Julén Urkiza, OCD
Na tomto dni spirituality1 mi pripadlo za úlohu poukázať na vzťahy medzi Knihou života a Editou Steinovou neboli Tereziou Benediktou od Kríža; a najmä na prítomnosť Tereziinho Života v obrátení a v priebehu ďalšieho života pruského svetca.
Na jednej strane tu máme pred sebou Tereziu, mimoriadnu spoločensko-náboženskú a literárnu osobnosť 16. storočia, a na strane druhej Editu Steinovú, inú veľkú ženu storočia dvadsiateho. A do oných dvoch storočí nachádzame obe ženy, Tereziu i Editu, plne začlenené, z najhlbších hĺbok ich bytia angažované v hľadaní pravdy, ktorá dáva životu zmysel.
1. Cesta hľadania a obrátenia
Editina cesta až onomu večeru začiatkom leta roku 1921, keď vzala do svojich rúk Tereziinu Knihu života a prežila svoje obrátenie, bola dlhá a namáhavá.2 Keď Edita dospela k svojim univerzitným štúdiám, úplne už stratila židovskú vieru svojej matky, prijatú v detstve. Zavládla v nej ľahostajnosť a náboženská prázdnota. Vo svojom hľadaní pravdy sa vydala cestou filozofie. Od prvých rokov štúdia v Göttingene našla Edita skupinku fenomenológov, poskytujúcu jej vhodnú pôdu k náboženským úvahám.
Prvý podnet k tomu, aby sa otvorila svetu náboženstva, jej bol sprostredkovaný Maxom Schelerom. Pochádzal z Mníchova a bol fenomenológ, ktorý Editu očaril; bola ním fascinovaná. Ako konvertita zo židovstva svojim zmyslom pre hodnoty otváral Editine oči, aby objavovali plnosť bytia; zvláštnym spôsobom sa jej tak otvárali brány kresťanského myslenia.3
Druhý dôležitý lúč svetla predstavoval pre Editu jej vzťah s manželmi Reinachovými. Adolf Reinach a jeho manželka Anna sa dali pokrstiť v evanjelickej cirkvi počas svetovej vojny. Koncom roku 1917 dostala Edita tragickú správu o tom, že Adolf Reinach na fronte zomrel. Zrazu musela Edita čeliť problému bolesti a smrti. A bola prekvapená, že Anna Reinachová nebola bolesťou a smrťou nijako zdecimovaná, ba prekonávala ich pomyšlením na Kristovu smrť a na nádeji vzkriesenia. To na Editu, ktorá nesdílela túto perspektívu viery, urobilo hlboký dojem.
A takmer pol roka po tejto skúsenosti napísala svojmu priateľovi Romanu Ingardenovi: „Neviem, či ste z mojich predchádzajúcich správ už vyrozumel, že som sa čoraz viac propracovala k úplne pozitívnemu kresťanstvu“.4 Editina cesta k milosti obrátenia však bude pokračovať ešte ďalšie tri roky...
2. Čítanie Tereziinej Knihy života (1921):
Edita nachádza pravdu v „opravdovej viere“
2.1. Setkání
Boh sa už Edity dotkol. Chýbal len posledný, definitívny podnet k veľkému rozhodnutiu v jej živote. V posledných rokoch si čoraz viac cenila rastúce presvedčenie o hodnote kresťanstva, avšak k jeho plnému prijatiu ešte potrebovala jednu poslednú milosť.
A hodina milosti a Editino stretnutie s pravdou sa uskutočnili v dome jej priateľov, filozofov Theodora a Hedviky Conrad-Martiusových, v Bergzabernu. Edita prišla do Bergzabernu v máji a strávila tam niekoľko mesiacov.
