Armand Nigro SJ
Ježiš mi navrhol, aby sme spolu strávili hodinu času. To bola vzrušujúca ponuka, takže som sa začal pripravovať už niekoľko dní vopred: zopakoval som si seminárny kurz kristológie a znovu som si študoval nedávno publikovanú knihu o procesnej teológii a prelistoval som ďalšiu knihu o teológii oslobodenia. Nechcel som vzbudiť podozrenie, že som toto všetko už tak trochu pozabudol. Rovnako som si znovu prečítal všetky štyri Evanjelia pre prípad, že by sa Ježiš zmienil o niečom z minulosti, čo tam stojí. Človek nikdy nemôže vedieť.
Takisto som si upratal celu (čo však aj tak robím každý deň), pretože Ježiš si výslovne prial, aby sa naše stretnutie uskutočnilo tam a nie v kaplnke či na nejakom neutrálnom mieste.
Keď Ježiš vošiel, padol som na kolená a jal som sa bozkávať mu ruky, ale on ma pozdvihol a povedal: „Nemôžeme si len tu chvíľu posedieť?“
Bol som úplne vyvedený z miery a nevedel som, ako začať konverzáciu. Ježiš čítal moje myšlienky a vyzval ma: „Uvoľni sa! Ja chcem s tebou len tu pobudnúť a tešiť sa pohľadom z tvojho okna. Reka a obzor v pozadí sú dnes obzvlášť krásne.”
Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Ak je aj ja človek nesmierne zamestnaný a nemôžem si dovoliť takýmto spôsobom mrhať časom, ako nekonečne viac zaneprázdnený musí byť on! A za túto hodinu som mal vybaviť toľko dôležitých vecí. Chcel som naozaj vyťažiť z tejto príležitosti čo najviac. Ale Ježiš si tu len mlčky sedí, s rukou položenou na mojom ramene.
„Pane,“ osmielil som sa porušiť mlčanie, „aké je tvoje stanovisko v kristologickom spore o otázke, do akej miery si ešte pred svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním mal vedomie o svojom božstve a o svojom budúcom živote?“ „Čo to má spoločné s tým, že sa tu teraz spolu tešíme z tej krásnej vyhliadky?“ opýtal sa ma Ježiš.
Ďalšie mlčanie. Bolo mi trapne. Napriahol som ruku po knihe o procesnej teológii a podotkol som: „Táto kniha obsahuje skutočne dôležitý materiál o vývoji vedomia a …“ „Akú to má súvislosť s našou spoločnou chvíľkou?“ prerušil ma Ježiš. „Páčia sa aj tebe tie mraky a hučiaca rieka, ako ich stvoril môj Otec?“
Opäť ticho.
Otvoria som knihu o teológii oslobodenia. „Ako je možné hlásať autentickým spôsobom tvoje evanjelium, Pane, ľuďom, ktorí sú otrokmi pod utlačovateľskými ekonomickými a sociálnymi štruktúrami?“ „Ty si dosiaľ neodpustil bratovi o niekoľko dverí ďalej na chodbe a neprenechal si mne, aby som vymýtil tvoj hnev a tvoj nespravodlivý úsudok o ňom, nie je to pravda?“ opáčil Ježiš. „To nie je odpoveď na moju otázku, Pane.“ „Tvoja otázka nemá nič spoločného s tým drahocenným časom, ktorý spolu trávieme a ktorým ty darmo plytváš.”
Ticho.
„Si spokojný s uzneseniami Druhého vatikánskeho koncilu a ich dôsledkami, Pane?“ „Aký máš na ne názor ty?“ opáčil Ježiš. „Samozrejme, že kladne… niektoré nové myšlienky a zmeny sú skutočne dobré, ale myslím si, že niektorí liberáli zašli príliš ďaleko a iní, ktorí stoja na pravom krídle konzervatívcov, brzdia vývoj a ich zmýšľanie nie je v súlade s líniou Cirkvi.“ „Ty si úplne nemožný,“ zasmial sa Ježiš. „Čo, že sa nedokážeš tešiť z niekoľko minútového priateľského posedzenia so mnou, aniž by si chcel vyťažiť nejaké nové pohľady pre tie tvoje nudné… či prepáč, vynikajúce… prednášky?“
„Pane, ty ma privádzaš do rozpakov. Už pred štyridsiatimi štyrmi rokmi v noviciáte som sa naučil meditovať. A od tej doby stále len študujem a študujem. Takže v tom všetkom nie som práve nejaký začiatočník. Chápeš?“ „Pripúšťam, že nie si začiatočník… len si trochu ťažkopádny… a hlúpy. Ale predsa ťa mám rád.”
