Štedrosť

P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.

Na prvý pohľad to nevypadá, že by veľkorysosť patrila medzi témy z oblasti duchovného života. Ale postupne som dospel k presvedčeniu: áno, až do tejto podoby by malo vyústiť pôsobenie evanjelia v našom živote. Pretože som uveril Ježišovi, že je Spasiteľ a Syn Boží, a zveril som mu svoj život, malo by ma to (tým samým, hoci postupne) doviesť k veľkorysosti. Čiže: Ježiš z každého robí veľkorysého človeka… Alebo aspoň z nás robí ľudí veľkorysejších, než by sme boli bez neho, bez Krista.

Najprv som si všimol, že dosť veľkorysý nie som. Opakovane sa mi v mysli vybavuje poviedka Karla Čapka Zločin v chalúpke. Rolník Vondráček zabil svojho tchána, pretože ten chcel predať pole, ktoré podľa Vondráčkova presvedčenia by malo byť naopak pripojené k susednému poľu: „Tie polia chcú k sebe. To už dá cit!“ A tento cit pre pôdu a pre hospodárenie Vondráčka zaslepil natoľko, že kvôli tomu, aby zabránil predaju poľa, svojho tchána zabil. A ani pri súdnom prejednávaní sa nepodarilo ho presvedčiť, aby sa cítil vinný.

Neviem, či aj vy niekedy zakúšate nejaké také utkvéle presvedčenie a nutkavé konanie. U Vondráčka to malo drastickú podobu. V miernejšej forme to ale myslím poznáme mnohí. Napríklad ako perfekcionizmus, ktorý nás núti dotiahnuť úlohy do dôkladnosti, ktorá je nezmyselná. A podobne.
Ide o chaos v poradí hodnôt. Niečo nedôležité berieme príliš vážne. To je predsa pravý opak veľkorysosti…

Čo nám o veľkorysosti hovorí samo jej meno?

Zjavne ide o slovo zložené z dvoch slov. Podľa môjho názoru to naznačuje, že ide o pojem pomerne mladý, keď pre neho naše jazyky nemajú vlastné pôvodné slovo (ako sú napr. voda, deň, strach).
Podobne je tomu aj v iných jazykoch. Dosť možné je, že české slovo veľkorysosť čo do svojho pôvodu kalk z nemeckého slova Großzügigkeit.
Významovo veľmi blízke slová sú v latinčine prídavné meno magnanimus, čo znamená doslova: súci veľkého ducha, a v taliančine: magnanimità a longanimità – shovívavosť, veľkodušnosť.

Príbuzné slová v češtine uvádza slovník¹ tieto:

• veľkorysý – pristupujúci k riešeniu veci zo širokého hľadiska so zreteľa k podstate veci a s pominutím podradných okolností; svedčiaci o takom prístupe: v. plán, program, úkol; v-é budovanie, v-á pomoc; v. podnik, v. človek (opak: úzkoprsý);
• veľkodušný – veľkomyslný, šľachetný, ušľachtilý (opak: malodušný): v. čin, v. národ (Ner.), v. sľub (Arb.);
• veľkoduchý – vyskytuje sa zriedkavejšie;
• veľkomyslný – 1. vyznačujúci sa duševnou veľkosťou, šľachetnosťou, (…) veľkodušný, veľkorysý; 2. hrdý, povýšený, vysokomyselný.

Slová s opačným významom sú:

• úzkoprsý – hanl. majúci malý rozhľad, trpiaci predsudkami, obmedzený: úzkoprsý malomestský;²
• malicherný – 1. ulpievajúci na maličkostiach, nicotnostiach, zaoberajúci sa nimi, týkajúci sa ich: ľudia sa stávajú k stáru malichernými; malicherný kritik; malicherné konanie; malicherné záujmy, starosti; 2. bezvýznamný, nicotný: malicherná zámienka; umieť zabudnúť na malicherné veci.

A mohli by sme premýšľať aj o tom, aké k veľkorysosti patria gestá a úslovia. Veľkorysý človek dokáže nad menej významnými vecami mávat rukou. Nebude vádzať žabomyšie vojny, ani robiť z komára veľblouda.³ Dokáže usúdiť, že nejaká nepríjemnosť je iba búra vo pohári vody. A nestáva sa mu, že pre stromy nevidí les. Atd.

Ako definovať veľkorysosť?

Bude iste užitočné vymedziť, čo nazývam týmto slovom. Podľa môjho názoru k nej patrí:

1. Schopnosť rozlíšiť dôležité veci od nedôležitých.
2. Schopnosť vzdať sa vecí nedôležitých.
3. Schopnosť nadchnúť sa pre veci významné! (Veľkorysosť nie je ľahostajnosť.)
4. Schopnosť spontánne, srdečne rozdávať, tj. štedrosť. Vrátane dávania odpustenia. A pritom mať zdravý ohľad na seba samého. (Veľkorysosť nie je neporiadok.)