Jedného dňa sa Theodor a Hedvika museli vzdať a Edita zostala v ich dome sama. V tú chvíľu pristúpila k knižnici manželov a vzala z police Knihu Života svätej Terezie v nemeckom preklade.5 Začala ju čítať a zabudla na všetko ostatné s takou intenzitou, akoby čítala svoje vlastné ľudské a duchovné skúsenosti vo vzťahu s Bohom v priebehu svojho putovania k obráteniu. Takže knihu neodložila z ruky, kým ju nedočítala celú. Zahliadla toľko očakávané svetlo, tu bola PRAVDA. Dokončila tak dlhú púť hľadania pravdy. Ona sama to neskôr vyznala nasledovne: „V lete roku 1921 sa mi dostal do rúk Život našej svätej matky Terezie a ukončil tak moje dlhé hľadanie opravdovej viery“.6 Dlhá vzdialenosť k tomuto stretnutiu, najmä od roku 1913, bola prekonaná. Edita našla svetlo, ktoré potrebovala, našla pravdu; milosť sa do nej navždy vtlačila. Od tohto okamihu začne novú etapu.
Iste, Edita hľadala pravdu veľmi úprimne. Ona sama raz s ohľadom na svojho učiteľa Husserla napísala: „Boh je pravda. Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či si toho je vedomý alebo nie.“7 Teraz však sa s týmto Bohom stretla, stretla sa s „opravdovou vierou“.
Počas tej noci čítania sa Editi prihodilo niečo mimoriadne. Jej život sa zmenil, jej intelektuálna činnosť sa vydala iným smerom, jej náboženské vyjadrenie našlo bezpečný prístav katolíckej viery.
Okamžite šla do mesta a kúpila si dve knihy: katolícky katechizmus a misál. Študovala a osvojila si ich obsah; následne vyhľadala tamojšieho farára a požiadala o krst. Dňa 1. januára 1922 bola pokrstená ako Edita Terezie Hedvika. Tereziino meno s ňou už zostane spjaté po celý zvyšok jej života, v jeho druhej etape, v živote s Bohom. Prijala tiež meno svojej blízkej priateľky Hedviky, ktorá [s ňou] intenzívne prežívala mesiace okolo jej obrátenia a ktorá bola jej krstnou matkou, napriek tomu, že patrila k evanjelickej cirkvi.
2.2. Editino empatické vnímanie Tereziinho líčenia vnútorného života
Medzi Tereziou a Editou, týmito dvoma veľkými ženami, došlo isto k podstatnému zdieľaniu duší a životov. Edita intuitívne vstúpila do Tereziinho vnútorného sveta, ba čo viac, mohla v Tereziinej Knize Života rozpoznať seba samu. Cudzie skúsenosti, tj. Tereziin prežitok, sa jej stali blízkymi, do istej miery akoby sa stali jej.
V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť svedectvo Gertrudy Kuznitzkej, o ktorej sa Edita vyjadrila: bola mojou „veľmi blízkou priateľkou a veľa silne so mnou prežívala moju konverziu, aj keď zostala židovkou“.8 Gertruda nám dosvedčuje, že Edita čítavala Tereziu „nahlas; skôr než o čítanie išlo akoby o modlitbu. To trvalo po niekoľko mesiacov“.9 Edita jej hovorila, že to, s čím sa stretla v Tereziiných spisoch, v židovskom náboženstve nenachádzala.
Dojem, ktorý v nej čítanie Tereziinej Knihy Života vyvolalo, bol taký, že sa už cítila byť v tereziánskom spoločenstve. Vyznáva: „Keď som bola na Nový rok roku 1922 pokrstená, myslela som na to, že je to iba príprava na vstup do Rádu“.10 Spovedník však tieto jej túžby brzdil, pretože zatiaľ bolo vhodné, aby bola ako žena prítomná v cirkvi oných rokov svojou vonkajšou aktivitou. Keď konečne vstúpi na Karmel v Kolíne, napíše: „Už takmer dvanásť rokov bol Karmel mojím cieľom.“11
2.3. Kniha Života ako zrkadlo Editina hľadania Boha
Čo vlastne Edita videla v Tereziiných skúsenostiach v oblasti modlitby? Osobného a milujúceho Boha, ktorý chcel, aby sa mu oddala v modlitbe, pri ktorej dochádzalo k onej výmene priateľstva, k onej výmene lásky a odovzdaniu sa. Edita poznávala ony okamihy Tereziinej modlitby, v ktorých sa duša nořila do lásky, okamihy, v ktorých sa Terezie javila ako uvedená vniveč v pravde svojho bytia, v modlitbe, ktorá bola v konečnom dôsledku láskou.
