Marie Petyt (1623–1677)
16. novembra 1672 po procitnutí a potom po celý deň som sa cítila akoby oddelená od Boha, ubohá a opustená, bez svetla a bez chuti a bez akéhokoľvek spôsobu, ako nájsť vzťah k modlitbe alebo s aspoň trochou zbožnosti dospieť k Bohu. To ma veľmi zarazilo a naplnilo smútkou a ja nevedela, čo si o tom myslieť a čo znamená táto náhla zmena: jeden deň povzbudená a prijatá ako nevesta alebo kráľovná, druhý deň zapudená, vyhnaná z kráľovského paláca ako chudobná žobráčka, ktorú Milovaný nepozná ani nemôže poznať, áno, na ktorú dokonca nechce ani pohlédnout.
Vydržať tieto zmatky a neistoty, to sú pre prirodzenosť naozaj tvrdé skúšky! Ako v tomto stave pociťujem svoju neschopnosť a bezmoc! Sú to prostriedky, ako byť prehlbovaná v sebapoznaní! Aké »vynálezy« Milovaného, aby mi daroval zakorenenie v najhlbšej pokore, aby som poznala, že sama zo seba nie som ani nemôžem ani nemám nič, a že všetko – ak sa vôbec zdá, že niečo som, niečo mám a niečo môžem – pochádza jedině z Božej dobroty, z jeho laskavosti a milosti, ako, kedy, ako dlho a koľko sa mu páči, a nie viac!
Keď bola má duša »presadená« do tohto smutného a ubohého rozpoloženia, zdalo sa, že je prístupná pre všetky možné formy útlaku, bolesti a trápenia, prístupná pre všetky pokušenia, kríže, pre skľúčenosť a znepokojenie, prístupná pre všetky zlé vnuknutia a hnutia; zatiaľ čo predtým sa zdalo, že je prístupná len pre božské svetlo, jeho pôsobenie vnútri, božské vnemy, útěchu Ducha svätého, hnutie lásky a pod. Ach, aká to zmena! Ako odlišné sú tieto stavy! V predchádzajúcom rozpoložení sa zdalo, že milosť moju dušu pozdvihuje, aby vzlietla do výšky ako orol a videla slnko, aby žila v Bohu ako nebeský tvor, ktorý už nemá nič spoločného s tým, čo je na zemi. A v nasledujúcom stave som bola ako červ, ktorý sa plazí po zemi, ktorý žije len vo svojej prirodzenosti a v tisícerých cudzích myšlienkach, v utrpení, v pochybnostiach a nepokojoch duše. Ako červ, ktorý je rozdrvený a pošlapaný, cítila som sa úplne bezmocná a bez sily, aby som si sama mohla pomôcť.
Potom, čo Milovaný svojim plynúcim sladkým Duchom lásky... po nejakú dobu niesol ovocie v mojej duši, teraz ma opäť vyviedol (zo seba) a zjednotil ma so Sebou na oveľa vyššom a čistejšom stupni (zjednotenia). Keď o tom premýšľam a uvažujem, vyvolávajú vo mne tieto zmeny a nové »výstupy« k stále vyšším stupňom dokonalosti a niterného zjednotenia s Bohom veľký úžas. Pokaždé, keď mi Milovaný ukáže vyšší stupeň dokonalosti, ryzosti a niterného zjednotenia s Ním, mám dojem, že už vyššie vystúpiť nemôžem a že teraz stojím na najvyššom stupni, na ktorom ma Milovaný chce mať. A hľa: akonáhle s Ním zaujmem tento stupeň dokonalosti, ryzosti alebo zjednotenia a nejakú dobu sa v ňom cvičím, Milovaný tento spôsob náhle ukončí, takže sa v ňom už cvičiť nemôžem...
Tento nový spôsob a tento nový »výstup« je taký, že sa mi každá doterajšia priamočiarosť zdá pokrivená, všetka doterajšia ryzosť poskvrnená, všetka doterajšia jednoduchosť sa javí ako roztrhnutosť a všetka oproštenosť pomiešaná s prirodzenosťou. Jedným slovom: všetka moja doterajšia dokonalosť sa zdá byť sotva začiatkom tej dokonalosti, ktorá je mi ukázaná teraz a ktorá je odo mňa teraz požadovaná, totiž bezprostredné zjednotenie ducha s božským Duchom. Ten chce totiž prevziať úplnú »nadvládu« nad všetkými mohutnosťami duše, nad všetkými zmyslami a nad všetkými údmi tela, aby v nich a skrze ne žil a bol činný.
Ach, čo všetko nečiní božská láska v človeku, v ktorom nalezla príbytok a v ktorom môže pôsobiť! Keď už predtým som spočívala v Bohu a bola s ním zjednotená v tichu a samotě, v oproštení a vnoření sa do Neho atď., potom toto nové obrátenie sa k Nemu, prebývanie v Jeho vnútri, prítulnosť k Nemu, nazírání, rozplynutí v Ňom a zjednotenie s Ním sa uskutočňuje v láske, ktorú pociťujem ešte oveľa viac: zdá sa, akoby sa celý človek premenil v lásku, tým totiž, že miluje bez miery, bez hraníc, bez obmedzení. Vyzerá to, že Duch lásky na mňa pôsobí tak, že už neexistuje žiadna podobnosť s láskou, ktorou som milovala Boha doteraz. Áno, zdá sa mi, ako by som doposiaľ vo svojom živote Boha nemilovala vôbec. Svetlo slnka pôsobí, že mizne svetlo hviezd; tak presahuje moja súčasná láska všetku lásku predchádzajúcu, pretože sa zdá, že čistá božská láska, ktorú teraz vnímam, láska bez prímiešanín prirodzenosti, nás vlastní, nami hýbe, vedie nás a vo všetkom nás privádza jedině k Bohu, pričom zakúšame Boha pre Boha a skrze Boha vo všetkých veciach.
Prebraté z knihy: Leben aus dem Nichts
Autor: Maria Petyt
Vydal: Vier-Türme-Verlag Münsterschwarzach, 1995
Přeložil: Norbert Žuška, OCarm.
