Wilfrid Stinissen
Každý člověk má povinnost a zodpovednosť rozpoznávať, čo je v jeho živote vôľa Božia. Väčšina z nás však k tomu potrebuje pomoc. Čím väčšia harmónia panuje medzi duchovným radcom (spovedníkom) a Duchom svätým, ktorý je vnútorným pomocníkom vedeného, tým citlivejšie antény má spovedník k dispozícii, aby nimi mohol zachytiť signály Ducha svätého, a tým lepšie plody môže niesť jeho vedenie u vedeného.
Jak získame schopnosť rozlišovať?
Kto je zvyknutý v modlitbe sa otvárať Duchu svätému, ľahko rozezná, či sú penitentova slová, myšlienky a priania v súzvuku s jeho osobou. Duchovný rada, ktorý sa nemodlí, nemáva záujem o to, čo Duch svätý hovorí, či už jemu alebo tomu, o koho sa stará. Takýto duchovný rada má v zásobe názory a princípy, ktoré aplikuje na všetkých svojich zverencov bez rozdielu.
Ako duchovní radcovia sa máme tiež venovať lectio divina, teda čítaniu Biblie, a to pomaly, v atmosfére modlitby, s otvoreným duchom prístupným tomu, čo mu Boh slovami Písma chce povedať osobne. Pretože slovo je inšpirované Bohom, takto získame dôverné spojenie s Duchom svätým. Môžeme sa stať „dioratikoi“, čo sú tí, ktorí vedia prehliadnuť ako Slovo, tak aj svojho blížneho.
Avšak nestačí sa len modliť a čítať Bibliu. Je tiež potrebné mať znalosti o bohatej duchovnej tradícii cirkvi. Duchovný rada musí vedieť, že existujú rôzne cesty a spôsoby, ako sa modliť a ako žiť kresťanský život. Možno, že sa duchovný rada naučil určitú meditačnú metódu, avšak nepozná-li o modlitbe viac, sotva môže pomôcť niekomu druhému. Cirkev má nesmierne veľkú duchovnú skúsenosť. Neosvojiť si ju, je voči nášmu zverencovi hotovým zločinom.
V našej dobe mnoho ľudí túži po jednoduchej, tichej modlitbe. Ľudia buď nemôžu alebo si ani neželajú hlboko premýšľať nad biblickým textom. Chcú vypnúť všetky myšlienky a všetky slová a prajú si iba „byť“ pred Bohom v atmosfére, ktorú Ján od Kríža nazýva „atención amorosa“ (láskyplná pozornosť). Označí-li duchovný rada tieto snahy hneď ako pohodlnosť či kvietizmus, riskuje, že zablokuje duchovný rast vedeného.
Iní ľudia možno hľadali kontakt s orientálnymi meditačnými metódami a naučili sa meditovať pomocou mantry. Že sa toľko ľudí v našej dobe obracia k východným technikám modlitby, je znamením neschopnosti dnešnej cirkvi zprostredkovať svoju bohatú tradíciu mystiky. Keby viac kňazov bolo oboznámených s kresťanskou mystikou, nebolo by pokušenia obracať sa inam tak veľké. Avšak došlo-li už k tomu, že títo ľudia hľadali a našli niečo u východných učiteľov, napr. naučili sa používať „mantru“ (svätá veta), mali by sme mať toľko znalostí o našej vlastnej kresťanskej tradícii modlitby, aby sme im ukázali, že nemusia chodiť za poznaním tak ďaleko, že to nájdu u nás tiež, že mnohí svätci sa takto modlili, dokonca aj Ježiš sám. Evanjelista Matúš (Mt 26,44) i Marek (Mk 14,39) dokladajú, že Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil opakovaním tých istých slov: „Otče, ať se stane tvá vůle.“ Apoštol Pavel píše, že Duch svätý v nás stále opakuje: „Abba! Otče!“ (Gal 4,6). Sv. František sa modlil celé noci iba týmito slovami: „Dio mio e mio tutto“ (Môj Bože a moje všetko).
