V nedeľu 15. mája tohto roku bol v Ríme pápežom Františkom svatořečen holandský karmelitán P. Titus Brandsma, umučený za druhej svetovej vojne v koncentračnom tábore v Dachau. V utorok 26. júla uplynie 80 rokov od jeho smrti, liturgickú pamiatku slávime 28. júla. Od zajtra sa môžeme – každý podľa svojich možností – pripojiť k novéne k tomuto novému svätcovi nášho Rádu. Prvých päť dní sa budú na našom webe objavovať texty, ktoré pripravili naši zahraniční spolubratri ako letáky k májovej kanonizácii, záverečné štyri dni nás budú sprevádzať úryvky z prednášky P. Norberta Žušku, O.Carm. „Titus Brandsma – svätec pre našu dobu“, ktorá zaznela na tohtoročnom celonárodnom stretnutí terciárov v Kostelnom Vydří. Dnes uverejňujeme Titove životopisné údaje.
Titus Brandsma – svätec pre našu dobu
-
Stručný životopis
MLÁDÍ
Anno Sjoerd Brandsma sa narodil 23. februára 1881 v Oegeskloosteru, na severe Holandska, v provincii Frísko. Jeho rodičia sa volali Tjitsje a Titus, mali štyri dcéry a dvoch synov, Anno bol druhý najmladší. Päť zo šiestich súrodencov sa vydalo cestou rehoľného života, Annov bratranec sa neskôr stal biskupom.
Rodina vlastnila rozsiahle hospodárstvo, zaoberali sa chovom dobytka, predajom mlieka a syrov. Katolíci tvorili vo Frísku úplnú menšinu obyvateľov, svoje vyznanie aj kultúru museli chrániť. Annov otec sa o to snažil ako v rodine, tak v miestnej komunite, kde sa politicky angažoval.
Po ukončení stredoškolského štúdia na františkánskej koleji vstúpil Anno na Karmel v Boxmeeru. Rád sa v tom čase rýchlo rozrastal, v Holandsku bolo novovytvorených niekoľko rehoľných domov. Noviciát začal Anno spolu s ďalšími piatimi rovesníkmi v septembri 1898 a ako rehoľné meno prijal meno svojho otca – Titus. Časné sľuby zložil v októbri 1899, na kňaza bol vysvätený 17. júna 1905.
Roku 1909 obdržal na rímskej Gregoriánskej univerzite doktorát z filozofie. Tiahlo ho to k štúdiu spirituality a k žurnalistike, čo spolu s akademickou činnosťou tvorilo hlavnú náplň jeho práce. Po celý život sa musel vyrovnávať s veľmi krehkým zdravím.
PRÁCA A POSLANIE
Roku 1923 stál Titus pri založení Katolíckej univerzity v Nijmegene (dnešnej Radboud University), kde ako profesor prednášal aj pomáhal s administratívou; v roku 1932/33 zastával post rektora.
Ako karmelitán sa snažil predávať spiritualitu Rádu i záujemcom mimo univerzitného okruhu, s prednáškami veľa cestoval. V roku 1935 bol pozvaný na prednáškové turné do USA, tieto prednášky vyšly česky pod názvom Krása Karmelu (KNA 1992). Podnikol tiež niekoľko študijných ciest do Španielska (Terezie z Avily) a Nemecka (stigmatizovaná Terezie Neumannová).
ŽURNALISTIKA
Tita zároveň zaujímala žurnalistika a publikačná práca. Na sklonku roku 1935 sa stal duchovným poradcom Únie katolíckych novinárov (v krajine vtedy vychádzalo cez dvadsať katolíckych denníkov a mnoho časopisov, k rímskokatolíckemu vyznaniu sa hlásilo zhruba 36 % obyvateľov). Povzbuzoval jednotlivé redakcie, aby odmietali tlačiť nacistickú propagandu, vystupoval najmä proti antisemitizmu. V období nemeckého vpádu do Holandska v máji 1940 bol Titus poradcom utrechtského arcibiskupa de Jonga, výrazného odpорcu nacizmu. Biskupy vybízal, aby sa jasne vyjadrili proti prenasledovaniu Židov a proti porušovaniu ľudských práv. Týmto konaním na seba upozornil okupačnú správu.
