Upravené záznamy oboch príspevkov pre nás môžu byť pripomienkou tohtoročnej oslavy slávnosti Panny Márie Karmelskej a – to sa týka druhého príspevku – taktiež príspevkom k eucharistickému tématu v tomto čísle nášho časopisu.
Bratia a sestry!
Sú niektoré pútnické miesta, na ktorých je veľmi málo priestoru. Samotné miesto, ktoré je sväté, pretože je spojené so životom Pána Ježiša, prípadne nejakého svätca, alebo sú tam uložené ostatky svätých, nie je veľké. Je na ňom veľmi málo miesta.
A tak, keď na to pútnické miesto prídete, býva tam „fronta“, do ktorej sa musíte zaradiť – chcete-li sa na to sväté miesto dostať. Preto sa zaradíte do tej fronty a postupujete krôčik za krôčikom... A potom príde ten okamih, kedy ste vy priamo na tom mieste. Kedy na tom kľúčovom mieste stojíte a máte pred sebou ten obraz alebo relikviu alebo to sväté miesto. A teraz je „tá vaša“ chvíľa. To, kvôli čomu ste tam putovali. Taký vrcholný okamih. A náhle ide o to, ako človek ten vrcholný okamih prežije. Ak som svoju cestu bral naozaj ako púť, ak prichádzam s určitým úmyslom – pomodliť sa, zveriť Pánu Bohu (alebo skrze nejakého svätca Pánu Bohu) určitú vec – tak teraz v tej chvíli (keď to poviem hovorovo) „to na Boha vyklopím“. Rýchlo to vychrlím. Ako som povedal: pretože nejde zdržiavať sa tam dlho.
Ale môže sa tiež stať, že som vlastne na to pútnické miesto neprisiel s nejakým takým jasným zámerom a že aj do tej fronty som sa zaradil tak nejak: „Protože tam idú všetci, tak sa tam tiež pozriem...“ A keď príde tá, ako som to nazval, „moje chvíľa“, tak tam stojím a trošku akoby zevlujem a dívam sa, čo to tam vlastne je. No a potom zase idem ďalej, pretože už sú tam ďalší, ktorí čakajú, až sa to kýžené miesto uvoľní.
Podľa mňa toto predstavuje situáciu, v ktorej si človek môže akosi „vyhrotene“ uvedomiť, či je skutočne pútnik, alebo vlastne turista. Medzi pútnikom a turistom je veľký rozdiel. Možno, že po tom, čo som to vylíčil na tomto príklade, už to nemusím ani vysvetľovať. Že je z toho zreteľné, na čo mieri. A ja by som, bratia a sestry, v tejto prednáške chcel nás všetkých povzbudiť vlastne len k jednej veľmi prosté veci. Aby sme si vždy strážili to, že budeme pútnikmi.
Že nezostaneme pri tom: sme tí, ktorí sa prišli pozrieť, ktorí robia to, čo ostatní, a tak len pokúkajú a zase idú domov... Ale nič Bohu nezverili, nič mu „nevyklopili“ a v nich vo vnútri sa toho moc nestalo. To by bola veľká škoda. Myslím si, že každý z nás v tomto potrebujeme „strážiť“ samých seba alebo „dať si pozor“ na seba samých. Pretože človek je tiež od prírody tvor lenivý, majúci sklon k polovičatosti; a tak je dobre, aby sme boli pozorní alebo – ako hovorí Pán Ježiš – bdeli. A dávali si pozor na to dotiahnuť to až do konca: aby sme to z toho postoja človeka, ktorý robí to, čo ostatní, ktorý sa akosi nechá niesť tým, že sme sa vypravili – celá rodina nasedla do auta a tak ideme – a už vlastne to má určitú tradíciu – aby sme z tohto akosi „dotiahli“ až do takého stretnutia s Bohom (alebo na tomto mieste s Pannou Máriou), kedy Bohu skutočne otvoríme svoje srdce, alebo aby som tak povedal – zastavíme sa pred ním „tvárou v tvár“.