Tieto chvíle vnútorných výbuchov v Tereziinej duši Editu dojímali. I ona začala pociťovať chuť po samote a mlčaní, žízeň po autenticite a pravde, po stretnutí (s Bohom) v mlčaní Karmelu; preto zatúžila vstúpiť tam, odkiaľ ju Terezie nakazila oným ohňom pravdy a lásky prostredníctvom svojej Knihy Života.
2.4. Nová Editina filozofická činnosť
Mesiace od mája do októbra boli pre Editu obdobím intenzívnej filozofickej a náboženskej činnosti; počiatkom leta 1921 došlo k definitívnemu stretnutiu Edity s Tereziou prostredníctvom čítania jej Knihy života. Podarilo sa nám objaviť, že dva Editine rukopisy zodpovedajú presne tomuto roku obrátenia, tj. roku 1921. Edita už skôr oznámila svojmu priateľovi Ingardenovi zmenu, ku ktorej v nej dochádzalo. To, s čím sa stretla, bolo pre ňu tak cenné, že do budúcna už Edita nebude mať takú túžbu zaoberať sa fenomenológiou, ako tomu bolo až doteraz. A o mesiac neskôr bude voči svojmu priateľovi Ingardenovi ešte konkrétnejšia: „Chystám sa vstúpiť do katolíckej cirkvi.” O tom, čo ma k tomu priviedlo, som Vám nič nenapísala. A takisto je to všetko ťažké povedať a napísať to už vôbec nejde. V každom prípade som v posledných rokoch oveľa viac žila, než filozofovala. „Moje práce sú iba zhrnutím toho, čo ma v živote zamestnávalo, pretože som už zbudovaná takým spôsobom, že musím uvažovať.”12
Do tohto nového uvažovania patrí pravdepodobne dva spisy z roku 1921: „Přirozenost, svoboda a milost“ (kde nájdeme dva odkazy na Tereziu) a „Pravda – duch – slovo“.
3. Edita rozpráva Tereziin Život
Edita nakoniec vstúpila na Karmel v Kolíne dňa 14. októbra 1933, v predvečer sviatku svätej Terezie. A karmelitánsky hábit obdržala 15. apríla 1934. Tomuto roku zodpovedajú dve z troch diel, ktoré napísala priamo o Tereziinom živote a diele: „Láska za lásku...” a „Učiteľka vzdelania a výchovy: Terezie od Ježiša”. Tretí spis, „Vnútorný hrad”, napísala pravdepodobne počiatkom roku 1936.
3.1. „Láska za lásku” (Liebe um Liebe)
Ide o prvú knihu, ktorú Edita napísala na Karmelu, v čase, keď bola iba postulantkou; a venovala ju Tereziinu životu: Liebe um Liebe. Leben und Werk der heiligen Theresia v. Jesus („Láska za lásku. Život a dielo svätej Terezie od Ježiša“).
Pozornosť vzbudzuje jeden aspekt, ktorý Edita zdôraznila v úvode a ktorý je práve jadrom Knihy života: vnútorná modlitba, zjednotenie s Kristom. Edita pritom odkazuje na historický okamih, v ktorom písala, na úkon nočnej adorácie kolínskej komunity, „zatiaľ čo vonku masopustný rej vedie ľudí k opilosti a exaltovanosti, zatiaľ čo politický boj rozdeľuje duchov“. Je si vedomá významu tých sŕdc, ktorá Pánu ponúkajú vrelú lásku; a vyzdvihuje zmierny aspekt, pretože ona srdcia „svojimi vytrvalými prosbami priťahujú Božiu milosť a jeho milosrdenstvo k tým, ktorí sú v hriechu a strádajú rôznymi potrebami“; a konštatuje, že tvárou v tvár zlej sociálnej situácii sa [v ľuďoch] prebudilo „nové pochopenie pre moc modlitby, zmieru a zastupiteľného odčinenia“.
