P. Salvador Villota, O.Carm.
Mária upresňuje, že táto veľkosť sa týka svätosti. „Veľké veci mi urobil Všemohúci, ktorého meno je sväté.“ Veľkosť a svätosť. Božie dielo však nie sú okázalé, pompézne. On ich nevystavuje na obdiv, ako to niekedy robíme my ľudia. My niečo urobíme a okamžite chceme, aby to všetci vedeli. Aby druhí videli, aký si veľký. „To všetko som urobil ja!“ Stáva sa, že brat, ktorý bol provinciálom, potom hovorí: „Keď som ja bol provinciálom, tak som urobil toto, toto a toto!“ A ostatní nám k tomu zbožným spôsobom hovoria: „Keď bol provinciálom, nedialo sa nič.“ A tak si kladiete otázku, ako to teda vlastne bolo… Často sa snažíme byť viditeľní, nie sme pokorní. Ale dielo Božie je charakterizované svätosťou. Kto vedel o tom, že anjel Gabriel prišiel do Nazareta oslovit jedno dievča? Nikto – len Boh. Kto počul Magnificat, keď Mária vyslovila tieto slová pred svojou príbuznou Alžbetou? Nikto.
Boh vo svojom diele jedná vždy so svätosťou, pretože Boh sa angažuje, zjavuje a daruje… Keď sa venujem nejakému dielu, nemusím hovoriť: „Toto som urobil ja,“ pretože samotné to dielo o tom rozpráva. Musí snáď Boh vysvetľovať: „Toto som stvoril ja?“ Veď stvorenie hovorí o ňom! Právo by nám Boh mohol povedať: „Stvorenie hovorí o mne. Pozerajte sa naň a podľa toho spoznávate, kto som ja. Podľa môjho diela.“ Božie dielo a Božie bytie sú prepojené. Boh je konanie i bytie v jednom. My sme rozdelení, a tak hovoríme o tom, čo sme urobili, oddelene od nášho bytia: „Urobil som toto a ono.“
Mária bola vnútorné spojenie s Duchom Svätým. (To je dôležité pre dušu, pretože Boží vánok, Duch Svätý, podnecuje našu dušu.) Preto bola schopná vnímať Božiu svätosť. A hovorí: „Jeho meno je sväté.“ Meno znamená: to, čo Boh o sebe zjavuje. Mária hovorí: „To, čo Boh o sebe zjavuje, je sväté.“ Mária nás tak nasmerováva k autentickej skúsenosti s Bohom. Tá je podmienkou pre každý duchovný život. A je pochopiteľne tiež podmienkou našej odpovede na osobné povolanie. Osobné povolanie vždy nadväzuje na náš osobný vzťah s Bohom. Nežijeme-li v ňom, má to veľké dôsledky.
Nie sme-li spojení s Bohom, budeme celé dni len naříkať a bèdovať. „Nikto sa tak nenamáha ako ja. Stále mám toľko práce. Nemám čas sa zastaviť, a druhí nehnú ani prstom. Beze mňa to tu všetko padne.“ A neuvedomuješ si, že to existovalo, než si prišiel, a bude to existovať, až odídeš!
Podobne: pretože nechápem svätosť Božiu, chcem, aby všetci boli ako ja. Toto je treba dobre si uvedomiť: Použijeme-li prirovnanie k telu: som nohou (v tele cirkvi), potom podľa môjho musia byť všetci nohami. Ale predstavte si také telo, v ktorom by všetci boli nohami! Nefungovalo by to. Keď hľadím na druhých cez to, čo robím ja, zdá sa mi, že nič nerobia alebo že nerobia, čo by mali. Pretože nechápem veľkosť a svätosť Božiu, prítomnú v každom človeku.
A alebo nesprávne chcem byť niekým iným. Takže ruka by rada bola nohou, noha by chcela byť hlavou – lenže tak by telo potom bolo zrůdou.