Viete, toto je myšlienka, o ktorej som premýšľal už viackrát, keď sem k nám do Kostelného Vydří príde nejaká skupina. Napríklad školské deti alebo naopak seniori alebo proste nejaká iná skupina – a teraz tí ľudia chcú „počúvať niečo o kostole“. Tak s nimi do toho kostola vstúpim a rozprávam im históriu tohto pútnického miesta alebo niečo o zdejšom obraze Panny Márie, zmieňujem sa o škapulíri. A pretože väčšinou predpokladám, že to sú ľudia asi neveriaci, tak ich do nejakého modlenia ani moc nenútim... Ale niekedy ma dosť zarmútilo, keď som teda hovoril skôr „pre turistov“ a videl som, že niektorí tí ľudia sa pri vychádzaní z kostola kradmo pokrižovali. A hovoril som si: „Ale to je škoda, že ja som k týmto ľuďom hovoril ako k turistom! Ja som im mohol pomôcť, aby boli pútnikmi! A ja to prošvihol, ja som to neurobil!“ A potom mi raz napadol taký spôsob, ako si poradiť. Tak ho teraz niekedy používam a mám z toho radosť. O to sa chcem s vami podeliť.
Keď cítim, že v tej skupine je aspoň trošku aj cit pre to, že tu je pútnické miesto, pre to, že toto je kostol, a pre to, že nejaký Boh je, tak hovorím otvorene: „Pozrite, toto je pútnické miesto. Po stáročia sem prichádzali ľudia, ne aby sa pozreli, aké to tu máme, ale aby tu Pánu Bohu niečo zverili. Aby sa tu pomodlili za niekoho alebo za niečo, v čom cítili, že tá modlitba je moc potrebná.“ A robím to teda tak – niekedy, keď prekonám svoj ostych a nesmelosť či iné prekážky – že tej skupine poviem: „Viete čo? Teraz si urobíme chviľku úplného ticha, kľakneme si do lavíc, nikto nebude nič hovoriť. A každý z nás sa v duchu pomodlíme za jedného človeka alebo za jednu záležitosť, o ktorých si myslíme, že tu našu modlitbu moc potrebujú...“ A ja, bratia a sestry, mám veľkú radosť z toho, že aj deti školského veku vedia, čo s tou chvíľou ticha majú robiť! I pomerne malé deti v tom „majú jasno“, aj taký chlapec či dievča dokáže byť pútnikom, nie len turistom!
Ja to tu nám všetkým hovorím úmyselne pri tejto svätej omši, ktorá je v predvečer „veľkej“ púte. Pretože my sami, keď túto myšlienku prijmeme, tak ešte môžeme počas toho dnešného večera (alebo mnohí prídete ešte zajtra dopoludnia), urobiť to, o čom tu hovorím: môžeme ešte niekoľkokrát a opakovane ten postoj pútnika, prosiaceho, prímluvcu cieľene zaujať.
Zámerne som o tom nechcel hovoriť až zajtra na svätej omši v jedenásť predpoludním, pretože tam už to bude vlastne niečo, čo sa dá už len „zachraňovať“ na poslednú chvíľu. Ale teraz máme pred sebou celý večer. Túto bohoslužbu. Máme pred sebou nočnú adoráciu a zajtrajšie dopoludnie – podľa toho, ako to je komu z vás možné. Ale prinajmenšom ten dnešný večer a túto svätú omšu. A ja by som nás chcel všetkých naozaj znovu povzbudzovať, aby sme boli pútnikmi.
