Nie všetky spomienky sú dobré. Niektorým je potrebné čeliť s odvahou. Veľkou modlitbou, ktorá objíma naše najbolestivejšie spomienky, je Eucharistia (…)
Pri Eucharistii si nepripomíname len Ježišov dar jeho tela a krvi, ale aj zlyhania učeníkov, Petrovo zapretie. V Eucharistii si odvážime pripomenúť, kým sme a čo sme urobili, aby sme mohli minulosť nechať za sebou, žiť teraz a dívať sa dopredu. Môžeme spomínať a byť slobodní, pretože to nie sú len naše súkromné príbehy, ktoré máme niesť sami, ale sú to malé príbehy v jednom veľkom, všetkoobjímajúcom príbehu veľkých vecí, ktoré pre nás urobil Pán. Peter sa mohol odvážiť pripomínať si svoje zlyhania, pretože to nie je nejaký súkromný príbeh o hanbe, ale je to udalosť v dobrej správe, ktorú prináša evanjelium. Všetky tieto spomienky, tie, ktorým sa neodvažujeme čeliť, a tie, ktoré nás držia v zajatí, môžu byť pri obetovaní položené na oltár a tam ponechané, aby sme na konci Eucharistie mohli slobodne vyjsť von.
(Timothy Radcliffe OP /*1945/, Byť živí v Bohu)
