Wilfrid Stinissen OCD
(Podľa švédskeho časopisu Karmel, august 1996)
Liturgia pozemská i nebeská
Mnohí z nás trpia pocitom, že život je tak nepodstatný, tak obmedzený, tak útržkovitý. Túžime po šírke, priestore, po veľkých perspektívach. Bolesti sa nám dostáva z poznania, že život je akosi rozdrobený, že nezriedka uviazneme v maličkostiach, zatiaľ čo skutočnosť – ktorú len tušíme – je nekonečná. Vlastne máme všetci trochu spoločného s Teréziou z Lisieux a poznávame sa v jej slovách: „Je choisis tout“ (Vyberám si všetko). Chceme mať všetko, celek. Táto všezahŕňajúca perspektíva, o ktorej sa v našej dobe toľko hovorí, je v podstate perspektívou pra-ludskej. To vedela už stará filozofia, keď prehlasovala, že ľudský intelekt je otvorený bytí v jeho celistvosti. Ľudský rozum sa nemôže uspokojiť len s tým či oným; dojdem pokoja len keď porozumie celku.
Vďaka masovým komunikačným prostriedkom a ich spravodajstvu sa naše obzory nevídane rozšírili: namiesto vo svojej malej dedinke teraz žijeme vo veľkom svete a správy o dianí na opačnej strane zemegule k nám často dospejú rýchlejšie než informácie o tom, čo sa prihodilo v našom susedstve. Napriek tomu však nie sme spokojní. Väčšina z nás tuší, že toto nie je celok, že za tým, čo vidíme svojimi očami, existuje skutočnosť neviditeľná a že táto neviditeľná skutočnosť je možno zaujímavejšia, skutočnejšia než tá, ktorú môžeme obsiahnuť svojimi zmyslami. Všetky náboženstvá sú v tomto zjavne zajedno.
Hinduizmus hovorí o „mája“ (toto slovo pochádza zo sanskrtu a znamená čáry, šalbu, ilúziu): brahmánska filozofia pokladá svet za klam. Kresťania sa s týmto názorom nesrovnávajú a háji charakter skutočnosti sveta. Hinduizmus však netvrdí, že svet nie je skutočný, ba – rovnako ako kresťanstvo – poukazuje na to, že svet, ako ho vidíme svojimi očami, je iba malou časťou skutočnosti. Tým, že veríme, že táto malá časť je celkom – alebo aspoň žijeme, ako by tomu tak bolo – sme sa vzdialili od pravdy. Svet je ilúziou nie preto, že nie je skutočný, ale preto, že to, čo z neho vnímame, v nás vzbudzuje domnienku, že toto je celá skutočnosť.
Viditeľná konkrétna skutočnosť sama o sebe nie je prekážkou ani závojom, zakrývajúcim neviditeľné. Pre toho, kto žije v hĺbke svojho vnútra, sa viditeľné stane zjavovaním neviditeľného a mostom k nemu. Čím je vzťah človeka k stvoreniu čistejší, tým je pre neho stvorenie „priehľadnejšie“. Ján od Kríža vyjadruje túto dôležitú skutočnosť slovami: „Človeku, ktorý nedovede ovládnuť radosť zmyslov, nikdy nebude dopriate ochutnať povznesenú a neustávajúcu radosť v Bohu skrze ním stvorené bytosti a ostatné dielo … avšak človek, ktorý už má čisté srdce, nájde vo všetkých veciach poznanie Boha radostného, líbezného, cudného, čistého a duchovného, veselého a milujúceho“ (Výstup III, 26).
Príčina zájmu toľkých ľudí v našej súčasnosti o hinduizmus či budhizmus spočíva v tom, že obe tieto náboženstvá majú vyvinutý cit pre neviditeľnú skutočnosť, ležiacu za tým či mimo to, čo je viditeľné. Tento cit nám však poskytuje i kresťanstvo, aspoň vtedy, keď v ňom žijeme z plna. A v kresťanstve má táto neviditeľná skutočnosť navyše konkrétny obsah. Nejde o nejakú skutočnosť bez tvaru, mlhavú, ale „má tvár“, či lepšie povedané, mnoho tvárí, k nimž každý jedinec má svoj osobný vzťah.