Veď už sama svätá omša nám umožňuje, aby sme do nej vkladali to, čo nás bolí, čo nás tísni, s čím prichádzame. I vo svätej omši sú miesta, ktoré priamo vznikli tak, že do nich veriaci – vždycky – „vyklopili“ Pánu Bohu svoje osobné potreby: keď kňaz na začiatku pred prvou modlitbou hovorí: „Modlime sa...“ a urobí chvíľku ticha – to je taká chvíľa, v ktorej má vytrysknúť v našom srdci (aniž by to zaznievalo navonok) to, čo nás bolí, s čím prichádzame... A kňaz svoju modlitbou potom zahrnie a zhrnie to všetko. Ak vo svätej omši zaznievajú prímluvné modlitby, tzv. „prímluvy“ – my sa ich modlíme z nejakej knižky a modlíme sa pritom za rôzne záležitosti cirkvi a sveta. Ale veď tam sa v duchu veľmi ľahko dá „vpašovať“ to alebo ten, za koho ja sa modlím! A ak po svätom prijímaní ešte ostatní prijímajú a vy už ste na svojom mieste a Kristus prítomný v eucharistii spočinul vo vašom srdci, to sú tak hlboké chvíle! Vtedy sa mu klaniame, ale zároveň zase máme jedinečnú príležitosť – obrazne povedané – položiť mu hlavu na rameno a povedať mu: „Pane – toto a tento človek – to ma moc trápi. To ma moc trápi, a ja ťa prosím – teraz, v tejto chvíli, kedy sme si tak blízko –, prosím ťa: zhliadni, posilni, pošli svoju milosť, daj silu!“
Teda, bratia a sestry, svätá omša v sebe obsahuje priamo tie chvíle pre našu pútnickú modlitbu. Ale ono to chce, aby sme po nich „chňapli“. Aby sme ich využili. Aby sme „do toho išli“ – naozaj rozhodne.
A to je dôvod, prečo sme čítali čítanie zo Starého Zákona o žene Abigajil (1 Sam 25,1–35). Pretože tá nám v putovaní a s ním spojenej modlitbe môže byť krásnym vzorom. Jej manžel sa choval tak, ako sme to počuli... Je veľmi, veľmi zaujímavé, ako ten popis jeho správania „sedí“. To je presne to, s čím sa stretávame aj my: ako ľahko sa pýcha pojí s lakotou a s bezbožnosťou, s neúctou a s nevděčnosťou! S tým spletencem nectností sa môžeme úplne rovnako stretnúť dnes, na počiatku tretieho tisícročia. A jej žena, keď toto vidí, tak nezostáva sedieť s rukami v klíne a nenarieká: „No, bohužiaľ, manžel sa tak správa... Čo ja môžem ako jeho žena?“ A pritom sa ten príbeh odohráva v dobe silne patriarchálnej, kedy žena skutočne nemala príliš vplyvu, aby usmerňovala vonkajšie vystupovanie rodiny. Teda Abigajil mohla veľmi ľahko vzdať akékoľvek úsilie a povedať: „Ja tu nenadielam nič.“ Ale ona sa do toho vloží. Posbíra doma všetky tie vymenované veci a smeruje vstříc Davidovi, aby sa mu poklonila a aby sa prihlásila. Aby nahradila to, čo jej rodina nerobí. Aby prosila o záchranu a pomoc pre celú svoju rodinu.
Ja na tom chcem predovšetkým zdôrazniť jej rozhodnosť. To, že Abigajil koná. Ide do toho. Sama, vo svojej iniciatíve, nenechá sa lenom unášať udalosťami: poslovia prišli, manžel ich vyhodil, a tak to dopadlo – to je smola... Abigajil koná. Prejavuje Davidovi úctu, prihovára sa a dosahuje toho, že celá vyprávaná udalosť krásne skončí.
Bratia a sestry, Abigajil je výborný vzor pre nás. Ak nás tu povzbudzujem k tomu, aby sme prosili, aby sme sa prihovárali, aby sme boli skutočne pútnikmi, ktorí vedia, čo chcú, ktorí vedia, za koho chcú prosiť, čo chcú Bohu zveriť – tak v tomto ta jednajúca žena Abigajil je pre nás krásnym vzorom.
Keď som o týchto myšlienkach uvažoval, napadlo mi, že možno by sa to všetko dalo povedať ešte trošku inak. Bratia a sestry, väčšina z vás ste na tomto pútnickom mieste pravdepodobne už po niekoľkýkrát. Spýtam sa vás teda: Máte tu vo Vydří „svoje miestečko“? Také „svoje miestečko“, kde už ste sa niekedy modlili, kde ste to „vytrysknutie“ osobnej modlitby, ako sme o ňom hovorili, už prežili. Možno tu už také miestečko máte. Veľa vám to prajem.
