Brian J. Nolan
Hlboká oddanosť, ktorú Tereza chovala k svätému Jozefovi, bola prekonávaná len jej úctou k Márii. Manžel blaženej Panny Márie a pestún Ježiša mal zvláštne miesto v Terezinej zbožnosti už od veľmi útleho veku: „od detstva som ho uctievala a táto úcta sa prelínala s mojou láskou k Svätej Panne.“1 Už ako maličká sa na prípravách májového oltára v rodinnom dome podieľala radostným zbieraním „… tých najlepších ruží… poľných kvetov a margarét, rastúcich okolo vidieckych ciest!“2 A niektoré zo svojich kvetov si nechala „…pre sochu sv. Jozefa…“3
Tereza mala pre svoju nežnú oddanosť k sv. Jozefovi nevšedný dôvod. Pár týždňov po svojom narodení bola na jeho prímluvu vytrhnutá z prahu smrti počas vroucich proseb svojej uslzené matky Zélie. Dvaja doktori sa vzdali nádeje na to, že Terezka prežije črevnú chorobu, ktorá si našťastie odniesla aj dvoch z jej malých bratov, ktorí sa obaja volali „Jozef“.
Podivuhodný zásah sv. Jozefa v dome Martinových sa stal v čase zintenzívnenej úcty k tomuto svetcovi, asi dva roky po tom, čo ho 8. decembra 1870 pápež Pius IX. ustanovil patrónom celej cirkvi. Vyhlásenie pápeža Pia IX. bolo pripomienkou moci sv. Jozefa konať z neba dobro pre cirkev (na zemi). Rozsah Jozefovho vplyvu výborne vysvetľuje Basil Cole:
… univerzálny patronát sv. Jozefa je nižší než Mariin, ale vyšší než ktoréhokoľvek iného svätého. Služba týkajúca sa okamžite a priamo Slova, ktoré sa stalo telom, je rozhodne vyššia než akákoľvek iná služba, okrem úlohy stať sa matkou Božou. A pretože Kristus je hlavou mystického tela, služba sv. Jozefa sa tiež vzťahuje na všetkých členov cirkvi a je základným dôvodom, prečo by sme ho mali ctiť zvláštnym spôsobom a obracať sa naňho v ťažkých časoch…4
Keď Terezka nasledovala Pavlínu a Máriu – dve zo svojich štyroch sestier – na Karmel v Lisieux, miesto Jozefa v jej zbožnosti nemohlo nájsť lepšie prostredie k rastu. Jej duchovná matka, svatá Tereza z Avily, bola výnimočne hlboko oddaná „slavnému svätému Jozefovi“ a nazývala ho zakladateľom svojej reformy a klášterov. A oddanosť k Jozefovi tiež vniesla medzi svojich duchovných synov a dcéry. Vo svojej autobiografii Tereza o svätom Jozefovi napísala: „Nevzpomínam si, že by som ho niekedy o niečo prosila a on by to neurobil.“5 Terezka to spomína v jednej zo svojich – celkom viac než päťdesiatich – básní, nazvanej K nášmu otcovi svätému Jozefovi (PN 14, strofa 4):
Svätá Tereza, naša Matka,
Teba vzývala s láskou.
Ujišťuje, že si jej modlitbu
vždy vyslyšel.
Terezka s úspechom úpenlivo prosila sv. Jozefa o mocnú prímluvu v mnohých dôležitých udalostiach svojho života. Napríklad keď pápež Lev XIII. v roku 1890 pre rehoľníkov zmiernil pravidlá, brániace častému svätému prijímaniu, Terezka v tom spatřovala odpoveď na svoje prosby k Jozefovi. Preto potom, kedykoľvek šla okolo jeho sochy, položila k nej kvety. A na jeho sviatok, šesť mesiacov predtým než Terezka vo svojich štyridsiatich štyroch rokoch 30. septembra 1897 zomrela na tuberkulózu, našla ju jej najstaršia sestra a zároveň krstná mama Mária (sestra Márie od Najsvätejšieho Srdca) v pustovni sv. Jozefa. Mária Terezke radila, že vzhľadom k jej chatrnému zdraviu by bolo lepšie, keby šla radšej ihneď do svojej cely, než aby obchádzala okolo pustovne sv. Jozefa. Svetica odpovedala, že tu mala na Jozefa zvláštnu žiadosť: „Prišla som požiadať sv. Jozefa, aby mi u Boha vyprosil milosť stráviť moje nebe konaním dobra na zemi.“6
Mária jej povedala, že o to nemusí prosiť svätého Jozefa, pretože vedela, že Terezka o to isté prosila svätého Františka Xaverského pri novéne o niekoľko dní skôr (4.–12. 3. 1897). Ale Terezka trvala na tom, že prímluva svätého Jozefa je pre jej zámer nevyhnutná.
