Považujem sa za najubohejšieho zo všetkých ľudí, rozdrásaného ranami, plného pachu, človeka, ktorý spáchal všetky možné zločiny proti svojmu Kráľovi. Plný úprimnej zlomenosti Mu vyznávam všetku svoju zlobu; prosím Ho o odpustenie, odovzdávam sa do Jeho rúk, aby so mnou urobil, čo sa Mu získa. Tento Kráľ, plný dobroty a milosrdenstva, je ďaleko od toho, aby ma trestal, ale láskyplne ma berie do svojej náruče, necháva ma jesť za svojím stolom a sám ma obsluhuje, dáva mi kľúč od svojich pokladov a vo všetkom sa so mnou zaobchádza ako so svojim najlepším priateľom; rozpráva sa so mnou, miluje ma bez prestania tisíckami spôsobmi, aniž by mi pripomínal, že mi odpustil, alebo ma chcel od základu zmeniť. Aj keď Ho prosím, aby ma premenil podľa svojej vôle, pripadám si stále slabší a ubohejší, zároveň však čím ďalej tým viac Bohom hýčkaný a milovaný.
(ct. Vavrín od Vzkriesenia, korešpondencia, list č. 6)
