Tento obrázok stojí v Rituale romanum (vo vydaní z roku 1937 v Regensburgu) v záhlaví onej časti knihy obsahujúcej obrad sviatosti pomazania chorých a modlitby s chorými a za umierajúcich. Po umeleckej stránke je zrejmý jeho novorománsky ráz. K porozumeniu zobrazenému výjavu poznal kľúč náš P. Jeroným (snáď vďaka kapucínskej výchove a tradícii v jeho rodnej farnosti). A potom už stačilo vziať do ruky knihu Legenda aurea a nalistovať sviatok Nájdenia svätého Kríža:
„Judáš (spravodlivý žid v dobe svätej Heleny) si potom podkasal rúcho, začal zo všetkých síl kopať a v hĺbke dvadsiatich krokov našiel tri kríže. Ihneď ich dopravil k kráľovnej (t.j. svätej Helene). Pretože však nedokázali rozlíšiť kríž Kristov od krížov zlodejov, vystavili ich uprostred mesta a čakali tam slávu Božiu. A hľa, keď bol okolo deviatej hodiny okolo nesený na nosidlách nejaký mŕtvy mladík, Judáš nosidlá zadržal, položil na mŕtvolu jeden kríž, potom druhý, avšak mŕtvy stále nevstával. Keď však na neho položil tretí kríž, nebožtík okamžite procitol k životu.
V Cirkvi histórii sa však číta, že keď jedna z popredných žien mesta ležala už napoly mŕtva, jeruzalemský biskup Makarius k nej priložil prvý a potom druhý kríž, avšak nemal žiadny úspech, potom však priložil tretí kríž a žena sa okamžite uzdravila a vstala s otvorenými očami. Ambrož však hovorí, že Helena poznala pravý kríž podľa nápisu, ktorý naň dal pripevniť Pilát; ten nápis vraj tam našla a prečítala.“ (Jakub de Voragine, Legenda aurea, Vyšehrad, Praha 1984, str. 180.) A to iste platí aj pre nás a pre každého: „dotyk Kristovho kríža“ kriesi, uzdravuje, otvára zrak...
