Panika, strach a úzkost nepatria k úsiliu o mier. Mohlo by sa to zdať samozrejmé, ale mnohí, ktorí bojujú proti nebezpečenstvu svetovej vojny, sú nielen motivovaní strachom, ale dokonca sami využívajú strach na to, aby ostatných prinútili konať. Strach je v úsiliu o mier najsvůdnejšou silou. Historky o jadrových zbraniach a opisy, čo by sa stalo, keby vypukla nukleárna vojna, sú tak desivé, že ľahko podliehame pokušení využiť tento strach, aby sme zo seba i z ostatných spravili obhajcov mieru. (…) Ak sa úsilie o mier zakladá na strachu, príliš sa od vedenia vojen nelíši. Mírovníci síce môžu používať iné slová ako aké používajú vojaci, ale hovoria rovnakým jazykom. Žijú v zajatí stratégie tých, proti ktorým chcú bojovať.
Pre úsilie o mier nie je nič dôležitejšie ako to, že vyviera z hlbokej a nepopierateľnej skúsenosti lásky. Len tí, ktorí do hĺbky duše veria, že sú milovaní, a radujú sa z tejto lásky, sa môžu stať skutočnými tvorcami pokoja. Pretože len intimná istota, že sme milovaní, nám umožňuje slobodne nahliadnuť za hranice smrti a bez strachu hovoriť a konať v záujme mieru.
(Henri Nouwen /1932–1996/, Peacework, 1984)
