(svedectvo o pokojnom úmrtí)
V nedeľu večer mi zavolala moja sestra, ktorá sa starala o starého, chorého kňaza v neďalekej farnosti, otca Františka, že otec pomaly odchádza. Sľúbila som jej modlitbu a začali sme sa s manželom modliť ruženec. Počas modlitby mi začalo vrtieť hlavou, prečo asi sestra telefonovala práve mne. A v súvislosti s tým, že máme auto a ja sama tiež šoférujem, sa mi vynorila otázka, či sestra vlastne nechcela, aby som prišla. Zavolala som jej, ponúkla som, že budem s nimi, a išla som.
Keď som tam prišla, otec František už nevnímal. Ťažko dýchal, ale bol pokojný. Modlili sme sa u neho ruženec. Potom sestra, ktorá u neho prebdené dve predchádzajúce noci, využila moju prítomnosť a šla si na chvíľu zdriemnuť.
Sedeli sme u otca so synovcom a modlili sme sa ruženec. Potom ma napadlo, že sa otec ten večer určite ešte nemodlil breviár. Vedela som o ňom, že sa dennú modlitbu cirkvi vždy modlil veľmi poctivo. Dokonca, keď mu v starobe zoslabol zrak, zaobstaral si tablet, na ktorom si mohol zväčšiť písmo tak, aby sa mohol modliť aj ďalej. Začali sme sa teda modliť večerné chvály. (Bola práve nedeľa štvrtého týždňa žalmu.) Otcom dýchanie sa pri chválach upokojovalo, až nenápadne ustalo. Pred krátkym čítaním som si všimla, že otec už asi nedýcha. V tej chvíli synovec práve čítal krátke čítanie:
„Pristúpili ste k hore Sionu a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalému: ku zhromaždeniu obrovského množstva anjelov a k obci prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi. Pristúpili ste k sudcovi, Bohu všetkých, k dušiam spravodlivých, ktorí už dosiahli cieľ, a k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a boli ste pokropení krvou, ktorá hovorí dôraznejšie než krv Ábelova“ (Hebr 12,22–24).
Počúvala som to, čo čítal, a pozerala som sa pritom na otca. Videla som, že už naozaj nedýcha, a dochádzalo mi, že toto čítanie sa vlastne práve teraz bytostne týka otca Františka. Veľmi ma to zasiahlo – videla som v tom veľkosť Božiu! Náš pozemský čas sa tu prostúpil s večnosťou!
Otec odišiel veľmi pokojne a ticho. Celé to pre mňa bol veľmi silný a pozitívny zážitok. Neviem to všetko dobre vyjadriť, ale som Bohu veľmi vďačná za ten dar, že som odchod otca Františka mohla prežiť tak zblízka. Ukázalo mi to: takto je Pán verný svojmu služobníkovi!
V pokoji sme sa breviár domodlili a potom som šla za sestrou. Keď som jej povedala, že otec zomrel veľmi ticho, odpovedala mi, že presne tak aj žil. Áno, presne tak. Bol veľmi nekonfliktný, hodný. Ale farníci na pohrebe spomínali, že dokázal byť aj dôrazný. Mne bol drahý ako obyčajný človek so živým záujmom o dianie okolo. Zaujímal sa o život detí, rodičov a zároveň aj prarodičov. Veľmi sa za svojich farníkov modlil. Svojim otcovským srdcom obsiahol celú farnosť. Mal gangrénu, a pretože nebola možná operácia, sestry z hospice ho pripravili na skorý odchod z tohto sveta. Bol zmierený so smrťou aj s Bohom, preto odišiel tak pokojne.
Na pohrebe sa zišla nielen jeho farnosť, ale aj mnoho ľudí z okolia. Videla som, že aj mladí ľudia plakali. Pšeničné zrno jeho života nezostalo samo; padlo do zeme a vydalo mnohý úžitok (Ján 12,24).
-jp-