VEZNENIE A MUČEDNÍCTVO
Odporem katolíckeho tisku voči nacistickej propagande bol Titov osud spečatený. Titus súhlasil, že do každej redakcie osobne doručí list holandských biskupov, ktorý zakazoval vyhovieť požiadavkám okupantov a vydávať oficiálne nacistické články a oznámenia. Do svojho zatknutia dňa 19. januára 1942 stihol obehnúť štrnásť redakcií.
Najprv bol Titus internovaný v Scheveningen a Amersfoortu, v júni bol transportovaný do Dachau. V krutom režime koncentračného tábora sa Titovo zdravie rýchlo zhoršovalo, v treťom júlovo týždni bol prijatý do nemocnice. Bol podrobený lekárskym experimentom a 26. júla 1942 usmrtený fenolovou injekciou. V deň jeho smrti vydali holandskí biskupi pastiersky list proti deportáciám Židov (ktorý sa stal zámienkou k vyhladeniu Židov, ktorí konvertovali ku katolicizmu, napr. Edith Stein).
Pred popravou prosil Boha za sestru, ktorá mu aplikovala smrteľnú injekciu. Vyprosoval jej milosť pokánia a daroval jej svoj ruženec, hoci sa bránila, že už dávno nepraktizuje (sestra Červeného kríža to bolo nacistami zakázané). O pár rokov neskôr táto žena v túžbe po odpustení vyhľadala prevora Karmelu a svedčila v procese, ktorý viedol k Titovej beatifikácii 3. novembra 1985.
letáček: Titus Brandsma – životopis (1.65 MB)
```html
-
5. deň: „Obklopuješ ma zadosťo a spredu“ (Ž 139,5)
Bože, ty si doprial svätému Titovi, že si prisvojil modlitbu Tomáša Akvinského a v ťažkých podmienkach internácie z nej dokázal čerpať silu a nádej; na jeho prímluvu dnes uč i nás, aby sme svoju modlitbu stále zjednodušovali a prehlbovali, aby nás niesla aj v bolestných obdobiach nášho života. Prosíme o to skrze tvojho Syna…
Adoro Te – skrytý Boh
Klaniam sa ti vrúcne, skrytý Bože náš,
lenž tu vo svätosti seba ukrývaš.
Tebe srdcom svojím sa celkom poddávam,
pred tebou svoju slabosť, Bože, vyznávam.Zrakom, hmatom, chuťou, teba nevnímam
a len sluchem svojim ťa iste poznávam.
Verím všetko, čo hlásal svetu Kristus Pán,
v ňom je základ pravdy ľudstvu všetkému daný.Na kríži si tajil len svoje božstvo,
tu je aj skryté člověčenstvo tvoje.
V oboji však verím celým srdcom svojim,
o milosť ťa prosím s lotrom kajúcim.Rany tvoje ako Tomáš vidieť nežiadam,
že si Pán a Boh môj vrúcne vyznávam.
Rač mojej chabej viere väčšiu silu dať,
viac v teba dúfať, viac ťa milovať.Plod smrti Pána, chlieb života,
v ňomž sa ľuďom dáva Božia dobrota,
daj mojej duši stále len z teba žiť,
v tebe Božiu lásku rozjímať a ctiť.Dobrý Pelikán, Jezu, Pane môj,
krvou svojou nás hriešne z hriechov očisťuj,
veď jediná kvapka jej stačila,
aby všetkého sveta viny obmyla.Rač, ó Jezu Kristie, lenž si nám tu skryt,
srdcu túžiacemu túžbu vyplniť,
aby som, jak tu hľadím s vierou na oltár,
v nebesiach ťa raz videl tvárou v tvár.(Sv. Tomáš Akvinský /1225–1274/; preklad prevzatý z Kancionálu č. 712)
Boh skrytý i prítomný
Mnoho z nás zakúša Boha ako Boha skrytého. Na tom nie je nič nového ani pre našu dobu príznačného. Už pred dvoma a pol tisíc rokmi si v exile Izaiáš povzdychol: Oprávdu, ty si Boh skrytý (Iz 45,15). V priebehu dejín opakovali veriaci ľudia Pánu podobné slová a Titus nebol výnimkou. Pre neho bola skrytá Božia hlboká žitou skutočnosťou.
