Wilfrid Stinissen
Často sa modlitba Ježišova nazýva modlitbou srdca. Vlastne by každá modlitba mala byť, alebo aspoň by sa mala stať modlitbou srdca. Že to zvláštnym spôsobom platí o modlitbe Ježišovej, záleží na tom, že v nej srdce zaujíma zvláštne miesto. Najprv je však potrebné si všimnúť, že sa tu nemluví o srdci, ako sa mu rozumie v dnešnej (poetickej) reči. V skutočnosti nemá vôbec čo do činenia s povrchnými citmi. V tradícii východnej cirkvi, a tiež v reči biblie, je srdce ako vo svojom fyzickom, tak vo svojom duchovnom význame najdôležitejším ľudským orgánom. A v srdci sa človek stretáva s Bohom. Tam, v hĺbke ľudského srdca, drieme Božský život.
V raji žil človek vo svojom srdci. Bol v harmónii so svojím Bohom a medzi jeho duševnými schopnosťami rozumovými a citovými vládla dokonalá jednota. Pád do hriechu spôsobil, že sa niečo z ľudskej prirodzenosti pokazilo a rozpadlo. Človek stratil svoj stred, takže sa teraz utápia vo vonkajších veciach. Rajská harmónia, ktorá bola človeku daná a pre ktorú bol stvorený, je preč. Myšlienky, obrazy, túžby a city sa vzájomne potierajú, takže je nám ťažké obrátiť celé svoje ja k Bohu. Aj keď duša vo svojej hĺbke pociťuje bolestnú túžbu po Bohu, hemží sa na povrchu malé a veľké žiadosti, ktoré neustále kričia „nie!“. Toto rozpoltenie sídli v mysli (hlave), kde myšlienky a obrazy „tancujú ako snehové vločky alebo roje komárov v lete“ (Teofan Poustevník, 1815–1894). Pravoslávna antropológia kladie veľký dôraz na toto rozdvojenie medzi mysľou (hlavou) a srdcom padlého človeka. Hriech vytvára chaos. Zlomila sa jednota a harmónia, ktorá kedysi vládla medzi srdcom, onou mocnosťou, ktorú cítime a zažívame Boha, a hlavou, sídlom rozumového vnímania a chápania vonkajšieho sveta. Integrita, celistvosť človeka predsa spočíva v harmonickom vzťahu medzi týmito dvoma pólmi a táto harmónia vzniká, keď sa rozum podriadi srdcu.
Preto východní duchovní spisovatelia znovu a znovu zdôrazňujú, že je treba opustiť hlavu a ponoriť sa do srdca. Nejedná sa pritom o proces čisto a výlučne duchovný. Slovom „srdce“ sa rozumie aj telesný orgán, ktorý má svoje miesto v hrudi „blízko ľavej prsnej bradavky, trochu nad ňou“, ako hovorí Ignác Brjanchaninov (1807–1867).
Telesné srdce je potom symbolom srdca duchovného. Preto má hľadanie srdca význam telesný i duchovný. Naslúchať tlkotu vlastného srdca nám tiež uľahčuje nájsť svoj duchovný stred.
(Úryvok z pripravovanej knihy Modlitba Ježišova,
ktorú vydá koncom roka Karmelitánske nakladateľstvo,
preložil P. Vojtěch Engelhart OSB)