Nájdeme veľkorysosť v Biblii?

Prímo slovo veľkorysosť v Biblii nie je. Ale čo do podstaty veci je Písmo sväté veľkou učebnicou veľkorysosti! Talianska voľnejšie koncipovaná biblická konkordancia⁴ obsahuje aj heslo magnanimita a u neho odkazy:

• Dt 24,19–22: zvyšok úrody má patriť bezdomovcovi, sirotku a vdove.
• 1 Sam 24: David v jaskyni u Én-gedí ušetřil Saulov život.
• 1 Sam 30,23nn.: David ustanovil, aby sa korisť rozdeľovala medzi všetkých bojovníkov.
• Prísl 19,11: odpúšťať prehrešky (v taliančine: urážky) je ozdobou človeka.
• Mat 5,40: „tomu nech i plášť…“
• Luk 6,27–30: „milujte svojich nepriateľov, (…) modlite sa za tých, ktorí vám ubližujú.“
• 1 Tim 1,16: „na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus celú svoju veľkodušnosť.“
• 2 Tim 3,10: ty si však (zblízka) sledoval moje učenie (…) „trpezlivosť…“
• 2 Tim 4,2: „povzbudzuj s všestrannou trpezlivosťou.“
• 1 Peter 3,20: Božia shovívavosť vyčkávala za dní Noemových, kým sa stavala archa.
• 2 Peter 3,15: trpezlivosť nášho Pána považujte za spásu.

Teda vidíme, že sa tu jedná o: štedrosť, ochotu k odpusteniu, trpezlivosť. Podobne v tejto knihe nájdeme aj heslo longanimita a u neho odkazy na rôzne miesta v Biblii. Z nich je zjavné, že aj tam ide o trpezlivosť, milosrdenstvo, odpustenie.

svedectvo evanjelií

Pri držaní sa toho, ako som definoval veľkorysosť, a k tomu doplním citácie z Písma.

(1) Schopnosť rozlíšiť veci dôležité od nedôležitých

• Mat 23,23n.: Pán Ježiš odmieta formalizmus. A hovorí farizejom, ktorí odevzdávali desiatky z mäty, kôpru a kmínu, ale opomínali právo a milosrdenstvo: „Toto ste mali robiť, a tamto nezanedbávať. Slepí vedúci! Cedíte komára, ale veľblouda prehĺtate.“ A vyslobodenie ohnutej ženy, ktorá bola osemnásť rokov „posadnutá duchom spôsobujúcim chorobu“, od tohto satanského puta, je predsa dôležitejšie, než dodržanie sobotného odpočinku (Lk 13,10–17).
• Mat 24,42n. obsahuje napomenutie k bdělosti. Náš pozemský život raz skončí a Pán od nás z neho bude vyžadovať účty. Avšak zlý služobník je malicherně opojen prítomnou chvíľou a tým, čo sa mu v nej ponúka, takže myšlienku na budúcnosť a s ňou spojenú zodpovednosť odsúva. Hovorí si: „Môj pán hneď tak nepríde…“
• V rade podobenstiev pobáda Ježiš k trpezlivosti. Veľkorysosť tu znamená nenechať sa „uväzniť“ v prítomnej chvíli (v momentálnom nenaplnení, neúspechu, bolesti, nespravodlivosti atď.), ale počítať s budúcnosťou, v ktorej sa nás Boh ujme, a vedieť čakať. K tomuto nabáda podobenstvo o zasiatej semene (rastie rolníkovi na poli, „on ani nevie, ako“: Mk 4,26–29), o horčičnom zrnku (Mk 4,30–32), príkaz nevytrhávať kúkol, ale počkať do žatvy (Mat 13,24–30). Keď žena rodí, trpí, ale keď porodí dieťa, zabúda na bolesť a teší sa (Ján 16,21). Prímer, že strom sa pozná po ovoci (Mat 7,16–19), je veľmi cenná rada pre rozlišovanie, ale niekedy je potrebné čakať, kým sa to ovocie neukáže.