Célina vysvetľuje, že Tereza „vyzerala, ako by ju prenasledovala túžba vrátiť sa po smrti na zem. Myslela na to neustále…“7 Táto Terezina veľká túžba získavať po smrti duše pre lásku k Bohu došla ozveny v tom, že pápež Pius XI. 14. decembra 1927 vyhlásil Terezku patrónkou misií spolu so svätým Františkom Xaverským.
Sto rokov predtým, než Druhý vatikánsky koncil upozornil na „falošné preháňanie“ ako jeden z extrémov mariánskej zbožnosti, varovala Terezka pred zveličovaným obdivom k Našej Pane. Terezka sa inštinktívne zameriavala na napodobňovanie jej cností na základe toho, ako poznáme Mariin život z evangelií. Namiesto zázrakov, senzácií alebo extázy našla v evangeliu ako znaky Mariného života jednoduchosť a pokoru, úplnú oddanosť Ježišovi v službe druhým.
Terezina úcta k svätému Jozefovi odpovedá jej nežnej úcte k Márii a odstupu od akéhokoľvek sentimentu. Terezka dobre rozumela aj tomu, že Svätá rodina sa, ako väčšina z nás, musela s životnými ťažkosťami vyrovnávať z pohľadu viery. A preto dávala prednosť tomu vidieť ich v ich obyčajnosti a nemala rada, keď bol ich život svojevolne zveličovaný:
Například to, že Ježiško uhnietol z hlíny vtáčiky, dýchol na ne a dal im život.8 Ach, kdepak! Ježiško nerobil také neužitočné zázraky ani kvôli tomu, aby svojej Matke urobil radosť. Prečo by potom neboli prenesení do Egypta nejakým zázrakom, ktorý by inak bol tak nutný a Bohu tak jednoduchý? Boli by tam bývali v okamihu. Ale nie, v ich živote všetko prebiehalo tak ako v našom.
A koľko námahy a sklamania! Ako často sa dobrému svätému Jozefovi dostalo výčitiek! Ako často sa ľudia zdráhali zaplatiť za jeho prácu! Ó, ako by sme sa divili, keby sme vedeli, čo všetko oni vytrpeli!9
Terezina vyvážená úcta k svätému Jozefovi má za to, že zakúšal všedné ľudské starosti: „… A ten dobrý svätý Jozef! Ó, ako ho mám rada! On sa kvôli svojej práci nemohol postiť. Vidím ho, ako hobluje a čas od času si utiera z čela pot. Ó! Ako mi ho je ľúto! Ako jednoduchý zdá sa mi ich život!“10
Zvraty pracovníckeho života svätého Jozefa tiež zaujímajú miesto v jednej z ôsmich Terezíných hier: Útek do Egypta. Jedno z tém v tejto hre, ktorú Terezka napísala pre chvíle spoločného odreagovania sa komunity (takzvanú rekreáciu), odráža povedomie, aké mala o nerovnosti medzi bohatými a chudobnými na konci devätnásteho storočia vo Francúzsku. (Čož bola vtedy zásadná otázka.) Ako vysvetľuje Guy Gaucher: „V ťažkostiach tesára Jozefa môžeme vidieť neistotu [postavenia] pracovníka.“11
A keď potom Tereza ležala na smrteľnej posteli, aj napriek hroznému utrpeniu umela svoju predstavivosť používať k svojmu duchovnému prospechu. Keď nemohla piť a jesť stravu, ktorú jej predložili, predstavovala si, že tým pohostí Svätú rodinu: „Sv. Jozef a malý Ježiško dostali každý jednu broskyňu a dve slivky… Svätá Panna mala tiež svoj podiel. Keď mi dávajú mlieko s rumom, ponúkam to svätému Jozefovi; hovorím si, ó, ako dobre to urobí ubohému sv. Jozefovi!“12
Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou sa Tereza raz v záhrade Karmelu v Lisieux zastavila pri soche sv. Jozefa, aby k nej položila kvety. Keď bola dotázaná, či to urobila preto, aby od neho obdržala nejakú zvláštnu pomoc, odvetila: „Ach nie! Aby som mu urobila radosť!“13 Jej odpoveď prejavila nežnú náklonnosť, ktorú k svätému Jozefovi chovala.
Keď vidíme Terezkinu hlbokú a vyrovnanú úctu k svätému Jozefovi, neprekvapí nás, že postava svätého Jozefa tiež figuruje v jej očakávaní neba, vyjádreném v piatej (poslednej) sločke jej básne Ke svätému Jozefovi:
Po vyhnanstve tohto života
máme sladkú nádejnú:
s našou drahou Matkou,
svätý Jozef, teba uzrieme.
(Z časopisu Carmel in the World, vol. LVI, č. 2, str. 129–132,
preložil Jan Novák.)
