Pamätám si na jeden rozhovor, ktorý som mal pred trinástimi rokmi v Amerike s mladým francúzskym farárom. Kládli sme si úplne prostú otázku, čo vlastne chceme so svojím životom urobiť. Povedal: chcel by som sa stať svätcom (a pripúšťam, že sa ním stal); vtedy to na mňa urobilo veľký dojem. Napriek tomu som mu odporoval a povedal som asi toto: chcel by som sa učiť veriť. (…)
Neskôr som spoznal a spoznávam až do tejto chvíle, že sa človek učí veriť iba uprostred plne pozemského života. Keď sa človek úplne vzdal myšlienky niekoho zo seba urobiť – či už svätca alebo obráteného hriešnika alebo muža cirkvi (tzv. kňazskú osobnosť!), spravodlivého alebo nespravodlivého, chorého alebo zdravého – a v tom vidím pozemskosť, že totiž žije všetkými úlohami, problémami, úspechmi a neúspechmi, skúsenosťami a bezradnosťami –, vtedy sa úplne odovzdá do náruče Božej, vtedy prežíva naozaj nie vlastné utrpenie, ale utrpenie Božie vo svete, vtedy bdí s Kristom v Getsemane, a ja si myslím, že v tom je viera, v tom je metanoia; tak sa stáva človekom, kresťanom.
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/, list z nacistického väzenia, 21. júla 1944;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odovzdanie, Listy z väzenia, Kalich 2023)