(2) Schopnosť vyvodit z toho praktický dôsledok: vzdať sa vecí nedôležitých, a to hneď

• Ono vzdať sa zdôrazňuje podobenství o povolaní:
• Kupec kvôli perle predá všetko, čo má (Mat 13,45–46); rovnako je tomu v podobenstve o nájdenom poklade v poli (Mat 13,44).
• Je potrebné veciam pominuteľným nepripisovať prílišný význam, čo pošetilo robil boháč, ktorý sa spoliehal len na zásoby vo svojich sýpkach a nestaral sa, aby bol „bohatý pred Bohom“ (Lk 12,16–21).
• Nepoctivý správca, aby zabezpečil svoju budúcnosť, obetoval časť pánovho majetku a zvyšok svojej poctivosti (Lk 16,1–8).
• Pokúša-li nás niečo úplne získať z cesty, ktorá vedie do Božieho kráľovstva, vyžaduje Pán Ježiš nadsadenými a pútavými obrazmi radikálnu neúprosnosť: Ak ťa zvádza ruka, noha, odrež si ju, zvádza-li ťa oko, vylúpni ho… (Mat 18,8–9).
• ono hneď je logicky (nie doslovne) obsiahnuté v podobenstvách o perle a o nájdenom poklade. Výslovne o ňom počujeme pri líčení povolania apoštolov: „Oni hneď nechali siete a nasledovali ho“ (Mat 4,20; podobne inde).

(3) Schopnosť nadchnúť sa pre významné veci, tj. pre pozvanie do Božieho kráľovstva

• Pán Ježiš tých svojich súčasníkov, ktorí mu neboli dostatočne dobrí ani prísny Ján Krsiteľ, ani milosrdný Ježiš, takže sa distancovali od obojích, prirovnáva k deťom na trhu, ktoré len robia drahoty, ale nie je s nimi žiadna hra (Mat 11,16–19).
• V podobenstve o veľkej hostine (Lk 14,15–24), čo je podobenstvo o povolaní, je trápne, že pozvaní dávajú pred účasťou na veľkej hostine prednosť obhliadke kúpeného poľa a testovaniu nových býkov, hoci oboje už majú; neutieklo by im to! Tým odmietajú prijať povolanie.

(4) Ochota srdečne rozdávať, deliť sa, dávať odpustenie – štedrosť

Dôvodom tohto postoja je, že Boh sa takto správa k nám!

• Máme si navzájom odpúšťať, pretože Boh každému z nás odpustil oveľa viac. V podobenstve o krutém služobníkovi, mu pán hovorí: „Služobníku ničomný! Celý dlh som ti odpustil, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zlutovať nad svojím druhom, ako som sa zmiloval ja nad tebou?“ (Mat 18,32–33.)
• Máme milovať aj svojich nepriateľov, tj. byť ochotní im pomôcť, keď sú v tiesni, a modliť sa za tých, ktorí nás prenasledujú, veď Boh dáva slnko a dážď dobrým aj zlým (Mat 5,45) a je dobrý aj k nevděčným a zlým (Lk 6,35–36).

Príklady zo života svätcov

Keď sa rímski darebáci divili, prečo si svätý Filip Neri tiež neusnadní alebo nezpříjemní život nejakou lumpárnou, on im na to odpovedal: „Preferisco il paradiso!“ – „Nebo je pre mňa viac!“ (Rozumie sa: dostať sa tam – v porovnaní s tým, čo by som teraz získal hriechom…)

Svätý Ján Mária Vianney povedal:⁵ „Niektorí ľudia sa hlboko ponoria do modlitby ako ryba do vody, pretože sú úplne oddaní Pánu Bohu. V ich srdci nie je žiadne rozdelenie. Ako mám rád takú veľkodušnú dušu!“

Pozerajúc na krásu švajčiarskych hôr a jazier, mladičká Terezka pocítila Božiu veľkosť a uvedomila si, že ani rehoľný život nemusí byť zaručene prežívaný veľkoryso.

„Pochopila som, akosnáhrozkime byť, že sa človek sústredí na seba a zabúda na vznešené ciele svojho povolania; a hovorila som si: Neskôr, v hodine skúšky, keď budem uväznená na Karmeli a budem môcť hľadieť len na malý cíp hviezdnatej oblohy, budem si pamätať na to, čo dnes vidím. Táto myšlienka mi dodá odvahy. A vďaka pohľadu na Božiu veľkosť a moc ľahko zabudnem na svoje ubohé malé záujmy, lebo chcem milovať iba jeho. Nech ma nepotká to nešťastie, že by som lpela na sláme [tj. na malichernostiach] teraz, keď „moje SRDCE JIŽ POCÍTILO,⁶ čo Ježiš pripravuje tým, ktorí ho milujú.“⁷ (AS 122–123.)

A v liste tetičke svätá Terezka (LT 178) napísala: Teraz nemám čo závidieť, pretože môžem sama pozerať zblízka na skutky Svätých, vidieť ich boje a veľkodušnosť, s akou sa podriadia Božej vôli.⁸ Strýko Guérin, ktorého Terezka považovala za svätca, sa jej páčil tým, že bol veľkorysý! A táto veľkorysosť patrí k svätosti.

