V predminulom čísle „Karmelu“ 1/93 sme sľúbili, že z knihy „Duchovný realizmus Terezie z Lisieux“ preložíme tiež dodatok o novicmistrovej. V ňom sa pojednáva o výchove novicek, ale stať môže poslúžiť aj rodičom pri výchove ich detí a ostatným učiteľom a vychovávateľom.
Mnohí čitatelia by sa asi chceli dovtípiť, akú úlohu má novicmistrová, aby pochopili, akú úlohu mala Terezie u novicek. Zároveň spoznajú, ako dokonale ju svätá splnila.
Vo Francúzsku novicky nazývajú obyčajne rehoľníčku, ktorá je poverená ich formovaním, „Mćre Maitresse“, t.j. Matka učiteľka. Ten titul jej naozaj prislúcha, pretože ona je vskutku učiteľka aj matka ich duší.
Matka odovzdáva život. Učiteľka vyučuje nauke. V ráde duchovnom sú si ostatne život aj náuka veľmi blízko. K nadprirodzenému životu je potrebná viera. „Kto verí v Syna, má večný život“ (Ján 3,36). A pretože veriť znamená prijať Ježišovu nauku, je dar života úzko spätý s výučbou Božieho posolstva: žijeme, pretože veríme, veríme, pretože sme počuli.
Každý kresťan v stave milosti už tým, že žije Božím životom a že jeho modlitba a jeho príklad sú tichým kázaním, je pripojený k Božiemu otcovstvu. Prispieva k zrodu duší k duchovnému životu na základe a podľa miery svojho spojenia s Bohom. Tak je tomu aj u novicmistrovej. Jej duchovné materstvo by stratilo všetku účinnosť, keby nebolo zakorenené v osobnej svätosti. Matka novicmistrová môže dávať len z nadmiery života, ktorý sa vylieva z jej duše.
Poznanie samo o sebe nie je plodné, len láska mu dáva plodnosť. Ak novicmistrová je naozaj spojena s Bohom, jej vyučovanie, privedené láskou, bude pravda a život. Bude prostým nástrojom čerpajúcim všetku silu z lásky, jej slovo uvedie duše do styku s Bohom.
Novicmistrová nemá za úlohu predkladať mladým sestrám abstraktnú vedu o Bohu a božských veciach, ale živé svedectvo milujúcej duše, ktoré je ovocím dlhej a vrelé dôvernosti s Milým, o ktorom hovorí. Novicky, ktoré prijímajú toto svedectvo, by mali postrehovať, že novicmistrová im sprostredkuje svoju vlastnú skúsenosť radosti a istoty svojej duše, celú vedu získanú milosťou, svetlom a láskou, ktorá tryská z hlbokých hĺbok jej bytosti, v ktorej prebýva Boh.
V mladých novicech, ktoré dychtia po priamom svedectve a sú ochotné sklonit sa pred žitým svedectvom, vznikne z tohto styku vrouca túžba, aby aj v sebe videli hĺbky, ktoré snáď pociťovali v duši, ktorá sa pre nich tak otvára.
Avšak osobná svätosť novicmistrovej, akákoľvek je, sama nestačí na prijatie tohto úkolu. Je to niečo podobné ako kňazstvo a „nikto si nemôže tú dôstojnosť vziať sám, ale musí byť povolaný od Boha“ (Hebr 5,4). Bez Božieho povolania prejaveného voľbou predstavených by ani svätica nemala spôsobilosť hovoriť k novicek v Kristovom mene.
Navyše, na splnenie takého úkolu je potrebných istých vrodených vlastností, ktoré Boh dáva, komu chce: rovnováha, zdravý úsudok, intuícia, dary srdca, ľahkosť v styku s ľuďmi a niečo, čo sa dá ťažko definovať, čo priťahuje a budí dôveru.
K týmto prirodzeným talentom sa musí novicmistrová snažiť pripojiť znalosť Písma sv., cirkevných Otcoch a autorov svojho rádu. Ať sa snaží o to, aby získala solídne duchovné a teologické vzdelanie, znalosť psychológie, ktoré jej pomôžu preniknúť do mentality jej novicek, spoznať hlboký zmysel sveta, v ktorom žili, a prostredia, ktoré ich vytváralo, a nakoniec získať bohatú skúsenosť spôsobu života, na ktorý ich má pripraviť.
Formácia mladých je náročná dnes ešte viac ako kedykoľvek predtým. Novicmistrová musí teda dôkladne študovať pramene a prispôsobiť ich dnešnej dobe. Iba vtedy noviciát dosiahne cieľ, pre ktorý bol ustanovený.
Účel noviciátu
Kódex cirkevného práva označuje dvojitý cieľ noviciátu. Táto doba skúšky má umožniť posúdenie, či prijaté osoby sú skutočne v ráde fyzickom, morálnom a duchovnom spôsobilé viesť spôsob života, ktorý je vlastný institutu, pre ktorý sa rozhodujú. Je tiež zriadená preto, aby si novicky postupne zvykli na spoločný život a aby sa vzdelávali v duchovnom živote, ako je chápaný a praktizovaný v institute.