To, čo už zakúsila v lete roku 1921, keď čítala Knihu života, vyjadrí pri inej príležitosti slovami: „zatúžila som previesť do našej doby niečo z ducha, ktorý zaplavoval túto veľkú ženu, ktorá vo storočí bojov a zmatku vystavala úžasnú budovu.“
Pri vstupe na Karmel mala v sebe Edita túžbu zjednotiť sa s Kristom na kríži. A vo svojom živote na Karmelu urobila niečo duchovne veľmi výnimočné, dospela k zásadnému rozhodnutiu, ktoré v nej postupne zrálo, k rozhodnutiu zastupiteľne sa obetovať Ježišovmu milosrdnému Srdcu. V roku 1939 veľmi silne prežila, že Boh volá mnoho duší k tomu, aby sa mu plnou láskou oddali na zmier [ako opačnú hodnotu proti hriechom sveta], a ona sama, že je jednou z nich.13
Keď Edita rozpráva Tereziin život, nadepisuje svoj text „Láska za lásku“. Tým tiež zhrňuje obsah Tereziinho života a chce pritom, aby jej (Editin) vlastný život bol plný lásky a odovzdania.
Táto Editina knižka je rozdelená do šestnástich kapitol, v ktorých rozoberá ústredné okamihy z Tereziinho života. Ide o veľmi prosté rozprávanie a Edita v ňom vychádza predovšetkým z Knihy života, pričom v posledných kapitolách užíva rovnako Knihy o zakladaniach.
Chcel by som tu zdôrazniť iba šiestu kapitolu (nazvanú Vo škole utrpenia. Vnútorný život) a kapitolu siedmu (Nevernosť), v ktorých Edita [Terezii] zaujímavým spôsobom komentuje, najmä pokiaľ ide o modlitbu. Edita využíva tento okamih k tomu, aby pojednala o modlitbe; jej krásny komentár začína prevzatím tereziánskej definície modlitby, pričom mieša dohromady to, čo prijala od Terezie, s tým, čo je už jej vlastným presvedčením, ktorého nabyla ohľadom modlitby a ohľadom Boha, ktorý je láskou:
„Modlitba je styk duše s Bohom. Boh je láska a láska je dobro, ktoré sa vydáva; ide o plnosť bytia, ktoré sa neuzatvára do seba samého, ba sa delí s druhými, túži vydať sa ostatným a urobiť ich šťastnými. Této prekypujúcej láske Božej vďačí celé stvorenie za svoje bytie. (...) Modlitba je najvznešenejším úkonom, akého je ľudský duch schopný. Nie je však úkonom iba ľudským. Modlitba je ako Jákobov rebrík, po ktorom ľudský duch šplhá smerom k Bohu, a milosť Božia zostupuje na ľudí.“14
Edita vidí v tereziánskej definícii („vnútorná modlitba nie je, podľa mňa, nič iného než styk priateľstva, časté prebývanie o samote s tým, od koho vieme, že nás miluje“15) evanjelijné posolstvo modlitby Otčenáš, tj. láskyplný vzťah k Otcovi, rodinné súznenie s Bohom; a zo svojej strany je dopĺňa tým, že obdivuhodne vyjadruje nasledujúce filozoficko-antropologické hodnotenie: Modlitba je najvznešenejším úkonom, ktorého je ľudský duch schopný“.
3.2. „Učiteľka vzdelania“
Edita začala noviciát dňa 15. apríla 1934, v deň, keď obliekla karmelitánsky hábit. A pravdepodobne koncom toho istého roku napísala dlhý článok „Učiteľka vzdelania a výchovy: Terezie od Ježiša“ („Eine Meisterin der Erziehungs- und Bildungsarbeit: Teresia von Jesus“). Spisok sa opiera o niekoľko Tereziiných diel, predovšetkým však o Knihu života.
Skladá sa z úvodu a troch kapitol (1. Prírodné vůdcovství; 2. Odborníčka na výchovu; 3. Učiteľka ľudskej výchovy) a bol určený prednostne ženám, vzhľadom k tomu, že časopis, ktorý ho otiskol, bol zameraný na katolícku výchovu žien v Nemecku.16 Edita Steinová ponúkla nemeckým katoličkám príklad Terezie od Ježiša ako vzor umenia vychovávať.