Vo väzenskej cele v Scheveningene sa po obede modlíval známy hymnus Adoro Te (Klaniam sa ti vrúcne, skrytý Bože náš). Vyprávi o tom v zápiskoch z väzenia, nazvaných „Moja cela“: „Adoro Te sa stalo mojou obľúbenou modlitbou. Často je potichu spievam, pomáha mi to v duchovnom svätom prijímaní.“
Titus poznal tento spev spamäti. Modlil sa ho súkromne každý deň, spolu s bratmi potom vždy v soboty. Text sa ho hlboko dotýkal, bol mu dôverne známy. Takto si ho Titus priviedol do väzenia, kde si ho spieval tlmene, na kolenách, po obede, ktorý sa skladal z polievky a trochy zemiakov alebo kapusty. V modlitbe objavil: naozaj, prítomný Boh je skrytý. Nielen niekedy, nie len niekde, ale vždy a vo všetkom: Boh sa skrýva pod povrchom bežných vecí.
Po svojej chvíli pobožnosti si Titus zapálil fajku, prechádzal po cele tam a späť a vykonával drobné činnosti, napríklad si o podlahu piloval nechty, ktoré „boli príliš dlhé a nemal som nožnice“… a tak Boha objavoval v tých najobyčajnejších maličkostiach – v fajčení tabaku, chôdzi tam a späť, pilovaní nechtov.
Božia skrytá prítomnosť je plná nádeje pre človeka, ktorý sa ju naučil spoznávať a z nej žiť. Nahliadnutie Jeho skrytosti sa môže stať niečím tak dôverným, že nás to robí šťastnými.
V Dachau prešiel Titov skrytý vzťah s Bohom ťažkou skúškou. Hymnus Adoro Te devote ho touto skúškou previedol. Keď ho táborová stráž bila, modlil sa Adoro Te devote so svojím spolubratrom, karmelitánom Rafaelem Tijhuisom (ktorý Dachau prežil). Zranený vo svojom krehkom tele, zostal pevne stáť v Božej skrytej prítomnosti.
letáčik: Titus Brandsma – Adoro Te (1.88 MB)
6. deň: „Do môjho srdca si vložil väčšiu radosť…“ (Ž 4,8)
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…
Radostné srdce
Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Boh, v kohož Titus verí, je Boh nesmierne pritažlivý – a to nielen pre Tita osobne, je pritažlivý pre každého. Dôvodom odpadu od viery (pozri úvodný citát) je to, že je Boží obraz zatemnený a nie je zvestovaný spôsobom, ktorý by súčasného človeka oslovil a odhalil mu skutočnú Božiu krásu a skutočnú Božiu tvár.
Boh, v kohož Titus od detstva veril, ktorého sa rozhodol nasledovať cestou Karmelu, ku ktorému sa modlil, o ňomž sa rád dovídal nové krásne veci (prostredníctvom štúdia stredovekých mystikov), tento Boh ho činil šťastným.
Titus bol šťastný vo svojej viere, bol šťastným karmelitánom. Keď ako sedemnásťročný zahájil noviciát, píše domov:Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Dokonca i ve väzení v Scheveningene sa cítil ako doma, zařídil si svoju „novú celu“ a hovoril o šťastí. Svedčí o tom nielen jeho korešpondencia, kde by sme mohli predpokladať, že chce svoje blízke uklidniť, ale predovšetkým deníkový zápis:
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Titus mal v živote mnoho dôvodov k nespokojnosti: veľmi krehké zdravie, ktoré ho často zradilo v ten najnevhodnejší okamih; preťažujúce množstvo povinností, ktoré nemohol alebo nevedel nikomu prenechať; ťažkú atmosféru tridsiatych rokov, ktorá vzdor všetkým snahám nezadržateľne smerovala k vojne; spory s okupačnou správou, uväznenie. Napriek tomu bol šťastný. Nemohol inak. Šťastným ho činilo poznanie Pána, vzťah s Ním, Boh sám. Túžil dokonca, aby Boha predstavoval svojim súčasníkom takým spôsobom, ktorý ich aj osloví a otvorí pre šťastie.
Chápem, že radosť sa neprežíva rovnakým spôsobom vo všetkých životných etapách a za všetkých okolností, ktoré sú niekedy veľmi tvrdé. Radosť sa prispôsobuje a pretransformuje, ale vždy zostáva aspoň lúčom svetla, ktorý sa rodí z osobnej istoty, že sme nekonečne a nade všetko milovaní. (pápež František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 6)
6. deň: „Do môjho srdca si vložil väčšiu radosť…“ (Ž 4,8)
6. deň: „Do môjho srdca si vložil väčšiu radosť…“ (Ž 4,8)
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…
Radostné srdce
Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Boh, v kohož Titus verí, je Boh nesmierne pritažlivý – a to nielen pre Tita osobne, je pritažlivý pre každého. Dôvodom odpadu od viery (pozri úvodný citát) je to, že je Boží obraz zatemnený a nie je zvestovaný spôsobom, ktorý by súčasného človeka oslovil a odhalil mu skutočnú Božiu krásu a skutočnú Božiu tvár.