Ak duchovný rada o tomto nič nevie, a navyše ešte nikdy nepočul o Ježišovej modlitbe, môže jednoducho spôsobiť zmätok v duši toho, kto k nemu prišiel pre radu. Môže tiež vzbudzovať dojem, že kresťanská spiritualita je povrchná, že pojednáva iba o myšlienkach a slovách, že nemá cit pre mysterium, a tudíž že nie je otvorená pre apofatické metódy modlitby, t.j. také, kde sa iba hroužime v tichu tvárou v tvár nevysloviteľnému.
Výborným pomocníkom je prejsť duchovnými cvičeniami sv. Ignáca. Avšak ten, kto pozná iba tento spis, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ho považuje za samospasiteľný. Existuje mnoho iných, legitímnych a autentických ciest. Duchovný rada o nich musí niečo vedieť, inak skôr obmedzuje slobodu svojich penitentov, namiesto aby ju povzbudzoval, a tak spôsobuje osudnú redukciu.
Pretože každý človek je jedinečný, môžeme rozlíšiť medzi rôznymi druhmi osobnosti. Kresťanská tradícia vytvorila vďaka charizmaticky obdarovaným ľuďom niekoľko druhov spirituality, ktoré sa hodia rôznym osobnostným typom. Pravá osobnosť každého jednotlivca zodpovedá ceste, k ním je pri svojej duchovnej púti povolaný. Duchovný rada sa nesmie ľahkovážne domnievať, že dokonale pozná typ osobnosti vedeného, má-li však dostatočné znalosti, môže poukázať na rôzne cesty, a tým tiež pomôcť svojmu penitentovi, aby vyskúšal, na ktorej z týchto ciest sa cíti najviac „doma“.
Povrchná a hlboká vrstva nitra
Z akej úrovne svojho nitra penitent hovorí? Čítal-li niečo z duchovnej literatúry, môže sa stať, že hovorí na podklade svojich intelektuálnych znalostí. Vie všetko, avšak jeho vedomosti tkvejú v hlave a nemajú žiadnu súvislosť so skutočnosťou. Niektorí hovoria krásne a duchovne, avšak ich život neodpovedá ich slovám. Nezkušený duchovný rada môže toto len ťažko rozlíšiť. Penitent dokáže hovoriť strhujúcim spôsobom a rovnako tak odhaľuje hlboké názory. Na tom však nie je nič zlé, avšak nie je to zárukou, že jeho reč je inšpirovaná Duchom svätým. Tu môžeme spomenúť tri kritériá Terezie z Avily o pravej modlitbe, ktoré nám pomôžu zistiť, či penitent úprimne hľadá Boha: láska k blížnemu, nezávislosť na veciach a skromnosť. Postoj penitenta v týchto otázkach môže duchovný rada zistiť niekoľkými prostými otázkami. Rozhodujúci je, ako vždy, postoj, „myseľ“.
Hovorí penitent z úrovne svojich povrchných prianí alebo z hĺbky, zo „srdca“? Má opravdivú túžbu po Bohu, či nie je jeho „duchovný život“ ničím iným než povznesenou formou uskutočnenia seba samého? Má jeho snaha po svätosti korene v pýche a ambíciách, alebo je dielom Ducha svätého? Medituje preto, aby sa upokojil a uvoľnil od spěchu, či preto, aby sa priblížil k Bohu? Chce ozdobiť svoju „fasádu“, alebo je ochotný zomrieť preto, aby Kristus mohol žiť?
„Čo naozaj chceš? Po čom v hĺbke svojho nitra túžiš?“ by sa mal duchovný rada pýtať znova a znova. Môže tak činiť priamo či nepriamo, podľa okolností. Týmito otázkami môže priviesť penitenta k poznaniu, čo je naozaj hodno jeho túžby. „Túžba po Bohu je vryta do ľudského srdca, pretože človek je stvorený Bohom a k obrazu Božiemu“ (Katechizmus katolíckej cirkvi). Povrchné priania zatemňujú a blokujú túto vrodenú túžbu a duchovný rada, keď stavia penitenta tvárou v tvár otázke, po čom vlastne v hĺbke svojho nitra túži, môže mu pomôcť túto blokádu prelomiť. Kto má jemnocitné svedomie, dokáže na vlastnú päsť prehliadnuť povrchnosť a márnosť svojich prianí.