Ak môžem chvíľku zmieniť svoju skúsenosť: mne sa niečo také stalo v Ríme v chráme svätého Petra. Keď som tam prvýkrát vstúpil, bol som celý vyjevený, aký je ten kostol obrovský a čo je to v ňom za babeln. Úplne som tam mizol. Ale hlavne som si zoufal: kde sa má človek modliť v takej spúšte turistov? A potom som to hlučné okolie proste „hodil za hlavu“. Stál som zrovna pri nejakom oltári, a tak som si k tomu oltáru kľačnul a tam som sa modlil. A zrazu sa dívam – videl som, že v tom oltári je priestor prekrytý mriežkou – a tam bol nápis, že sú tam relikvie jedného svätca, ktorého si veľmi vážim. A ja si hovorím: „To je krása! Toto je tu „moje miesto“! Toto je pre mňa krásne miesto k modlitbe, tu v tom veľkom rušnom chráme, kde by som sa inak cítil tak stratený.“ A keď som po niekoľkých rokoch prišiel do toho chrámu po druhýkrát, tak som na to miesto išiel znova. A znova som si tam kľakol a znova som sa tam modlil. Ale vtedy už som to miesto vyhľadal. Pretože to je miesto, kde sa odohrala moja modlitba, a ja na tú modlitbu chcel nadviazať. A keď mi Pán Boh dá, že sa tam ešte dostanem, tak by som tam chcel ísť zase. Už naisto. Rozhodne by to miesto nikdy nechcel vynechať.
A tak by som každému z nás, bratia a sestry, prial, abychom i tu v Kostelnom Vydří – pred obrazom Panny Márie alebo inde v kostole alebo niekde na lavičke – každý z nás Pánu Bohu otvorili svoje srdce naozaj ako pútnici. Aby sme sa každý na nejakom tom mieste „našli“, aby sme tam našli priestor pre svoju osobnú modlitbu. Aby sme tam tak ako tá Abigajil zverili Pánu Bohu tie „trable“ alebo to, čo je okolo nás a čo nás mnohokrát tak trápi. Teraz je tu miesto a je čas na to, aby sme to Bohu vyklopili... A ja pevne verím, že keď svoje putovanie sem do Kostelného Vydří až takto „dotiahneme“, keď nezostaneme len turistami, ale keď skutočne budeme takýmito pútnikmi, tak že aj o nás bude platiť to, čo David povedal Abigajil. Nám akoby to sľuboval sám Pán:
„Pokojne vystúp do svojho domu. Hľaď, vypočul som ťa a beriem na teba ohľad.“ Amen.
P. Gorazd Cetkovský, O.Carm.
Väčšina z nás každý rok prichádza sem na toto pútnické miesto tak nejako poďakovať za uplynulý rok a znova poprosiť o Božiu ochranu, pomoc a o ochranu Matky Božej, o jej prímluvu. Väčšinou nielen pre seba, ale i pre svoje drahé. Instinktívne cítime, ako na svoj život nestačíme sami, ako potrebujeme Božiu pomoc, a sme šťastní, že na život nie sme sami. A každý z vás by mohol vyprávať, čo všetko počas toho uplynulého roku prežil. A tak, ako sa my kňazi s vami stretávame, tak vieme, že niektorí z vás – ako sa ľudovo hovorí – „dostali naložené“. Že niekto prešiel sám veľkou skúškou, alebo spoluprožíval niečo takého vo svojej rodine. Inému sa v uplynulom roku niečo veľkého podarilo a teraz prišiel, aby poďakoval. Ale my všetci sme prežili v uplynulom roku udalosti, ktoré nás tajomným spôsobom spojili, ovplyvnili nás výrazne – a verím, že nie len na niekoľko dní – vryli sa hlboko do našich sŕdc. Keď sme tu boli na púti pred rokom, netušili sme, že na jeseň toho roku – pomerne nečakane – vtedajší pápež Ján Pavel II. vyhlási Rok eucharistie. A netušili sme, že tento Rok eucharistie bude rokom, v ktorom sa Ján Pavel II. sám bude môcť stať definitívnou hostiou lásky Božej a naplno odevzdá svoj život...
