Tereziána z Avily (1515–1582)
Uvedomte si, dcéry, že tento váš Ženich (Ježiš) vás nikdy nespustí z očných, aj keď od vás musel vytrpieť tisíce odporných, ba hnusných vecí. A je to teda niečo veľké, keď teraz odvrátite oči od vonkajších vecí a niekoľkokrát ich upnete na Neho? Spomínate, čo hovorí Nevesti: čaká len na váš pohľad, aby sa vám ukázal, ako po tom túžite. Tak si cení tohto pohľadu, že kvôli nemu nelituje žiadnej námahy.
(...) Tak jedná s vami, bez najmenšieho predstierania. Stáva sa vaším služobníkom a chce, abyste boli veliteľkami, a vo všetkom sa podriadi vašej vôli. Ste-li plné radosti, môžete ho kontemplovať vzkrieseného a vidieť, ako vychádza z hrobu a vaša radosť bude prekypovať. Aká krása! Aký jas! Aká velebnosť! Aká radosť! S akou slávou opúšťa bojisko, na ktorom získal kráľovstvo bez konca, o ktoré sa chce teraz podeliť s vami, tým že vám dáva samého seba! Bude to teda niečo veľké, keď tu a tam obrátite svoje pohľady na Toho, kto vás obdarúva takýmito darmi?
Keď budete zarmútené a trápené, môžete ho kontemplovať, ako ide do Olivetskej záhrady. Aký drvivý musel byť jeho smútok, ak trpí On, ktorý je moc sama? Zahľaďte sa na neho, ako je priviazaný u stĺpa, zmáhaný strašnými útrapami, s rozšlahanou kožou, s cármi mäsa: a to všetko pre veľkú lásku k nám. Koľko utrpenia! A predsa jedni ho prenasledujú, iní na neho plivajú, je zaprený, opustený od priateľov, nikto nevystúpi na jeho obranu, chveje sa zimou, a je tak opustený, že ho môžete, hneď tá hneď ona, utešiť. Alebo sa na neho zahľaďte, ako nesie kríž na svojich ramenách, keď mu katy nedovolia ani dýchnuť. A vtedy sa na vás pozrie tými krásnymi očami, plnými súcitu a slz; zabudne na svoje bolesti, aby vás tešil vo vašom trápení, len keď vy na neho budete hľadieť a prosiť ho, aby vás potešil.
Keď sa na Neho budete pozerať, ako je zmučený, vaše srdce sa rozcíti, potom Ho budete nielen nazerať, ale začnete s Ním hovoriť, nie však složenými modlitbami, ale slovami, ktoré budú vychádzať zo srdca, a také On má najradšej.
(Cesta k dokonalosti 26, 3–6)
