Jitka Trmalová
V nedeľu 19. októbra 2008 prebehla beatifikácia manželov Ludvíka a Zélie Martinových, rodičov sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Sväté Tvár. Stali sa tak druhým blahoslaveným manželským párom v histórii cirkvi. (Prví boli talianski manželia Luigi a Maria Beltrame Quattrocchi, blahorečení 21. 10. 2001.) Životom manželov Martinových sme sa už v časopise Karmel zaoberali a teraz je tiež možné si o nich prečítať viac v novovydanej knihe Rodičia Terézie z Lisieux.1 Ich svätý život, ich príklad a ich spiritualita formovali život, svätosť a spiritualitu ich dcéry Terézie. Odvážim sa povedať, že táto učiteľka cirkvi (bola jej vyhlásená v roku 1997) sa viac než kdekoľvek inde naučila práve od nich.
Témou tohto článku je však niečo iné: zázrak, ktorý sa odohral na prímluvu manželov Martinových. Nie je zástupcom jediným jimi vyproseným zázrakom, ale tento bol ako zázrak oficiálne uznaný v rámci procesu beatifikácie. Ide o zázračné uzdravenie malého dieťaťa. Ludvík a Zélie, ktorí sami prišli o štyri malé deti, sa prihovorili za ťažko choré dieťa talianskej rodiny.
Pietro Schiliro sa narodil 25. mája 2002 v Monza v milánskej diecéze rodičom Adele a Valterovi Schiliro ako ich šiesté dieťa. Prišiel na svet so závažnou pľúcnou dysfunkciou, musel byť hospitalizovaný a bol úplne závislý na respirátore. Dňa 3. júla jeho rodičia dali pokrstiť, vedomí si nebezpečenstva smrti. O dva dni neskôr lekári potvrdili, že malý Pietro pravdepodobne neprežije ani s pomocou respirátora. Otec Antonio Sangalli, bosý karmelitán a priateľ rodiny, priniesol obrázky manželov Martinových, vyprával o nich Schilirovým a navrhol teda, aby sa modlili k rodičom sv. Terézie novénu. K modlitbe za uzdravenie chlapca sa pripojila celá farnosť, priatelia, spolupracovníci; obrázky s novénou sa dostali až do Kambodže, kde pôsobil iný priateľ rodiny – misionár. Po prvej novéne sa modlili ešte tú istú novénu po druhýkrát, k tej sa pridali aj lekári a zdravotné sestry.
Medzitým sestra pani Adely prosila aj sv. Teréziu, aby sesterskej rodine pomohla. Otevřela knihu Terezkiných listov na mieste, kde píše o misionárskom povolaní malého dieťaťa. Táto pasáž pomohla Schilirovým pochopiť a prijať, že utrpenie ich dieťaťa je jeho podiel na vykupiteľskom poslání Krista.
Dňa 29. júna, na sviatok sv. Petry – krstného patróna chorého dieťaťa – si ošetrovateľka všimla náhle zlepšenie Pietrova zdravotného stavu. Po niekoľkých dňoch začal dýchať bez pomoci respirátora a za necelý mesiac, 26. júla, bol z nemocnice prepustený úplne zdravý. Toto nečakané uzdravenie má mnoho svedkov vrátane siedmich lekárov, ktorí ho vyhlásili za nevysvetliteľné.
Uzdravenie Pietra Schiliro, dnes už sedemročného, oficiálne uznal ako zázrak na prímluvu manželov Martinových, potrebný k ich beatifikácii, milánsky arcibiskup kardinál Dionigi Tettamanzi. Stalo sa tak slávnostne 10. júna 2003 v prítomnosti mnohých svedkov zázraku: Pietrových lekárov, rodiny i samotného Pietra, ktorý sa batolil po kaplnke a okolo stola, na ktorom kardinál podpisoval dekrét o zázraku.
Ludvík a Zélie prežili v dôvere v dobra Boha mnoho ťažkých životných situácií; túto dôveru odovzdali svojej dcére a ona tejto dôvere stále učí ľudí na celom svete. Svojím láskyplným vzťahom k dobrému Otcovi si Terézia získava stále nová srdcia. A takému vzťahu s Bohom – nijak naivnému, ale preverenému realitou – môžu a chcú Martinovi učiť aj nás. Hovorí o tom aj rodičia zázračne uzdraveného Pietra. Jeho uzdravenie im bolo znamením Božej lásky a Božieho záujmu o ich obyčajný život: „Ďakujeme stále Bohu za jeho milosť. Prijal prímluvu Ludvíka a Zélie a uzdravil nášho Pietra. Ukázal svoju lásku zázrakom, aby nám pomohol spoznať svoju milujúcu prítomnosť v našich obyčajných životoch. Ludvík a Zélie prijali okolnosti svojho života s dôverou v dobrotu Otca a to nám pomáha v našej každodennej existencii.“