Dni jeho choroby, úmrtia a lúčenia s ním, ktoré sme prežili ať už u nás alebo vo svete alebo v Ríme – sa asi hlboko vryli do života každého z nás. Ony istým spôsobom ovplyvnili celý svet. Prekvapivo. Viac, než sa čakalo. Zrazu akoby sa zastavil čas. Ľudia prestali ponáhľať, prestali plánovať. Opúšťali svoju zábavu, svoje akcie, ktoré si naplánovali, a sledovali onen smrteľný zápas starého človeka – pre nás veľmi výnimočného.
Z mnoha dôvodov. Za prvé to bol „pápež nášho života“. S žiadnym iným pápežom sme toho neprežili toľko ako s ním. A nejak si budeme vždy ťažko zvykať... Alebo lepšie povedané: budeme vždy ťažko porovnávať. Pretože sme na ňom – na tom, ako on to pojal – videli, čo to znamená stáť v čele cirkvi, čo to znamená slúžiť, čo to znamená otvárať brány Kristovi, čo to znamená milovať Ježiša až do krajnosti. A taktiež čo to znamená byť synom Máriiným. On nás to učil. A nie len nás veriacich, nýbrž potažmo celý svet. Učil, aké je dôležité, aby sme mali úctu jeden k druhému. Bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, náboženstvo, rasu. Ján Pavel II. od samého začiatku svojho pontifikátu zdôrazňoval dôstojnosť každej ľudskej osoby. A každej ľudskej osoby – už pred narodením, v umieraní, v chorobe a vo smrti... On to bol, kto vyslovil tie slávne vety, ktoré zrazu zastavili svet. A rozdelili. Aby ho posléze spojili v tých, ktorí skutočne sú ľuďmi dobrej vôle. Keď sa vyjadroval práve k otázkam života, nebál sa povedať, že národ, ktorý zabíja svoje vlastné deti, je národom bez nádeje. A že sa celá Európa takto môže stať kontinentom bez nádeje, ak pôjdeme touto cestou. A národ, ktorý nemá úctu k starobe, že si nemôže vážiť ani sám seba, pretože si neváži svojich koreňov a svojich otcov...
A zrazu, keď nám Ján Pavel II. stárnul pred očami, mohli sme bezděčne vidieť, že nielen v cirkvi, ale aj mimo cirkvi ľudia pohlížejú na tohto starého muža s úctou. Mnohí hovorili: „Už nemá silu vládnuť, nemá silu, aby viedol Boží ľud, miliardu veriacich, – a k tomu ešte taká zodpovednosť za celý svet! Veď je to vlastne prvý muž sveta. A on je bezmocný, opiera sa o paličku...,“ potom: „už ho vozí...,“ potom: „musí stále mať vreckovník...,“ potom: „nie je mu rozumieť,“ potom: „vidíme, ako je vyčerpaný...“ A všetci sme mu priali, aby si oddýchol.
A nevedeli sme: je to skutočne dobre, že stojí v čele, alebo už naozaj mal svoj úrad odovzdať niekomu mladšiemu? Veď: celý svet trápi toľko problémov, je potrebné ich riešiť, je potrebné sa k nim postaviť, je potrebné povedať jasné slovo. A my máme v čele cirkvi starca... Nemocného starca... – A paradoxne práve tie posledné dni, ktoré sme zaujatě prežívali s ním a ve sledovaní toho dramatického záveru jeho života, zrazu ukázali, že skutočne každý človek má nezastupiteľné miesto a hodnotu – i človek nenarodený, i človek starý a chorý. Ján Pavel II. vo svojom stáří svojou obetou a spôsobom, akým on prijal utrpenie a ztotožnil sa s umierajúcim Kristom, zrazu začal „otvárať oči“ celému svetu, takže všetci mohli zazrieť, že vlastne pravé hodnoty nie sú len tie, o ktorých počujeme z reproduktorov. Že nejde len o to, aby sme boli zdraví a silní a úspešní a aby sme boli krásne opálení a mali to najlepšie tovar a vždycky sa dostali, kam chceme, a mali „svoje hračky“ (ať už sme deti alebo dospelí), každý aby „si hral“ s tým, na čo si spomenie... Že život je ešte o niečom inom. Že je tu rozmer ešte ďaleko podstatnejší: rozmer lásky, ktorá sa dáva.