Rozpoznávanie povolania a ich formácia sú tak dôležité úlohy pre budúcnosť rádu, že všetko v noviciáte musí byť organizované tak, aby sa uľahčilo ich splnenie. Novickám musia byť poskytnuté podmienky, aby sa najprv mohli stretnúť s Kristom, ktorému sa chcú odovzdať, a potom aby poznali život, v ktorom, ako veria, jemu majú slúžiť.
Mlčanie a samota, hlboká modlitba, styk s evanjeliom, atmosféra pokoja, ktoré umožňujú dušiam hľadať Boha, žiť v jeho milovanej prítomnosti, dať sa premeniť jeho Duchom, sú v noviciáte životné podmienky, ktorým sa musí dať prednosť pred všetkými ostatnými a ktoré musia byť za každú cenu zachované. Ale to by nestačilo. Je ešte potrebné dať mladým možnosť stretávať sa so spôsobom života institutu a osvojiť si jeho ducha. Novicmistrové sú povinné, aby ich na základe prameňov oboznamovali živým a jasným spôsobom s pôvodom rádu, s jeho svätými a jeho tradíciami, s jeho charakteristikou, s jeho poslaním v cirkvi. Upozorniť ich na radosti a utrpenia, na zvláštne pokúšania v ich povolaní a postaviť ich aspoň niekedy, ak to dovolí doba formácie, do životných situácií blízkych tým, do ktorých sa neskôr dostanú.
Metódy formácie
Za výchovu mladých sestier a za voľbu používaných metód sú zodpovedné predstavená a novicmistrová.
(Pozn.: Medzi rôznymi metódami sú niektoré zastarané, ktoré je nutné proste vylúčiť. To ať rozlíši novicmistrová v súlade so svojimi predstavenými a s ohľadom na stupeň vývoja svojich novicek. Všeobecne povedané, isté kedysi používané praktiky na podnietenie horlivosti novicek prichádzajú dnes ako detinské. Je lepšie stavať skôr na láske k Bohu a k dušiam.)
Mladí majú radi „dať sa bez počítania“. To je vzácny úmysel, je dobré ho povzbuzovať, len je potrebné ho riadiť. Vážia si úprimného daru pravdy, všetkého, čo vychádza naozaj zo srdca. Matka novicmistrová musí preto bdieť nad tým, aby nezavádzala nič vyumelkovaného alebo zvyklostného. Zachovávanie rádu, stanov a nutných zvyklostí stačí udržať spontánnosť novicek, formovať ich vôľu a zaisťovať spoločnú disciplínu. Nie je potrebné ich zaťažovať zbytočnými predpismi, ktoré by boli prekážkou všetkej iniciatívy: Pravý spôsob, ako ich milovať, je byť v najvyššej miere „ich“. Novicky musia cítiť, že novicmistrová je im úplne oddaná. Budú to cítiť, keď sa pri vykonávaní svojho úradu nestará o svoju popularitu a nebojí sa, keď to okolnosti umožňujú, prispôsobiť sa ich spôsobu nazírania.
Nesmú preto zdôrazňovať to, čo ju oddeľuje od jej novicek, skôr získajú, keď ukazujú to, čo ju s nimi zbližuje. Jej vplyv na ne sa potom veľmi rozšíri, avšak pod tou podmienkou, že táto jednota nie je strojeným postojom, ale je hlboko zakorenená v jej srdci. Tým, že sa stane všetkým všetkým, sa nezrieka ničoho zo svojho úradu, bude ho naopak lepšie vykonávať. Byť ich vôbec neznamená odovzdať novicky samým sebe.
Novicmistrová im má dodať elán, nadchnúť ich pre cesty Božie, a to bez nejakých fráz, prostým a konkrétnym vyučovaním a pritom veľmi nadprirodzeným. Mladí túžia po podstatnom. Novicmistrová ať je stále spojená s Bohom, potom im dokáže hovoriť o jedinom potrebnom. Namiesto toho, aby vnucovala akoby zvonka ctnostné „manýry“, ať sa radšej snaží zaviesť duše na hĺbku, priviesť ich k tomu, aby boli uchvátené vo vnútri a tak z vlastnej iniciatívy išli neustále za hlasom Božím.
Navyše má za úlohu dať novickám spoločenského ducha. To je v tejto dobe tým jednoduchšie, že tento duch zodpovedá skutočnej potrebe mladých, ktorí nechcú žiť vedľa seba, ale chcú sa spojiť a kráčať spolu. Ona bude viditeľným stredom, pojítkom ich malej komunity. Má uskutočniť jednotu ducha a srdca, vytvoriť živú atmosféru preniknutú láskou k Bohu a sesterskou láskou, navzájom sa milujúc cez nevyhnutné, ale cenné rozdiely.
Istotne nebude všetko dokončené v dušiach na konci rokov formácie. Ale ak novicmistrová zasievala v láske a vo viere, iní neskôr budú žať, lebo Boh neopomenie dať rast.
(Dodatek ke knihe „Duchovný realizmus Terezie z Lisieux,
ktorá vyšla v Karmelitánskom nakladateľstve, 1992)
Preložil P. Metoděj Minařík.