Boh, v kohož Titus od detstva veril, ktorého sa rozhodol nasledovať cestou Karmelu, ku ktorému sa modlil, o ňomž sa rád dovídal nové krásne veci (prostredníctvom štúdia stredovekých mystikov), tento Boh ho činil šťastným.
Titus bol šťastný vo svojej viere, bol šťastným karmelitánom. Keď ako sedemnásťročný zahájil noviciát, píše domov:Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Dokonca i ve väzení v Scheveningene sa cítil ako doma, zařídil si svoju „novú celu“ a hovoril o šťastí. Svedčí o tom nielen jeho korešpondencia, kde by sme mohli predpokladať, že chce svoje blízke uklidniť, ale predovšetkým deníkový zápis:
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Titus mal v živote mnoho dôvodov k nespokojnosti: veľmi krehké zdravie, ktoré ho často zradilo v ten najnevhodnejší okamih; preťažujúce množstvo povinností, ktoré nemohol alebo nevedel nikomu prenechať; ťažkú atmosféru tridsiatych rokov, ktorá vzdor všetkým snahám nezadržateľne smerovala k vojne; spory s okupačnou správou, uväznenie. Napriek tomu bol šťastný. Nemohol inak. Šťastným ho činilo poznanie Pána, vzťah s Ním, Boh sám. Túžil dokonca, aby Boha predstavoval svojim súčasníkom takým spôsobom, ktorý ich aj osloví a otvorí pre šťastie.
Chápem, že radosť sa neprežíva rovnakým spôsobom vo všetkých životných etapách a za všetkých okolností, ktoré sú niekedy veľmi tvrdé. Radosť sa prispôsobuje a pretransformuje, ale vždy zostáva aspoň lúčom svetla, ktorý sa rodí z osobnej istoty, že sme nekonečne a nade všetko milovaní. (pápež František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 6)
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…Radostné srdce
Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Boh, v kohož Titus verí, je Boh nesmierne pritažlivý – a to nielen pre Tita osobne, je pritažlivý pre každého. Dôvodom odpadu od viery (pozri úvodný citát) je to, že je Boží obraz zatemnený a nie je zvestovaný spôsobom, ktorý by súčasného človeka oslovil a odhalil mu skutočnú Božiu krásu a skutočnú Božiu tvár.
Boh, v kohož Titus od detstva veril, ktorého sa rozhodol nasledovať cestou Karmelu, ku ktorému sa modlil, o ňomž sa rád dovídal nové krásne veci (prostredníctvom štúdia stredovekých mystikov), tento Boh ho činil šťastným.
Titus bol šťastný vo svojej viere, bol šťastným karmelitánom. Keď ako sedemnásťročný zahájil noviciát, píše domov:Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Dokonca i ve väzení v Scheveningene sa cítil ako doma, zařídil si svoju „novú celu“ a hovoril o šťastí. Svedčí o tom nielen jeho korešpondencia, kde by sme mohli predpokladať, že chce svoje blízke uklidniť, ale predovšetkým deníkový zápis:
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Titus mal v živote mnoho dôvodov k nespokojnosti: veľmi krehké zdravie, ktoré ho často zradilo v ten najnevhodnejší okamih; preťažujúce množstvo povinností, ktoré nemohol alebo nevedel nikomu prenechať; ťažkú atmosféru tridsiatych rokov, ktorá vzdor všetkým snahám nezadržateľne smerovala k vojne; spory s okupačnou správou, uväznenie. Napriek tomu bol šťastný. Nemohol inak. Šťastným ho činilo poznanie Pána, vzťah s Ním, Boh sám. Túžil dokonca, aby Boha predstavoval svojim súčasníkom takým spôsobom, ktorý ich aj osloví a otvorí pre šťastie.