Ján Pavel II. nám ukázal, ako je dôležité, aby sa človek, keď má skutočne sily – a ešte relatívne dosť síl – nasadil pre dobro. A pre dobro druhých. Vspomeňme na toho silného pápeža, ktorý začal prekvapujúco cestovať po celej zemi, stretávať sa so všetkými, a vyzýval neustále k zmiereniu. Ktorý sa nebál stretnúť s nikým, načúvať každému a každému povedať svoj názor. Objavil sa v role pápeža ako človek plný elánu, energie, lásky, ktorú rozdával... A potom sme postupne videli, ako sa ten spôsob lásky menil, ako mu ubúdalo síl a tá láska nabývala „spodných poschodí.“ Hĺbok, ktoré tušíme (mohli sme tušiť), ale nikdy nedohlédneme... Čo vieme o tom, koľko utrpenia kto ponúkne Bohu? Vo spojení s modlitbou za nás, za teba, za chorých, za vyriešenie konfliktov vo svete?... Videli sme ho, keď sa ešte tvárou v tvár začínajúcej vojne v Iraku postavil jasno na stranu pokoja – takmer ako jediný. Prorockým hlasom burcoval, aby sme hodnoty, o ktorých sme presvedčení, že sú dôležité a podstatné, šírili cestou dialógu, nenásilí, úcty. To je odkaz, ktorý si musíme odnášať všetci. Pretože každý z nás môže mať niekedy pocit, že by predsa pomohlo nejakým spôsobom násilím vysvetliť tým druhým, ako sa veci majú. Aspoň ich trošku odstrčiť, a tým im dať za vyučenú... A ono to nejde – vy to viete z rodín. Ani v rodinách to nejde násilím, ani s deťmi to nejde násilím a vôbec už nie v partnerských vzťahoch, natož v medzinárodných konfliktoch. Nikdy to nejde násilím. Vždycky je potrebné vziať človeka vážne, vziať vážne každý národ a načúvať. A rozprávať a hľadať a modliť sa.
A potom prišla jeho obeta. Obeta, ktorú Ján Pavel II. inštinktívne, tajomne spojil s eucharistiou. Keď prežívame tohtoročný rok ako Rok eucharistie, hovoríme o mnohých aspektoch tohto tajomstva. Ale nesmieme zabudnúť na jeden z tých najpodstatnejších – že totiž eucharistia, ktorú slávime na oltári, je naše vlastné tajomstvo. Tajomstvo nášho života. A keď je eucharistia ďakovaním, tak celý náš život má byť na slávu Božiu. Keď je eucharistia zdieľaním a rozdávaním chleba, tak celý náš život musí byť tiež týmto zdieľaním a rozdávaním. Ale eucharistia je tiež definitívnym zprezentovaním Ježišovej obety, ktorú sa obetoval raz a navždy za nás za všetkých – a my sa smieme k tejto obete pridať. Každý z nás. Každý z nás iným spôsobom. Tým, že prijíma z Božích rúk to, čo život prináša, a sám ponúka seba. Prijíma obetu Ježišovu a dáva život svoj. A keď chce človek ponúknuť seba, má vždy čo dať. A to vôbec každý – i mladý, i starý. I zdravý, i chorý. Áno, keď sme mladí, môžeme dať tiež svoju energiu, svoje nápady, svoju službu. Môžeme sa rozdávať do krajnosti. Ale príde chvíľa, kedy zostaneme sami – prevažne. Občas nás niekto poteší, občas niekto bude mať záujem o to, čo hovoríme, ale čím ďalej viac bude chvíľ, kedy budeme len so svojím Bohom a niekedy i so svojím utrpením. A to sú chvíle, kedy sa definitívne náš život má stať eucharistiou pre druhých. Náš umierajúci pápež akoby znova vrátil hodnotu ľudskému utrpeniu, stáří, slabosti, chorobe. Akoby rozkryl to bohatstvo, ktoré v cirkvi máme, ktoré môžeme vidieť tak samozrejme na živote Ježišovom, môžeme ho vidieť na živote jeho matky. A predsa, keď sa objaví nejaký takýto svedok viery, tak zrazu sa nám to stane zreteľnejším. Znovu lepšie chápeme, čo sa odohralo vtedy na Kalvárii, čo asi musel prežívať Ježiš, čo prežívala jeho matka. Rozumieme viac aj tomu, čo prežívame my, pretože máme viac podiel na tom prežívaní Kristovom.
