Blog
Si sladký plameň.
O Tebe opretá a skrze prízeň krásy
tvojho svetla, tak ako aj oblak, vetva, stéblo,
si sladký plameň a ja vrelé zriádza,
si plameň, čo ma spáli, usmrtí a spasí.
V prívale túžby zdá sa mi, že počujem
vzrušený hlas, ktorý hromí a vyzýva,
keď idem vyprahnutou púšťou schvácená,
vedie ma bezpečne riečišťom vyschnutým.
Ty zažíhaš úsvit hviezdou jiternou, v ňom
budíš vzduch k jásotu, blesk i prach zeme
sú darom tvojím, tiež sily živelnosti temnej
tohto lejaku v prívale hlučnom, drtivom.
Som s Tebou, Bože, bázeň budiaca a nekonečný,
môj Bože, skrytý, sladký, ktorý tajomstvom sa halí.
(Pura Vásquez /1918–2016/, báseň Vzdialená plnosť, preklad Josef Hrdlička)
Vedieš ma ako ruka matky.
Kto si, Svetlo, ktoré ma napĺňaš
a osvetľuješ tmu môjho srdca?
Vedieš ma ako ruka matky,
a keby si ma opustilo,
nemohla by som ísť ani o krok ďalej.
Si priestor, ktorý obklopuje moje bytie
a ukrýva ho v sebe.
Si mi bližšie než ja sama sebe,
najímašie než moje najhlbšie nitro,
a predsa neuchopiteľný a neobsiahnuteľný,
prenikáš každé meno:
Duchu Svätý – večná Láska!
(Terézia Benedikta od Kríža, úryvok zo svätodušnej novény 1937)