Naopak: Mária nechcela, aby ona matkou Mesiáša sa stal niekto iný, pretože (prijala, že) sa ňou mala stať ona. Archanděl Gabriel jej povedal: „Hospodin chce, aby si sa stala matkou Mesiáša.“ A Mária neodpovedá: „Běž tu k sousede, ta celý deň len lenoší, tá určite potrebuje, aby niečo robila…“ – Tak sme na tom niekedy bohužiaľ my. Pán k tebe príde a hovorí ti: „Mal by si urobiť to a to, pretože ty k tomu máš schopnosti.“ A my hovoríme: „Nie, ať to urobí sused, niekto druhý.“ Pretože nerozumíme veľkosti a svätosti Božej.
A taktiež nevnímame, čo pre Máriu znamená to poslanie, ktoré má pred sebou: stať sa matkou. To poslanie budí bázeň. Mária žije v prítomnosti Božej a chápe, koľko zla, koľko pohŕdania dobrom je okolo nej. A ona to v sebe bude musieť niesť a unesie to – keď sa má stať matkou Božou. A napriek tomu ona hovorí: „Velebí má duša Hospodina.“
Duchovný život je teda životom vo vzťahu k Bohu. V autentickom vzťahu k Bohu veľkému a svätému. Musíme teda ale byť pripravení aj na to, že Boh nám niekedy urobí čiaru cez rozpočet. My niekedy niečo robíme a počínáme si, ako by to bolo naše dieťa, ktoré nemôžeme opustiť. Napríklad keď som poverený úlohou byť predstaveným, priorom alebo ekonómom. A uvažujem: „Len aby mi tu tú funkciu nevzali!“ Napred funkciu nechceme prijať a potom ju nechceme opustiť… Lenže dôležitý je náš autentický vzťah k Bohu, všetko ostatné je vedľajšie. Táto knižnica, v ktorej sedíme, tu dnes je a zajtra tu byť nemusí. To, čo je a čo máme, závisí na tom, ako to Boh chce – v každej chvíli. Jedine On je dôležitý. Náš vzťah k Bohu nesmie byť pokrytecký. Nesmie byť ustrašený. Som pred Bohom malé dieťa. Musím mu hovoriť všetko.
Aniž bych zatvrzoval svoje srdce. Poznáte deti, ako niekedy vedia vydierať: „Toto mi musíš dať; a toto a toto!“ Tak sa niekedy chováme aj my k Bohu. Často tak dokonca chceme veci, ktoré nie sú dobré. (Keď sa pridržíme prirovnania, ktoré kedysi použil Ježiš:) sme presvedčení, že prosíme o vajce, ale často chceme hada. A Boh nám ho nechce dať. Pretože nás miluje. A my znovu naliehame: „Ja chcem to vajce! A je to vajce, vajce!“ A Pán Boh niekedy povie: „Dobre, tak si toho hada vezmi.“ A čo sa stane potom? Bolestne prehlédneme, a už to nechceme. Už vieme, aká je pravda.
Teda: nesmieme mať zatvrdené srdce. Opakom zatvrdeného srdca je tiché srdce. Zatvrdenosť srdca je „paličatosť“. Kdežto tiché srdce znamená byť paličák, ktorý hovorí: „Prekonám zlo dobrom. Čím viac narážam na zlo, tým viac budem odpovedať dobrom.“ Takto sa choval Ježiš – paličák. Na všetko, čo k nemu prišlo zlého, odpovedal veľmi tvrdohlavo dobrom. V Duchu Svätom sme premenení k novému štýlu správania. Svätý Pavol najprv žiarlivo horlil pre zachovávanie Zákona. Ale keď sa potom stretol s Ježišom, stal sa žiarlivo horlivým čo do vernosti Kristu. Najprv chcel byť prvým – a potom chcel byť tiež prvým, ale už podľa Krista. Všetko (aj príkoří, ktoré trpíme) je dobro, sme-li však v prítomnosti Pánovej. Nie sme-li, potom nemáme žiadnu šancu, pretože potom to, čo nás potká, využívame zle a necháme sa oklamať démonom. Ide o vzťah bez pochybovania o tom, či sa darovať, alebo sa držať späť. Nehovoriť Pánu: „Áno, urobím všetko, čo chceš!“ a za minútu hneď naopak: „Nie, nebudem robiť, to, čo hovoríš.“ Také kolísanie spomaľuje, brzdí náš vzťah k Bohu, bráni mu.
(Pokračovanie v najbližšom čísle.)
predchádzajúci
