Bratříčku, zamyslite sa nad poéziou, veľkou profánnou poéziou. Kde je prameň jej inšpirácie, v čom tkvie jej podstata? V tom, že umelec evokuje krásne veci, ktoré sa stali a ktorých krásu odniesol čas. V takej poézii znie vždy určitá ľútosť. A práve tá ju činí patetickou. My, ktorí sa snažíme byť ľuďmi veriacimi a mužmi modlitby, vnímame inú poéziu a mali by sme ju vyjadriť. Vidíme krásne veci, ktorých krása nepominie a ktorých sa nám dostane v čím ďalej väčšej miere. Takú poéziu nečiní patetickou ľútosť, ale nádeja alebo vďačnosť.
(otec Jeroným /1907–1985/, mních trapistického kláštora v Sept-Fons,
korespondencia)