Predstavuje Tereziu ako rodenú vodkyňu, už od svojho detstva. Avšak toto jej prirodzené vodcovstvo je pozdvihnuté milosťou. Odborníčkou na výchovu sa Terezie podľa Edity stáva, keď začína svoje dielo budovania komunít a výchovy [celej] generácie rehoľníc.
Terezie mala jasný výchovný cieľ: išlo o životný ideál, ktorý nosila vo svojom srdci, a s týmto ideálom súzníci typ osoby; Edita to vysvetľuje nasledujúcim spôsobom: „Ideálom Tereziinho života bolo to, k čomu ju to tiahlo od okamihu, keď zakúsila, čo znamená niterný styk duše s Bohom. Životný štýl, ktorý dáva ústredné postavenie vnútornej modlitbe a odstraňuje [tomu] z cesty všetky prekážky, proti nimž dosiaľ počas šestadvaceti rokov svojho života v kláštore musela bojovať.“17
Vo výchove k spoločnému životu považuje Edita za dôležitý Tereziin výrok: „Pokora znamená kráčať v pravde“, a komentuje ho: „Išlo o základný princíp svätej matky“.18
4. Úcta ke svatému Josefovi v Editině prožívání
Tereziino svedectvo o jej osobnej úcte k svätému Jozefovi, ako si ho možné prečítať v šiestej kapitole Knihy života, muselo na Editu urobiť veľký dojem. Z toho, čo Edita uvádza ohľadom významu svätého Jozefa v Tereziinom živote, a z toho, čo rozpráva o témže jeho význame vo svojom vlastnom živote, možno vyvodiť, že Edita nielen obdivovala Tereziinu dôveru vo svätého Jozefa, ale že si túto veľkú dôveru aj sama osvojila.
4.1. Editino vlastné prežívanie
[Budúca] nemecká mučenica vyhlási, že Tereziu dievčatá v kláštore svätého Jozefa v Ávile viedli k tomu, aby sa dôverou zverovali do rúk tohto svetca, a veľmi zaujímavým spôsobom to komentuje. Vyjadruje tak, čo sa prihodilo jej samotnej: „dievačky sa utiekali k svätému Jozefovi, aby sa dokázali oddať Pánu v pokornej poslušnosti, vo veľkorysej obeti bez hraníc a zbavovali sa všetkých svojich cenností“.19 A o Terezii samotnej hovorí, že mala vrúcnu túžbu žiť v ústraní od sveta „v mlčlivej dôvernosti so svätým Jozefom“.20
Edita složila k pocte svätému Jozefovi dve básne, verše plné biblického a teologického, predovšetkým však autobiografického obsahu; prvú pod názvom „Pieseň k svätému otcovi Jozefovi“ (Lied zum hl. Vater Joseph), napísanú v marci 1936; a druhú „Svätý Jozef, hľaď si nás!“ (St. Joseph, sorg!) dňa 19. marca 1939. Druhá báseň je modlitbou k svätému Jozefovi tvárou v tvár veľkej búrke a spoločenskému nešťastiu, vyvolanými národným socializmom. Tu sa práve objavujú Editiny významné autobiografické a duchovné údaje.
Za tejto nesmierne ťažkej spoločensko-politickej a náboženskej situácie, ktorá sa veľmi dotýkala aj jej osobnej roviny, skladá zmienenú báseň k svätému Jozefovi. Edita pozerá na svätého Jozefa ako na lúč svetla, „žiarivú hviezdu“, ktorá sa priateľsky približuje a otcovsky rozdáva dobrotu a nežnosť; pre Editu je to lúč nádeje. Vo druhej strofe predstavuje svätého Jozefa ako vzor poslušnosti a viery, ako nového Abraháma, ktorý naslúva Božiemu prísľubu a kráča cestou nádeje a viery.
A v tretej strofe prevláda obraz putovania, spojeného s hľadaním príbytku a s nájdením domova. Domovom pre prenasledovanú Židovku sa stane svätý Jozef: hoci by to malo byť v zahraničí alebo v Egypte, v Betleheme či Nazarete, v Kolíne alebo Echtu... Jej domovom bude svätý Jozef.
Zo španielčiny preložil otec Vojtěch od sv. Hedviky, OCD.
Preklad bol redakčne upravený.
