P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Opakovane som počul rozprávať jedno apoftegma a zakaždým ma silne zasahovalo. Aby som vám o ňom mohol teraz písať, vyhľadal som ho v presnom znení:
Jeden starček bol dotázaný, ako sa nemá horlivý mních pohoršiť, keď vidí, že sa niektorí bratia vracajú do sveta. Povedal: „Musí pozorovať psov, ktorí naháňajú zajace. Ako ten z nich, ktorý zajaca uvidí, ho usilovne prenasleduje, avšak ostatní vidia len toho prenasledujúceho psa a chvíľu za ním bežia, ale nakoniec sa vrátia späť, a potom už zajaca naháňa len ten pes, ktorý ho prv videl. A naháňa ho, kým ho nechytí; a od jeho zámeru ho neodradí ani kríky a tŕnisté cesty, ale beží aj stredom tŕní a často sa aj odrie. Tak aj človek, ktorý hľadá Krista Pána, sleduje bez prestania kríž a prekoná všetky pohoršenia, ktoré ho potkajú, kým nedostihne ukrižovaného.“
Kapitola VII, v ktorej je toto apoftegma zaradené,1 je nadpisaná: „Rôzne rozprávania, ktoré nás povzbudia k vytrvalosti a k statočnosti“. Lenže u mňa toto apoftegma malo vždy práve opačný účinok! Uvrhovalo ma do malomyseľnosti. Pochyboval som: nezačínam snáď vo svojom behu poľavovať? A naozaj bežím preto, že som „videl“? Je moja konverzia a moja skúsenosť s Kristom dostatočná? Stačí k tomu, aby som mu dokázal zostať trvale verný? Ak nie je dostatočná, má to – podľa tohto výroku onoho starca – osudové dôsledky. Skôr alebo neskôr (je to len otázka času) aj ja cesty za Kristom zanechám, pretože som ho vlastne poriadne nezahlédol a pretože som sa rozbehol len preto, že tí ostatní okolo mňa za ním bežali. Není mi pomoci...
Znova a znova ma ten príbeh trápil. A potom mi došlo, že ho môžem chápať ešte inak: aj ten pes, ktorý sa rozbehol len preto, že utekali iní, môže v niektorom okamihu – až počas honu, teda dodatočne! – zahliadnuť zajaca, po ktorého stope sa všetci ženú. Nikdy nie je neskoro, nikdy to nie je stratene!
Aké ponaučenie z toho plynie? Nie je dôvod k zúfalstvu. Aj keď mám o intenzite svojej skúsenosti s Kristom a o počiatku svojej konverzie pochybnosti, je dôležité držať sa ostatných a horlivo pelášiť s nimi. Oni mi pomôžu udržať správny smer a po nejakú dobu v behu vytrvať. Ba dokonca je dobré byť v ich húfe čo najviac vpredu, aby som videl pred seba. To znamená: prosto poctivo robiť to, čo k ceste za Ježišom patrí, aj keď ma trápi myšlienka, že to v mojom prípade nemá poriadnu iskru či šťavu. Tak najlepšie vytvorím šancu, aby som toho, za ktorým sa ženeme, predsa len zazrel! Hoci až vtedy, keď už nejaký čas bežím. I ja ho – čo na tom, že oneskorene? – zahliadnem a odvtedy sa môj beh za ním zmení. Stánem sa totiž tým, ktorý videl, a preto – ako hovoril ten starček – už nepoleví.
