Táto chuť, táto vášeň žiť, ktorú mi závidíš (a za ňu určite čiastočne vďačím skutočnosti, že som väčšinou vždy uspel a tiež som sa okolo seba stretol s pomocou a sympatiami) – táto chuť a táto radosť konať je niečo, čo nemáme úplne vo svojich rukách: je to prameň, ktorý pramení v nás bez nás, ktorý môžeme dobre využiť, usmerniť, nie však udržiavať a živiť. Ak táto prvotná energia v hĺbke nás ochabne, žiadna úvaha ani zbeložitosť ju nemôže obnoviť. (…) Hlboko som zažíval túto závislosť, túto bezmoc vlastnú človeku, dodať sám sebe (tak nevyhnutnú) chuť do života. Práve na tomto mieste som sa cítil zasiahnutý. Nie je to snáď štipka smrteľnej únavy, ktorá sprevádzala agóniu nášho Pána? (…)
Už nejaký čas cítim, ako ma otázky, ktoré predo mnou vyvstávajú, a potreby, v ktorých som sa ocitol, vedú k prehlbovaniu tohto problému únavy, znechutenia, stavu duše prirodzene zatrpknutej a premoženej životom. (…) Z praktického hľadiska som rád, že zajtra je sviatok Najsvätejšieho Srdca. On je nade všetko Učiteľom vnútorného Života. Požiadam Ho, aby oživil moju dušu (a duše tých, ktorí sú mi najbližší), a zdá sa mi, že tak učiním s naprostým zrieknutím sa akéhokoľvek dôvery v seba samého. A ak radšej chce, aby sme sa vláčili bez možnej radosti, nech nám zachová aspoň chuť konať s láskou jeho Vôľu pre Ni samu.
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 29. júna 1916;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, Malvern 2021)
