Jean Lafrance
Konvertita teda objavuje svoju skutočnú prirodzenosť, ktorou je modlitba, a nové sa rodí z rúk Stvoriteľa. Objavuje svoje prvotné povolanie – byť kňazom všetkého stvorenia, ktorému chcel predtým vládnuť. Dobre vieme, že človek bol do rajskej záhrady postavený, aby ju kultivoval, to jest, aby zo svojho života učinil duchovný kult. A práve v bohoslužbe človek plne nachádza svoje „ja“. Niektorí moderní exegeti prekladajú úryvok Gn 2,5 takto: Hospodin Boh vzal človeka a usadil ho v záhrade Edenu, aby ju chránil a uctieval Boha.
Ráj je symbolicky prirovnaný k chrámu a človek k jeho kňazskej stráži – človek je teda najprv bohoslužobnou bytosťou. Má schopnosť činiť zo svojho života, svojich vzťahov a svojej činnosti duchovný obrad. Ty najobyčajnejšie každodenné veci vykonáva ako eucharistiu, alebo lepšie povedané, vo všetkých veciach uskutočňuje eucharistiu. Celá jeho existencia je vnímaná ako duchovná bohoslužba. Sedliak na svojom poli, robotník v továrni, inžinier v laboratóriu, tí všetci vo svojom ľudskom živote realizujú modlitbu srdca. Neobetujú iba svoju činnosť, ale samu skutočnosť svojho bytia (svoje telo, ako hovorí Pavol): Pro Božie milosrdenstvo vás, bratia, vyzývam: prinášajte sami seba v obet živou, svätou a Bohu milou! To ať je vaša duchovná bohoslužba (Rím 12,1), opravdová adorácia.
I samotné hlásanie evanjelia je Pavlom považované za modlitbu a posvätný úkon, pretože činí z pohanov duchovnú obeť: Přece však jsem vám psal trochu směleji, abych vám některé věci připamatoval, a to pro milost, která mi byla dána od Boha: abych byl služebníkem Krista Ježíše mezi pohany. Kážu proto Boží evangelium, jako bych konal posvátný úkon, aby se tak pohané stali milou obětí, posvěcenou od Ducha Svatého (Rím 15,15–16).
Také bolo prvé povolanie človeka a také je povolanie človeka znovu stvoreného mocou vzkriesenia – je to človek modlitby, predovšetkým bohoslužobný tvor. Je to človek svätyne, ktorý ľuďom a veciam okolo vtiskuje pečať modlitby. A slovo svätyňa má široký význam, pretože od vtelenia prebýva Boh v celom svete, v dejinách ľudstva i v srdci človeka. Mám rád tieto slová Silvána z Athosu: „Samozrejme, máme kostoly, v ktorých sa môžeme modliť, máme liturgické knihy; ale ať tě nikdy neopouští tvá vnitřní modlitba. V kosteloch slávime bohoslužbu a v tej prebýva Duch Svatý. Ale ať se i tvá duše stane Božím chrámem – pro toho, kdo se bez ustání modlí, se celý svět stává chrámem.“
Sme teda pozvaní stať sa chrámom a urobiť zo svojho každodenného života bohoslužbu. Taká prítomnosť modlitby posväcuje všetky miesta na svete a prispieva k pravému pokoju. V Božom vesmíre, ktorý je veľkým chrámom, je človek kňazom života a zo všetkého ľudského činí obeť a modlitbu, či už je robotník alebo vedec.
Privilegiom našich prvých rodičov malo byť: bez ťažkostí sa modliť a navzájom sa milovať. V niektorých chvíľach nám ide modlitba ľahko, vtedy naberá život iných farieb. Naopak keď nás sužuje hriech a utrpenie, je to s modlitbou horšie a sme nešťastní. Jeden ztrápený mladý človek mi kedysi povedal: „Modlite sa, prosím, pretože vy môžete!“ Sú dni, kedy by sme sa chceli modliť, ale nedokážeme to. Pokiaľ sa však modliť dokážeme, nič nie je stratene, pretože nádej premieňa všetky situácie.
Naši prví rodičia boli povolaní byť kňazmi sveta, teda modliť sa s ľahkosťou, pretože sa tešili dôvernému vzťahu s Hospodinom a rozprávali s ním za večerného vánku. Nám to s takou ľahkosťou nejde, čo nie je normálne. Človek, ktorý absolvoval modlitebnú duchovnú obnovu alebo strávil týždeň v Lurdech, vám povie: „Modlil som sa bez prestania!“ Ak je to možné po dobu jedného týždňa, prečo by to nemohlo byť možné stále? Mali by sme mať možnosť obetovať Bohu svoju pravú, hlbokú podstatu, teda učiniť zo svojho života neustálu modlitbu.
Skrze hriech chcel človek vládnuť svetu, byť jeho pánom a podmaniť si ho. Práve preto potrebuje svet ľudí, ktorí budú jeho kňazmi, inak dôjde k rozkladu človeka i vesmíru (atomová bomba je hmatateľným dôkazom duchovného úpadku človeka).
„Duch teda učí mnícha, aby miloval Boha a celý svet. Možno mi namietneš, že dnes už neexistujú mnísi, ktorí by sa modlili za všetok ľud, ale ja ti hovorím, že pokiaľ v tomto svete nebudú modliaci sa ľudia, prídu veľké nešťastia a skaza ľudstva.“
To je povolaním i všetkých tých mužov a žien, ktorí prežívajú „vnútorné“ mníšstvo uprostred tohto sveta, v púšti veľkých mestských sídlišť. Ich poslaním je priviesť celý vesmír k adorácii, ktorá neustále prýšti z ich srdca.
Naprostým opakom adorovania sú vášne. Človek v sebe totiž má veľký adoračný potenciál, a pokým ho neobrátí k Bohu, bude adorovať sám seba a uctievať modly – ľudstvo alebo nejakého človeka, umenie, politiku, rasu, národ… čokoľvek. Ak sa nemodlí k Bohu, bude sa modliť sám k sebe. Existujú tisíce najrôznejších modelov. Vášeň je súčasťou ľudskej prirodzenosti, je to inštinktívne puzenie, ktorého posledným cieľom je prebudenie túžby uctívať Boha. Ak opustí toto smerovanie a upevní sa výlučne na obmedzenú, nedokonalú bytosť či vec, nič večného, absolútneho nenájde.
Skoro by sme mohli povedať, že ide o definíciu satana – o scestnú adoráciu, ktorá sa stráca v prázdnote. Človek žízni po Bohu, ale pretože táto žízeň nie je nikdy uhašená, môže byť oklamaný anjelmi temna prestrojenými za anjelov svetla a investovať svoj adoračný potenciál do prázdna: „Peklo možno nie je nič iného než konfrontácia žízně a prázdnoty. Človek pije svoju vlastnú prázdnotu a stále viac žízni.“
Niekedy paradoxne doprajeme tejto prázdnote príliš veľa pozornosti. Potom sa sieť idolov, mágie a vášní stáva tým, čo Nový zákon nazýva svetom, ktorý nie je stvorený Bohom, ale označuje ho ako tento svet, ktorý zakrýva Boha a jeho stvorenie a halí celú zem do temnoty a smrti.
V máji 1968 sa na stenách Sorbonny objavilo nasledujúce graffiti: „Keď prst ukazuje na Mesiac, len hlupák sa pozerá na prst.“
(Vybrané z knihy: Jean Lafrance, Modlitba srdca, ktorú vydalo Karmelitánske nakladateľstvo v Prahe v roce 2017, str. 41–45.)