Falošné a pravé pocity viny
Duchovný rada musí mať schopnosť rozlišovať medzi falošnými a pravými pocitmi viny. Falošné nie sú podložené skutočnou vinou. Ich základom môže byť, že penitent mal napríklad prehnane prísnu a náročnú matku: nikdy nebol podľa nej dosť dobrý, v ničom nedostačoval, vždy prišiel zkrátka. Alebo sa úplne nevedomky dopustil omylu, ktorý mal ťažké dôsledky pre neho či pre iných. Vyžadovať v takýchto prípadoch Božie odpustenie by bolo úplne chybné. Tu ide skôr o to pomôcť penitenta získať viac jasno, dať mu zistiť, že jeho pocity viny sú neopodstatnené, iluzórne.
K tomu je však potrebná veľká trpezlivosť. Falošné pocity viny môžu byť hlboko zakorenené, preto by bolo nemúdre hneď povedať, že nie sú pravé. Duchovný rada môže začať asi s takýmto postojom: „Hoci sa cítiš vinný a sám seba obviňuješ, je Božia láska neskonale väčšia než čokoľvek iné. Obrať preto svoj pohľad k Bohu, a nie k svojim vlastným pocitom.“ Keď penitent uposlechne a skutočne sa zameria na Boha, dospeje nakoniec k poznaniu, že jeho pocity viny sú nepodstatné a nekonstruktívne.
Sú-li pocity viny naopak dôsledkom skutočnej viny, nesmieme ich bagatelizovať. Útecha, ktorú poskytujeme, nesmie spočívať v tom, že hriech zmenšujeme, ale že zdôrazňujeme veľkosť Božieho odpustenia. Zároveň je našou úlohou uviesť pocit viny do správnych koľají a dať mu vyvinúť sa v pravú ľútosť. Často sú pocity viny skôr výrazom zranenej ješitnosti než opravdivej lásky. Dotyčný je sklamaný sám sebou, že nemal možnosť ukázať sa byť tak zdatným, „jemným“ a cnostným, ako by chcel. „Ľutujem svoj hriech“ znamená často: „Mrzí ma, že nie som tak dobrý, ako som si myslel.“ Takáto na seba zameraná ľútosť nemá nič spoločného so „zkroušeným srdcem“.
V naozaj kresťanskej zlomenosti stojíme pokorne a zdrcene pred Bohom, pretože sme neopätovali jeho lásku alebo sme na ňu odpovedali nevděčností. Lásku sme zranili, zároveň však spoliehame na bezodné milosrdenstvo Božie. Pravá ľútosť ide ruku v ruke so schopnosťou prijať Božie odpustenie, a preto obsahuje vždy zadostiučinienie. Kto nedokáže veriť v Božie odpustenie, je zablokovaný sám v sebe. Naopak človek pokorný vie, že jeho slabosť, keď ju prizná a ľutuje, je otvorenou bránou voči Bohu. Niečo ľutovať, to nie je horké oplakávanie vlastného osudu. Ľútosť je pozitívna sila, ktorá obsahuje prianie nápravy a dôverne odevzdanie sa Bohu. Toto všetko musí duchovný rada najprv prežiť vo svojom živote, má-li k tomuto poznaniu dopomôcť iným. Sama na seba zameraná ľútosť zvyšuje sebelásku a robí hriech ešte väčším. Opravdové pokánie naopak zvyšuje lásku k Bohu, dáva hriechu vo štedrej miere ukázať milosť (srov. Rím 5,20). „V každom hriechu spočíva zodpovedajúca miera požehnania, pretože Boh jest láska,“ píše Julian z Norwichu.
Preložila prof. Dagmar Chvojková
