P. ThLic. Michael Špaček
Ako sa pozrieme do príručiek duchovného života písaných v minulých storočiach, ale aj v nedávnej dobe (napr. do diela R. Dáciaka Pramene duchovného života, Olomouc 1947), nájdeme tu pojednávania o osvieteniach Duchom svätým a o jeho daroch, ale nie o jeho osobe. Ako je to možné, keď Duch svätý je prameňom celého nášho duchovného života? Touto otázkou sa zaoberal Otec Tomáš Špidlík v súvislosti s historickým vývojom nauky o milosti.
Uvádza, že v kresťanskom prostredí (v najstarších kresťanských spisoch, ako sú Nanebovzatie Izaiášovo či Hermov Pastier) sa vyskytovali starobylé formulácie, ktoré hovorili o „anjelovi Ducha svätého“. Anjel prichádza (takpovediac zhŕdy), zastaví sa pred dverami srdca; prináša posolstvo, prejavuje silu. V takomto vyjadrení je však Duch svätý chápaný len ako vonkajší činiteľ, ako niekto, kto prichádza zvonka, a je na človekovi, či jeho príkaz prijme alebo odmietne.
Naopak, apoštol Pavol v kresťanovi vymenúva „ducha, dušu a telo“ (1 Sol 5,23). A slovo „duch“ pre Pavla neoznačuje iba časť ľudského vnútra, ako u starovekých filozofov, ale je to vnútorné miesto spojenia človeka s Bohom.
U Origena je „duch“ niečo „viac božského“ v nás, než duša a telo. Cirkevní otcovia v súlade s Písmom hovoria o tom, že „v nás prebýva Duch svätý“ – dokonca akoby Duch svätý bol súčasťou nás samých.
U Irenea z Lyonu (Adversus haereses V, 9, 1–2) čítame:
„Dokonalý človek je zložený z troch prvkov, z tela, z duše a z Ducha; ten, kto nám prináša spásu a dáva nám formu, je Duch; to, čo je s ním spojené a (čo je) formované, je telo; duša je medzi nimi akoby uprostred, pretože raz sa pripojí k Duchu a dá sa od neho pozdvihnúť, podruhé ustúpi telu a padne do pozemských žádostí. Mnoho ľudí nemá Ducha, ktorý prináša spásu a formu; to sú ti, ktorých Pavol nazýva telom a krvou… Ale všetci tí, kto sa boja Pána, kto veria v príchod jeho Syna a ktorí vierou poskytli v srdciach príbytok Ducha Božiemu, ti si zaslúžia, aby sme ich menovali duchovnými, pretože majú Ducha Otca, ktorý človeka očisťuje a pozdvihuje k životu Božiemu.“
Irenej tu už veľmi zreteľne v človeku rozlišuje Ducha, dušu a telo. V tomto tzv. trichotomickom poňatí, ktoré nachádzame aj u ďalších východných Otcov, je Duch svätý vnútornou súčasťou kresťanovej osoby. Sv. Bazil prirovnáva prebývanie a činnosť Ducha v očistenej duši k schopnosti vidieť, prítomnej v zdravom oku, alebo k umeleckej zdatnosti, skrývajúcej sa v osobnosti umelca. Teofan Zatvornik, ktorý veľmi dobre obsiahol učenie cirkevných otcov a duchovných autorov, sa vyjadruje jasne: „Duch svätý je akoby duša našej duše.“ Modlitba a ostatné úkony zbožnosti sú potom akoby dýchaním Ducha svätého, prebývajúceho v nás.
Origenes označuje naše spojenie s Duchom svätým ako smiešanie, zmes (anakrasis). Zmes uchováva prvky, ktoré ju tvoria, neničí ich, takže v nej nep prestávajú byť samy sebou. Grégoř Naziánsky používa tento výraz – anakrasis – na vysvetlenie spojenia duše a tela v človeku, na objasnenie spojenia božstva a ľudskosti v Kristovi a tiež božsko-lidského spojenia medzi Duchom svätým a človekom v bytosti kresťana, ako sa jím teraz zaoberáme. Môžeme povedať, že grécki a vôbec východní Otcovia hovoria o Duchu svätom ako o vnútornom pôvodcovi nášho posvätenia. A naše spojenie s ním je podľa nich osobné – to znamená, že v nás prebýva Duch svätý sám, nie iba nejaký jeho dar. Latinskí scholastickí teologovia sa vyjadrujú inak: rozprávajú radšej len o milosti, o stvoreném dare či nadprirodzenom zvyku (habitus) v nás – akoby sa báli rozprávať o osobnom prebývaní Ducha svätého v našom vnútri.
