Naším jediným úkolem zde – stejně ako v celom živote – je plniť Božiu vôľu. A to nie „Božiu vôľu“, ako by sme si ju snáď priali alebo predstavovali, ale Božiu vôľu, ktorú nám Boh denne zjavuje v situáciách, do ktorých nás staví. Jeho vôľa znamenala pre nás tých štyriadvacet hodín každého dňa: ľudia, miesta a okolnosti, ktoré pre nás v tomto vymezenom čase pripravil. Boh vedel, že to bolo pre neho aj pre nás v danej chvíli dôležité, a chcel, abychom prežívali práve tieto situácie, a nie nejaké abstraktné zásady či subjektívne priania „plniť vôľu Božiu“.
Nikto nemusí premyšľať o tom, aká je Božia vôľa, pretože tá sa jasne prejavuje v každodenných situáciách, len keď sa naučíme pohlížet na všetko tak, ako to vidí Boh a ako nám to zosiela. Pokušenie tkvie v prehliadaní týchto vecí (ponieważ sú stále rovnaké, banálne, fádne a všedné) a v hľadaní inej, vznešenejšej Božej vôle kdesi mimo túto hmotnú skutočnosť, aby to lepšie zodpovedalo našim vlastným predstavám o nej.
Avšak vziať túto Božiu pravdu za svoju, prijímať každý okamih v jej svetle … znamená zažiť skutočnú radosť a vnútorný pokoj plynúci z istoty, že sa snažíme vo všetkom a vždy plniť Božiu vôľu, čo je nakoniec zmyslom našej existencie. Práve k tomu sme boli stvorení. Nie je väčšej istoty, ktorú by sme mohli žiadať, nie je väčšieho vnútorného pokoja, ktorý by sme mohli zažiť.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, spomienky na pracovný tábor v Rusku, On mňa vedie, 3. kapitola)