Chápem, že radosť sa neprežíva rovnakým spôsobom vo všetkých životných etapách a za všetkých okolností, ktoré sú niekedy veľmi tvrdé. Radosť sa prispôsobuje a pretransformuje, ale vždy zostáva aspoň lúčom svetla, ktorý sa rodí z osobnej istoty, že sme nekonečne a nade všetko milovaní. (pápež František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 6)
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…
Bože, ty si daroval svätému Titovi radostné srdce, ktoré nezahořklo ani uprostred veľkého zla; na jeho prímluvu nás chráň pred každou nespokojnosťou, ať ťa dnes vďačne chválime a všetky hriechy a trápenia svoje i našich blížnych s dôverou zverujeme tvojmu milosrdenstvu. Prosíme o to skrze tvojho Syna…Radostné srdce
Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Medzi mnohými otázkami, ktoré si kladiem, mňa žiadna nezamestnáva toľko ako ‚záhada‘, že rozvíjajúce sa ľudstvo, ktoré je nesmierne hrdé na svoj pokrok, sa v tak hojnom počte odvracia od Boha. Je znepokojivé, že v dobe veľkého pokroku v mnohých oblastiach stojíme pred fenoménom neuctívania Boha zo strany človeka, dokonca jeho popierania. A tento fenomén sa rozmáha ako šíriaca sa nakazlivá choroba.
Prečo je obraz Boha tak zatemnený? Prečo už mnohé ľudí neoslovuje? Čo je toho dôvodom? Nie je pre nás tento fakt výzvou, aby sme nechali zažiariť Boží obraz nad týmto svetom opäť v jasnom svetle?Boh, v kohož Titus verí, je Boh nesmierne pritažlivý – a to nielen pre Tita osobne, je pritažlivý pre každého. Dôvodom odpadu od viery (pozri úvodný citát) je to, že je Boží obraz zatemnený a nie je zvestovaný spôsobom, ktorý by súčasného človeka oslovil a odhalil mu skutočnú Božiu krásu a skutočnú Božiu tvár.
Boh, v kohož Titus od detstva veril, ktorého sa rozhodol nasledovať cestou Karmelu, ku ktorému sa modlil, o ňomž sa rád dovídal nové krásne veci (prostredníctvom štúdia stredovekých mystikov), tento Boh ho činil šťastným.
Titus bol šťastný vo svojej viere, bol šťastným karmelitánom. Keď ako sedemnásťročný zahájil noviciát, píše domov:Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Žiadny požitek by mi nemohol poskytnúť toľko radosti a šťastia, koľko mi dáva život v kláštore. V cele i medzi bratmi som – podľa očakávania – naprosto šťastný. Verím, že ma sem Boh povolal, ale prosím, modlite sa za mňa, aby som rozpoznal, či nasledujem Jeho svätú vôľu alebo nie. Jestli ma sem Boh nepovolal – čomuž neverím a dúfam, že to nie je ten prípad, veď je to taká radosť – modlite sa teda, aby som rozlišil, čo mám robiť, aby som sa Mu páčil. Ale jak už som povedal, som teraz šťastný a dúfam, že to tak zostane.
Dokonca i ve väzení v Scheveningene sa cítil ako doma, zařídil si svoju „novú celu“ a hovoril o šťastí. Svedčí o tom nielen jeho korešpondencia, kde by sme mohli predpokladať, že chce svoje blízke uklidniť, ale predovšetkým deníkový zápis:
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Už sa tu v tejto malej cele cítim naprosto ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znova nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojou jedinou útulňou a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu zostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
Titus mal v živote mnoho dôvodov k nespokojnosti: veľmi krehké zdravie, ktoré ho často zradilo v ten najnevhodnejší okamih; preťažujúce množstvo povinností, ktoré nemohol alebo nevedel nikomu prenechať; ťažkú atmosféru tridsiatych rokov, ktorá vzdor všetkým snahám nezadržateľne smerovala k vojne; spory s okupačnou správou, uväznenie. Napriek tomu bol šťastný. Nemohol inak. Šťastným ho činilo poznanie Pána, vzťah s Ním, Boh sám. Túžil dokonca, aby Boha predstavoval svojim súčasníkom takým spôsobom, ktorý ich aj osloví a otvorí pre šťastie.
Chápem, že radosť sa neprežíva rovnakým spôsobom vo všetkých životných etapách a za všetkých okolností, ktoré sú niekedy veľmi tvrdé. Radosť sa prispôsobuje a pretransformuje, ale vždy zostáva aspoň lúčom svetla, ktorý sa rodí z osobnej istoty, že sme nekonečne a nade všetko milovaní. (pápež František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 6)