Je-li v nás totiž Duch svätý prítomný ako osoba, vzniká ťažkosť: ako môže byť potom duchovný život nazývaný naším životom, je-li jeho princípom vlastne „niekto iný“? Scholastici preto hovorili, že prítomnosti Ducha svätého v nás, o ktorej hovorí Písmo, sa má rozumieť len „približne“, v prenesenom zmysle. Keby bol sám Duch svätý v srdci človeka, boli by sme všetci rovnako svätí, ako je svätý Boh v nebi. Kdežto chápeme-li naopak milosť v nás len ako „dar“ od Ducha svätého, je toľko rozdielov, koľko je možných darov.
Vo stredovekej scholastickej teológii teda začali rozlišovať medzi milosťou nestvorenou, ktorou je Boh sám: Duch svätý, ktorý sa k nám sklání, jeho prítomnosť či prebývanie v nás – a na druhej strane milosťou stvorenou, ktorou sa rozumie to, čo Duch svätý v duši pôsobí: vtištenie jeho obrazu, jeho dar, ktorý dušu obnovuje a uzchopňuje kresťansky žiť vo vzťahu k Duchu, proste súhrn darov, ktoré vyplývajú z pôsobenia Ducha svätého v nás. Zjednodušene povedané: pojem milosť nestvorená znamená prebývanie Ducha svätého v nás, kdežto milosť stvorená sú účinky tohto prebývania. Ako spojiť odlišné východné a západné poňatie pôsobenia Ducha svätého? Jednoduché a pritom pekné vysvetlenie podáva nemecký teológ Scheeben: duša
je ako vosk. Duch svätý (milosť nestvorená) je pečatný prsteň, ktorý do nej vtiskuje svoj obraz (milosť stvorená). Prsten sa vzdiali, ale obraz zostane. Tak tomu býva v hmotnom svete. V duchovnom však je nerozlučne spojená prítomnosť s činnosťou. Keby sa Duch svätý vzdialil, nezostala by v duši ani jeho pečať, milosť. Môžeme teda povedať oboje: sme chrámom Ducha svätého a zároveň tento Duch nás pretvára, zdobí, obdarúva – svojou milosťou, svojím svetlom.
Tajomstvo prebývania Ducha svätého vnútri človeka je teda tajomstvom spojenia, ale aj rozlíšenia. Sú okamihy, keď sa zdá, že ľudský duch je tak spojený s Duchom svätým, že ich nie je možné rozlíšiť, hneď nato však ich oddelí neprekonateľná priepasť slabosti a nevedomosti. Podľa PseudoMakária sa milosť Ducha svätého v srdci podobá mihotavému plameňu olejovej lampy: vydáva mnoho svetla, ale pritom so stále prítomným nebezpečenstvom zhasnutia.
Ľudskými slovami tajomstvo prebývania a pôsobenia Ducha svätého v nás nemožno vyjadriť, preto sa toho scholastická teológia právom vzdala; v rozumových termínoch sa to naozaj uchopiť nedá. Určite však možno povedať, že Duch svätý je prítomný ako osoba, ktorá jedná. A účinkom jeho jednania je potom premena človeka, milosť posväcujúca. A práve tak váhanie východných autorov medzi dichotómiou (človek je duša a telo) a trichotómiou (už spomínanou: duch, duša, telo) je veľmi poučné: Duch svätý k nám prichádza „zvonku“, a predsa patrí k nášmu „ja“. Je teda naším duchom i Duchom.
A z tohto tajomstva pramení osobné dobrodružstvo duchovného života každého z nás.