Všetko toto sa zcela zreteľne prejavuje v dennej modlitbe cirkvi. Keď sa ju modlíme alebo ju spievame vo svojom pokojíku či spoločne s niekoľkými inými veriacimi, nečiníme tak ako izolovaní jedinci, ale v spoločenstve s celosvetovou cirkvou. Vlastne aj slovo „celosvetový“ je príliš obmedzené. Dennú modlitbu cirkvi sa modlíme s celou cirkvou, aj s cirkvou nebeskou. „Chválospev, ktorý sa na veky spieva Bohu v nebi a ktorý priniesol na tento svet veľkňaz Ježiš Kristus, sa v podivuhodnom bohatstve rôznych foriem verne uskutočňuje v cirkvi už po toľko storočí,“ týmito slovami začína Pavol VI. konštitúciu Laudis canticum. A vo Všeobecných pokynoch k dennej modlitbe cirkvi čítame: „Keď cirkev svojou dennou modlitbou vzdáva Bohu chválu, pridružuje sa svojím spevom k onému chválospevu, ktorý po všetky veky zaznieva v nebeských príbytkách, a zároveň predom okúša onu nebeskú slávu, ktorá ustavične zaznieva pred trónom Božím a Baránkovým, ako o tom píše Ján v Apokalypse“ (čl. 16). Spievame spolu so všetkými anjelmi a svätými v omnoho väčšom zbore, než si dokážeme predstaviť. Nebeskú bohoslužbu popisuje apoštol Ján. Vidíme obrovský zástup stojaci pred trónom Božím a štyrochadvadsať starcov, ktorí kladú svoju korunu k Božiemu trónu, padnú na kolená a klaňajú sa Bohu. Počujeme spev: „… ako volá prečítaný zástup – podobalo sa to hukotu veľkých vôd a mocnému duneniu hromov: ‚Aleluja! Pán, náš Boh všemohúci, sa ujal kráľovstva! Radujme sa, jašajme a vzdajme mu česť, veď nastala Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila‘“ (Zj 19,6–7).
Kristus sa modlí v nás
My nezpívame však len so všetkými anjelmi a svätými, ale i spolu s Kristom. To on riadi chválospev, on udáva tón: „Peadí Otcu chválu!“ Ako by sme počuli jeho sýty, neprekonateľný barytón, ako spieva cantus firmus, melódiu. Pridáme sa k jeho spevu a spolu s ním a v ňom oslavujeme Otca. „Stali sme sa údmi Kristovho tela, a preto sa pripojíme k modlitbe, ktorú náš Veľkňaz započal v čase svojho života na zemi“ (z predslovu k švédskemu vydaniu Denné modlitby cirkvi). Ako pokrstení sme rod vyvolených, kráľovské kňazstvo (1 Petr 2,9). Máme veru právo spievať spolu so zborom, sme kompetentní, nemusíme sa obávať, že spievame falošne. „Poďte,“ vyzýva náš Veľkňaz všetkých, ktorí váhajú, „spievajme spoločne chválu Hospodinu!“
V biografii o svätej Luitgarde (rehoľníčke cisterciáckeho rádu, ktorá žila v rokoch 1182–1246, patrónke Flander; jej socha zdobí i pražský Karlov most – pozn. red.) sa vypráva veselá historka v súvislosti s modlitbou hodín. Luitgarda sa cítila sklíčená nad svojou neschopnosťou ovládnuť pri modlitbe svoju roztržitosť. Tu sa jej zjavil Ježiš a pýtal sa jej, prečo je tak zarmútená. „Či nechápeš,“ povedal jej, „že ja vypĺňam všetky medzery a dodávam všetko, čo chýba?“ Denná modlitba cirkvi je skôr dielom Kristovým než naším. Nemusíme si zoufať, keď sa ju nedokážeme modliť tak, ako by sme chceli. Jedna jediná bytosť sa modlí túto modlitbu dokonale, a to Ježiš Kristus. Tým, že sa zapájame do jeho modlitby, stáva sa i naša modlitba časťou jeho dokonalosti.
Kristova láska k nám je tak veľká, tak absolútna, že mu nelze inak než dovoliť nám, aby sme boli účastní toho, čo vytvára jeho život: velebiť a oslavovať Otca a ďakovať mu. „Otca, chcem,“ hovorí, „aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (Ján 17,24). Ježiš je úplne zaujatý chvalořečením svojho Otca; chce, aby sme boli s ním aj v tom. „Všetko moje je i tvoje,“ hovorí nám. To on nás vyzýva, aby sme sa pripojili k jeho chvalospevu. „Veďte sa mnou Hospodina, oslavujme spolu jeho meno!“ (Ž 34,4). „V tomto veľkom diele, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje človeka,“ hovorí liturgická konštitúcia, „Kristus vždy k sebe pridružuje svoju milovanú nevesta cirkev. Ona prosí svojho Pána a skrze neho vzdáva poctu večnému Otcovi“ (SC 7).
Denná modlitba cirkvi je preto skutočné opus Dei v oboch zmysloch slova: ako dielo, čo človek vytvára pre Boha (genitív dejového predmetu), tak aj dielo, čo Boh vytvára sám – dielo Božie (genitív privlastňovací). Denná modlitba cirkvi je chválospevom, ktorý vznáša Syn k Otcovi. Je súčasťou božského dialógu medzi Otcom a Synom v Duchu svätom. Modlíme-li sa ju, sme tohto dialógu účastní. Spolu so Synom hovoríme: „Ty si môj Otec, môj Boh a skala mojej spásy“ (Ž 89,27).
