Ak sa rozhodneme venovať niečo zo svojho času Tomu, ktorý nám dal toľko a doteraz nás zahrnuje darmi, nie je rozumné dať Mu ho veľkoryso, a to o to viac, keď je to náš svrchovaný záujem a môže nám to priniesť veľký prospech? (…) Koľko hodín premrháme pre seba, aby sme sa zabavili s osobami, ktoré nám potom nie sú ani vďačné! A preto, ak sa rozhodneme venovať niečo zo svojho času modlitbe, dávajme Mu ho bezvýhradne, bez akýchkoľvek myšlienok na veci tohto sveta. Zasväťme Mu ho velkoryso, buďme rozhodnuté si ho už nikdy nezobrať späť, bez ohľadu na trápenia, protivenstvá a vyprahlosti, ktoré by sme mohli zažívať. Jednoducho tento čas považujme za niečo, čo už nám nepatrí…
(Terézia od Ježiša, Cesta k dokonalosti XXIII,1-2)
