Keď spievam o šťastí Nebo, o večnom vlastnení Boha, necítim z toho žiadnu radosť, lebo spievam jednoducho o tom, v čo chcem veriť. Je pravda, že niekedy osvetlí moju temnotu tenoučký slnečný lúč, to potom skúška na okamih ustane, ale potom, miesto aby mi spomienka na tento lúč urobila radosť, robí moje temnoty ešte nepreniknuteľnejšie. Moja Matka, nikdy som tak dobre necítila, aký je Hospodin milostivý a milosrdný, zoslal na mňa túto skúšku až v chvíli, keď som mala silu ju znášať, myslím, že skôr by ma priviedla k malomyseľnosti. Teraz odstraňuje všetko, čo by mohlo byť v mojej túžbe po Nebi prirodzeným uspokojením. Milovaná Matka, teraz sa mi zdá, že mi nič nebráni odísť, pretože už nemám žiadne veľké túžby, len túžbu, aby som milovala tak veľmi, že zomriem láskou.
(Terezia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, rkp. C, 7v)