Potrebujeme vzory – každý z nás – aby sme vedeli, ako zaobchádzať so svojím životom. Keď stojíme na jeho počiatku a potrebujeme ideál, ako sa životom naložiť, kam napnúť silu, pre čo sa rozhodnúť. Aký má vlastne život zmysel a ako žiť, aby mal zmysel. Práve tak ich potrebujeme, keď sme uprostred svojho života, keď trošku bilancujeme, a pritom si uvedomujeme, že ešte nejakú silu máme. A už máme tiež skúsenosť. Takže trošku viac, než keď sme boli mladí, vieme, „o čom ten život vlastne je“. A aj teraz je potrebné dobre sa rozhodnúť, ktorým smerom a na čo nasadiť všetky a zvyšok svojich síl. Aby sme raz, až príde stáří, dokázali ponúknuť aj to posledné. I svoje umieranie. Prežiť ho vo spojení s Bohom. Tou spojnou „nitou“ je vždycky skutočná láska, ktorú Boh si zamiloval človeka a na ktorú my odpovedáme. A človek, ktorý túto lásku prijal a chce na ňu odpovedať, má v srdci obrovskú slobodu, pretože ako napísal apoštol Pavel k Rímanom – nič nás od tejto lásky nemôže odlúčiť, nič! Ak my túto lásku prijmeme do svojho života a prijmeme toto ako základné krédo.
Tá láska má rôzne podoby. Tak ako má rôznu podobu ľudský život. Keď sa mamička mazlí so svojím novorodencom, tak je to iná láska, než láska starca. Keď sa mladí ľudia spoznávajú, keď sú priatelia šťastní, že sa stretnú, keď manželia po desiatkach rokov si znova obnovia svoj manželský sľub a znova si povedia: „Áno, som rád, že ťa mám. Som šťastný, že môžem žiť s tebou. Napriek tomu všetkému, čo sme prežili, nikdy by som nemenil...“ – to je zakaždým iná podoba tej lásky. A potom, keď človeku tie veci začnú z rúk vypadávať a keď začne jedno po druhom opúšťať, keď prídu choroby a starnutie, potom tá láska sa začne podobať obete eucharistie. A vlastný život sa stáva hostiou, ktorá je lámana – na česť a slávu Božiu a pre dobro druhých.
A nie je snáď potreba prijať si nič lepšie, nič väčšie, ako aby sme v tej láske rástli, aby sme obstáli vo všetkých skúškach a raz aj my na tom svojom mieste boli snáď trošku povzbudením pre tých, ktorí sú okolo nás. Aby sme boli takým blízkym vzorom. Obdobne ako vzhlížíme k vzorom, ktoré sú nám vzdialené storočiami i priestorom, tak aby sme mali i tie vzory najbližšie. Aby sme sa my sami mohli pre tých, ktorí prichádzajú po nás, stať tými, ktorí budú ukazovať na Krista a na jeho lásku. Na Matku Božiu a na jej lásku a na ich vzájomnú vernosť. Na tú vnútornú slobodu lásky, v ktorej jeden druhého nechce vlastniť a jeden druhému sa pre dobro všetkých v slobode vydáva... To je naša cesta.
Sme bohatší. Sme bohatší o to, čo sme prežili uplynulý rok, sme bohatší o to veľké svedectvo Jana Pavla v závere jeho života. Sme bohatší o to, čo nás spojilo, sme bohatší o tú nádhernú skúsenosť novej voľby Benedikta XVI. a o nádeji, ktorú cirkev znovu dostala. A záleží na nás, koľko každý z nás k tomu pridá. A nejde ani tak o to, čo konkrétne kto môže alebo nemôže robiť, ale koľko lásky vloží do svojho života. Koľko lásky od Boha prijme a s koľkou láskou bude ochotný sa rozdeliť tým, ktorých má okolo seba. Aby sa sám stal eucharistickou obeťou, darom, ktorý raz v rukách samotného Krista bude rozlomený k sláve Božej. A k nasyteniu zástupov.
P. Vojtěch Kodet, O.Carm.
