Marie Petyt (1623–1677)
dlho som sa cítila zúžená obmedzenosťou mojej prirodzenosti, akoby som bola spoutaná, s úchytkom v ústach a prikovaná železnými reťazami v úzkom tmavom väzení...
aniž by som mohla pohnúť svojimi vnútornými mocnosťami a nasmerovať ich k Bohu alebo ich zamestnať niečím dobrým: modlitba a všetky duchovné cvičenia sa mi tak príčili, že mi z nich bolo zle, áno, že som sa hrozila hodín, keď som sa mala modliť...
Stráviť len jedinú hodinu v modlitbe bolo pre mňa trápením, pretože mi bolo, akoby som musela plávať proti prúdu. Často som svoje myšlienky nemohla sústrediť a zaoberať sa Bohom, dokonca ani na dobu trvania polovice Zdravas Maria. Zdalo sa, že medzi mnou a Bohom sa tyčí železná stena. Cítila som sa – najmä počas modlitby – tak ďaleko od svojho Milovaného, tak mu odcudzená, akoby bol odo mňa vzdialený tisíc míľ; tým chcem povedať: tak som to prežívala pocitovo, pretože moja vôľa mu nebola odcudzená nikdy.
Ať som sa pri modlitbe namáhala jakkoli, abych se během ní soustředila na Boha, bolo to nadarmo...
Nevím, jak pak trávím čas modlitby. Bohom sa nezabývam, ale nerozptyľujem sa ani inými vecami. Zdá sa, že myšlienky nezostávajú upútané k ničomu, pretože to vyzerá, ako by vo mne nebol žiadny život, žiadne lnutie, žiadna túžba po Bohu alebo po tvoroch. A voči sebe mám odpor a nechuť a stŕpnu sa len ťažko trpezlivo znášať.
Potom sa stala modlitba istým spôsobom nadprirodzenou; poväčšine prebiehala v vnútornej tichosti a odpočinku v Bohu, inšpirovaná obnaženou živou vierou v Božiu prítomnosť. Odpadlo všetko hrubé snaženie a množstvo vnútorných mocností a zostal vo mne len prostý pohľad viery a rovnako prostý a sladký láskyplný príklon k Bohu.
Každé iné vlastné zamestnanie ma veľmi nudilo a unavovalo, ako by nebolo dobré k ničomu inému, len aby narušovalo vnútorný pokoj, zatemňovalo jasnosť vnútorného svetla, vyvádzalo ducha z vnútornej prostoty do napätia a množstva, ktoré mu škodí.
Ked sa ponúkla príležitosť cvičiť sa v vnútroných úkonoch cností, robila som to – ako som len dokázala – vo veľkom ztišení a prostote, aby som lepšie uchovala ducha v jeho prečistenosti a vyzrálosti, oddeleného od zmyslových a pocitových vplyvov. Veľmi som sa snažila ho takto uchovávať, keď mi Božia milosť odkryla túto vyzrálosť a protříbenie. Božské svetlo bolo totiž sprvu celkom malé, ako ranné úsvit, ktorého svetlo postupne silnie.
Prenesené z knihy: Leben aus dem Nichts
Autor: Maria Petyt
Vydal: Vier-Türme-Verlag Münsterschwarzach, 1995
Vybral a preložil: Norbert Žuška, OCarm.