To pomohlo, ale nie na dlho.
Znova mlčanie. Môj pohľad padol na polici, na ktorej som zabudol utrieť prach, na list, na ktorý musím odpovedať, a spomenul som si, že sa musím pripraviť na ďalšiu prednášku. Bol som čoraz viac rozptýlený. „Pane, prial by si si napríklad pohárik džúsu alebo niečo? Zbehnem ti po to dolu, za minútu som späť.“ „A čo by som tu robil tú minútu, čo budeš preč? Najviac si prajem s tebou proste posedieť.”
Ticho.
„Miluješ ma?“ spýtal sa zrazu Ježiš. „Pane, ty vieš všetko. Vieš, že ťa milujem.“ „Hrelo ma pri srdci, keď mi Peter takto odpovedal,“ pokývol Ježiš hlavou. „Ale čo ty, myslíš to naozaj?“ „Samozrejme, na sto percent,“ ohradil som sa, „ale úprimne povedané… ty mi to zrovna moc neusnadňuješ.“ „To ty všetko len komplikuješ,” namietol Ježiš. „Ja tu chcem stráviť hodinu, zdieľať s tebou svoju prítomnosť a uistiť ťa o svojej láske. Ty ma vôbec nemusíš nejak zabávať, keď sme spolu. Len tu byť so mnou, chápeš to?“
Opäť ticho.
„Za koho ma pokladáš?“ opýtal sa po chvíli Ježiš a ľahko ma pobozkal na rameno.
„Pane, ja som úplne zajedno s našimi poprednými teológmi, ktorí hovoria, že… áno, že si eschatologickou manifestáciou podstaty nášho bytia; že si inkarnované Slovo Božie; že si naše konečné charizma a dokonalé zjavovanie trinitárnych, kristologických, soteriologických, antitetických a ekleziálnych mystérií nášho života.“
Trvalo dlhú chvíľu, než Ježiš vyhrkol: „Čože?“ potom propukol v smiech, pohodil hlavou dozadu a sevrel ma do pevného objatia. „Ty si úplne nemožný! Ale predsa ťa mám rád.”
Ježiš odchádzal, ale celou cestu dlhou chodbou sa smial. Úprimne povedané, nezdalo sa mi, že by na tom bolo niečo zvlášť k smiechu. Niekoľko minút som sa pozeral za ním oknom a cítil som sa úplne vyvedený z miery, ale potom som sa vrátil k dôležitým veciam na svojom písacom stole, kde ma čakalo veľa práce.
A tu som pocítil, ako ho postrádam…
Keď som sa spýtal jedného svojho priateľa, prečo pokladá za tak dôležité pravidelne zasúvať chvíľky ticha do behu svojho prácou naplneného života, odpovedal mi: Ja ich nevsúvam, dávam im len prednosť pred všetkým ostatným. Najprv si určím v rámci možností čas na ticho a modlitbu. Ticho je súčasťou môjho každodenného života práve tak ako doby jedla, ktoré rovnako potrebujú svoj čas. Ticho a mlčanie mi poskytujú vnútornú harmóniu a pomáhajú mi stanoviť prioritu medzi vecami a javmi. Všetko, čo cítim, že je potrebné urobiť, nie je skutočne tak dôležité. Mnoho dôležitejšie je, čo Boh chce robiť so mnou. Nehľadám samotu či ticho samoúčelne. Ostatne nie som nikdy sám. Uvoľňujem len čas pre niekoho, kto na mňa čaká.
Zo švédskeho časopisu KARMEL
preložila Dagmar Chvojková