Čo ešte s veľkorysosťou súvisí

Naša modlitba by nám mala vydatne pomáhať k veľkorysosti: znovu a znovu ďakujeme Bohu za veľké veci, ktoré nám učinil. Preto si v protivenstvách môžeme klásť otázku: Kto by nás mohol odlúčiť od lásky Kristovej?... (Rím 8,35.) A práve tak máme v modlitbe znovu a znovu na pamäti našu kresťanskú nádej, že utrpenie tohto času sa nedajú porovnať s budúcou slávou… (Rím 8,18.)

Naša askéza nie je nejaké upotené trápenie seba samého, ale úsilie uchovávať si pravú slobodu pre veci dôležité. Chudoba vo veciach tohto sveta predstavuje kapacitu pre pravé bohatstvo skrze vieru!

K veľkorysosti patrí aj humor (nebrať nedôležité veci ani seba prehnane vážne). Nie je podstatou anekdoty ukázať obmedzenosť uvažovania (pri dobrej logike!) nejakého človeka alebo nášho vlastného pohľadu na skutočnosť – a zasmiať sa tomu? Napr. môj obľúbený vtip o ministrantovi:
Pán farár hezky v kľude prodlíva na fare a zrazu ho z vonku vyruší hrozný rev. Pozrie sa z okna a vidí ministranta, ktorý pevne drží mačku za chvost a točí s ňou nad hlavou. Preto mačka vydáva príšerné skreky. Kňaz zbehne dole, chytí chlapca a zalomcuje ním, až ten, vystrašený, mačku rýchlo pustí. Pán farár mu prísne vyčíta: „Tako trápit zviera!... Veď si jej mohol utrhnúť ten chvost! Za trest mi povieš, proti ktorému prikázaniu desatera si sa tým prehrešil!“ Privinec sa zamyslí a potom nesmelo odpovedá: „Čo Boh spojil, človek nerozlučuj…“  – Odpoveď, ktorú chlapec kňazovi dáva, v sebe má logiku, ale len obmedzenú. A tým je humorná.

Veľkorysosť je dôležitá pri šírení evanjelia: nelpiť na formách, na svojom osobnom prístupe, na nedôležitých detailoch, ale odovzdávať podstatu.

Veľkorysosť znamená poslušnosť voči Božej vôli. Toto poučenie si beriem z Čapkovej poviedky Zločin v chalúpke. Vondráček bol neposlušný voči Božej vôli, voči Božiemu poriadku stvorenia. Jeho ohľad na „vôľu polí“ (čo chcú tie polia) je prehnaný a napokon dokonca vražedný. Podobne my lpíme na iných veciach, napríklad (keď opäť zmienim perfekcionizmus) na dokonalosti toho, čo robíme. Ale Boh môže chcieť niečo iné, než si predstavujeme my! Môže chcieť aj niečo, čo je podľa nášho súdu poločatost a nedôslednosť!

Doplnok o znázorňovaní kríža

Už pred niekoľkými rokmi ma veľmi zaujal výklad prof. Jungmanna o tom, že na prelome jedenásteho a dvanásteho storočia došlo k veľkej zmene v stredovom myslení, ktorá sa týkala tiež pojímania viery.
Názorným prejavom zmienenej transformácie v pohľade na Krista je to, ako bol Kristus vyobrazovaný. V staroveku bol Kristus vyobrazovaný ako vzkriesený Pantokrátor – Vládca vesmíru. A kríže boli maľované bez korpusu – ako znamenie, ktoré sa objaví na nebi na konci časov pri Kristovom druhom príchode (Mat 24,30); teda kríž tu bol symbolom udalostí budúcich!

V neskoršom stredoveku začal byť Kristus zobrazovaný ako dieťa v jasličkách a ako Ukrižovaný. Potom už kríže nesú korpus, pretože ukazujú, koľko za nás Ježiš na kríži vytrpel. Kríž sa stal pripomienkou vecí minulých.

Keď si toto oboje uvedomíme a prepojíme, potom aj toto súvisí s veľkorysosťou. Veríme v to, že Ježiš už zvíťazil nad zlom, satanom, smrťou. Nepriateľ ešte bojuje, ale má to prehraté. Nám sa na Kristovom víťazstve dostalo účasti: už sme vykúpení, posvätení Duchom, sme už voľné Božie deti a dedičia Božieho kráľovstva. A smerujeme k plnosti spásy. Vtedy Ježiš príde „práve tak“ skutočne, ako ho apoštolovia videli odchádzať (Sk 1,11). Na tomto základe staví naša veľkorysosť.

Chcete-li, môžete si z celej tejto úvahy vyvodiť praktický podnet: zpytujme sa, v čom sme malicherní, úzkoprsí, ustrašení. Čo sú moje malichernosti, moje „dva prúžky poľa“, ktoré za každú cenu „chcú k sebe, to už dá cit!“ a kvôli nim sa chováme smiešne alebo dokonca ubližujeme. Prosme svojho Majstra a Pána o zdravú kresťanskú veľkorysosť.