Existuje utrpenie také veľké, že nás necháva bez slov. Cítime pred ním istý druh hanby, že my sami sme v bezpečí. Chceli by sme zabudnúť na všetko, čo nie je v súlade s núdzou, ktorej sme svedkami, chceli by sme sa skryť v tieni tichej modlitby, aby sme bytosti, ktoré trpia, obklopili tou jedinou Prítomnosťou, ktorá nie je nikdy vzdialená.
(Maurice Zundel OblOSB /1897–1975/, L’évangile intérieur, 1942)