na Srdce Ježišovo a Máriino – v duchu spirituality „pečate“, ktorou sme sa podrobne zaoberali.15 To bol prvý Terezkin prvý list jemu. Dochovalo sa nám ich celkom jedenásť. A ako sme už poznali, ich korešpondencia trvala až do Terezkinej smrti.16
Shodou okolností potom Belliere deň pred Terezkinou smrťou 29. septembra 1897 odcestoval do Alžírska. Vykonal noviciát a stal sa reholníkom misionárskej spoločnosti Bielych otcov. Kňazské vysvätenie prijal 29. júna 1901. Jeho pôsobiskom sa stala Nyassa (dnešné Malawi). Po piatich rokoch sa v roku 1906 zo zdravotných dôvodov musel vrátiť do Francúzska. Zomrel tridsaťtriročný 14. júla 1907 v Caen.17 Svoje povolanie stať sa kňazom a misionárom teda uskutočnil. Ale podobne ako Terezka ani on ich nenaplňoval na tejto zemi po dlhý čas.
(Dokončenie v nasledujúcom čísle.)
