Ešte jedna evangelistova poznámka mi pripadá dôležitá. Hovorí, že Ježiš zdvihol ruky a požehnal im. Keď im žehnal, vzdialoval sa od nich. Jeho posledný obraz pre nich tvorili pozdvihnuté ruky, žehnajúc gestá. Nanebovstúpenie je požehnaním. V požehnaní Kristus odchádza, platí to však rovnako aj naopak – v požehnaní zostáva. Taký je i naďalej jeho vzťah k svetu a ku každému z nás: on žehná, on sám sa pre nás stal požehnaním. Snáď práve tieto slová by mohli objasniť ten zvláštny rozpor lúčenia a radosti, s ktorou sa učeníci vracali domov: udalosťou, ktorú učeníci zažili, bolo požehnanie. A ako požehnaní potom odchádzali – ako požehnaní, nie ako opustení. Vedeli, že sú požehnaní navždy a že rovnako navždy sú pod žehnajúce rukami, nech už pôjdu kamkoľvek.
(kard. Joseph Ratzinger, meditácia o slávnosti Nanebovstúpenia Pána)
