Pamätám si, že som nemala ešte dvanásť rokov, keď mi zomrela mamička. Sotva som si uvedomila tú veľkú stratu, uchýlila som sa celá skormútená k nohám sochy Panny Márie a s mnohými slzami som ju prosila, aby sa stala mojou matkou. Zdá sa mi, že táto modlitba, ktorú som tak jednoducho prednášala, bola prijatá priaznivo, pretože sa mi potom nestalo, že by som nebola ihneď vypočutá v nejakej veci, v ktorej som sa obrátila na túto kráľovskú Pannu. A nakoniec ma prijala za svoju.
(Terézia od Ježiša, Život I, 7)
