Práve keď sme poriadne zúfalí, plní horkosti, k smrti unavení a keď už nevieme, čo by na nás mohol niekto mať rád, je nám on úplne nablízku, je intímnejšie prítomný v našej duši než v časoch, keď ju zažíha svojou láskou. Nadchádzajú chvíle žobrania, ba dokonca vnútorného znecitlivlenia, kedy už ani nedokážeme o čokoľvek prosiť, ale kedy je duša pred ním ako žobrák, príliš skľúčená, aby čokoľvek povedala. A potom nové vzplanutia, o ktorých nevieme, ako ani odkiaľ prichádzajú. A prostredníctvom týchto striedavých stavov, ktoré prežívate Vy i ja a každá konečná duša túžiaca po nekonečne, sa v nás naplňuje jeho požehnané a tajomné dielo, ktoré nevidíme.
(kard. Charles Journet /1891–1975/, korešpondencia)
