Bratře, nepočítejte s tým, že sa stanete svedkom všeobecnej obnovy – v kresťanstve, medzi kňazmi, v médiách –, ktorá by bola jednohlasne vítaná a s nadšením uvádzaná do skutku. Složíte preto ruky do lona a budete nečinne čakať? Žite svoj mníšsky život aj napriek všeobecnému úpadku. (…)
Žijeme v dobe, kedy je potrebné viesť kontemplatívny život nie preto, aby sme ho vyučovali a predávali ďalej, ale preto, že je naším povolaním. S úprimnými nasledovníkmi, s mladými ľuďmi plnými nadšenia a učenlivosti, sa asi nestretnete… buďme o to hlbší a náročnejší sami na seba. Zhromažďujte vo svojej mysli a vo svojom srdci, uvádzajte do skutku všetky hodnoty evanjelia a svätej Rehole… Kvôli tomu, aby napriek všetkým prekážkam zostávali živé aspoň v jednom srdci, v tom vašom. (…)
Počas nasledujúcich rokov si mnohokrát poviete: „Okolo mňa ale predsa nie sú len priemerní ľudia! Bieda nie je tak veľká, ako sa zdalo. Keby Pán chcel, všetko by mohlo začať znovu!“ Bratře, bude to pravdepodobne presný postreh. Avšak nechajte plynúť čas človeka a trpezlivo čakajte na Boží čas. Bez smútenia, bez údivu. Jedna vec je totiž istá. Boží čas prichádza vždy potom, čo vypršal čas všetkému ostatnému.
(otec Jeroným /1907–1985/, mních trapistického kláštora v Sept-Fons,
list spolubratovi, 17. marca 1977)