Denná modlitba cirkvi je tiež vox Christi ad Patrem: Kristus prehovára k Otcovi. Kristus však nikdy nie je sám. „On je hlavou tela – to je cirkvi“ (Kol 1,18). Hlava však nemôže byť bez tela, vinič nemôže byť bez konárov. Kristus nezpíva svojmu Otcovi sólo. „Budem vyprávať svojim bratom o tvojom mene, uprostred zhromaždenia – in medio ecclesiae – budem ťa chváliť“ (Ž 27,23). Kristus stojí v srdci cirkvi. Nestydí sa nazývať nás svojimi bratmi (Žid 2,11). Strháva nás s sebou k Otcovi, svojou „modlitbou nás uvádza v Otca“. Tým, že sa ztotožňujeme s Kristovou modlitbou, začíname sa Ježišu čím ďalej viac podobať. Jeho modlitba sa stáva našou modlitbou, preberáme jeho vnútorné rozpoloženie, jeho „zmýšľanie“ (Flp 2,5). Stále viac platí, že sa už nemodlím ja, ale modlí sa vo mne Kristus (srov. Gal 2,20).
Chceme-li spoločne rásť, nie je lepšieho spôsobu, než sa spolu modliť. Tým, že sa modlíme spolu s Kristom jeho vlastnými slovami, sme s ním jedno. Denná modlitba cirkvi nám otvára možnosť prijať Ježišove slová do svojich úst. Ježiš sa predsa za svojho pozemského života modlil žalmami a všetko, čo kedy vykonal, má rozmer večnosti. Čítame-li: „Pán mi povedal: Ty si môj syn, ja som ťa dnes zplodil“ (Ž 2,7), vieme, že Ježiš chápal tieto slová tak, že Otec je vzťahoval na neho. My si počínajú tak ako on: dávame Otcovi adresovať ich nám, a tak sa stávame synmi v Synu, deťmi v Dieťati. Čítam-li v žalme: „… vtedy som povedal: ‚Hľa, prichádzam; vo svite knihy je o mne písané: Rád splním tvoju vôľu, môj Bože, tvoj zákon je v mojom vnútri‘“ (Ž 40,8–9), majú slová pre mňa úplne iný význam, keď ich počujem vysloviť Krista.
Slová nevyjadrujú v prvom rade moje vnútorné rozpoloženie, ale rozpoloženie Kristovo, otvárajú mi nedozierne obzory a zvú ma k vstupu do nekonečna, podnecujú moju nepodstatnú ochotu konať Otcovu vôľu k obohateniu a rozšíreniu v Ježišovej dokonalé poslušnosti.
V liturgii – napriek tomu, že ustavične vyslovujeme slová – ide skôr o naslúchanie než o rozprávanie. Texty, ktoré čítame, sme nesostavili sami, ale slová sú nám ponúknuté, sú nám vkladané do úst. Preto je tak upokojujúce len sledovať liturgické predpisy, namiesto toho, aby sme improvizovali podľa svojej vlastnej vôle. Keď liturgia môže plynúť v vopred určené dráhe, je naplnená pokojom a tichom.
„Kto spieva žalmy v dennej modlitbe cirkvi, nezpíva ich iba za svoju osobu, ale aj v mene celého Kristovho tela, ba dokonca v mene samého Krista. Kto má toto na zreteli, tomu nevzniknú nesnáze, zpozoruje-li azda pri spievaní, že sa city jeho srdca rozchádzajú s tými pocitmi, ktoré vystihuje žalm; keď sa totiž stretne jásavý žalm s jeho náladou smutnou a truchlivou alebo naopak. V čisto súkromnej modlitbe sa tomu síce ľahko vyhneme, pretože máme možnosť vybrať si taký žalm, ktorý sa zhoduje s našou vlastnou náladou, v posvätnom oficium sa však prednáša všeobecne stanovený sled žalmoch, a to i vtedy, keď sa ho snáď niekto modlí sám. Kto spieva žalmy v mene cirkvi, vždy nájde dôvod k radosti či zármutku, pretože aj tu platí apoštolova slová: ‚Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi‘ (Rím 12,15) ... (Všeobecné pokyny k dennej modlitbe cirkvi, čl. 108).
(Zo švédčiny preložila prof. Dagmar Chvojková)
Obrázok z breviára (vpravo) vyhotovený podľa fotografickej reprodukcie Ježiška z Ittenbachu, nazývaného „Messinský“, pretože jej priniesla sestra Mária od Trojice z Karmelu v Paríži na Messinskej triede.
Keď sa Terézia 7. júna 1897 trikrát fotografuje (vľavo), drží v ruke dva obrázky, ktoré zhŕňajú jej spiritualitu: svätú Tvář z Toursu a Ježíška Messinského. Oba obrázky bude mať stále pred očami na ošetrovni.
predchádzajúci
